Road trip cast 05

26.08.2014 - Deň 60
Po raňajkách v Devils Marbles sme zase pobalili veci a vyrážame do Alice Springs. Na dnes je to len štyristo kilometrov a sme tam, takže úplná pohodička. Vyrazili sme až po desiatej a tak do Alice Springs prichádzame poobede, okolo pol druhej. Dnes už tu toho moc nestihneme, no hlavne, musím vybaviť servis auta.
Hned na začiatku mesta som našiel jedného mechanika a rovno sa mi podarilo objednať sa na zajtra ráno, tak super. Nie je ani veľmi drahý, čo tiež poteší. Celkovo som prekvapený z cien v Alice Springs, Darwin bol omnoho drahší, čo ma prekvapilo. Osobne som čakal, že to bude naopak, no očividne som sa mýlil. Natešený som preto rovno skočil aj do pneuservisu, koľko budú pýtať sa vyváženie kolies a čuduj sa svete, polovičná cena oproti Darwinu. Tak, na zajtra máme o zábavu postarané, teraz môžme trošku pozrieť čo to v meste.
V informačnom centre sme veľa času nestrávili, nebolo veľmi čo riešiť, akurát vstup na skratku do Kings Kaňonu, no povedali, že prejadz si môžeme zaplatiť aj po ceste, tak fajn. Rovno sme sa tu aj naobedovali, hned vedľa je totiž malé nákupné centrum a tam vždy majú aj niečo pod zub.
Ale podme sa už veru niekam pozrieť. Rovno nad mestom je malý kopec, na ktorom je pomník vojakom prvej a druhej svetovej vojny, Anzac hill. Odtiaľto je super výhľad na celé mesto a okolie. V meste ako takom veľa pamiatok nie je, tak ideme do kempu, ktorý je hned vedľa jedného hotela.
Cena je dobrá, opať žasnem. Za hotelom je malý trávnik, stolíky a stoličky a aj plynové sporáky, dokonca aj elektrina, no veru viac nám ku šťastiu netreba. Dnes už nikam nejdeme, konečne môžeme trošku zrelaxovať a vydýchnuť po dlhej ceste.

27.08.2014 - Deň 61
Ráno budík zvoní skoro, o pol deviatej už musí byť auto v servise. Rýchlo raňajkujeme a balíme veci, aby sme to všetko postíhali. Nie je to veľmi daleko, za štrvť hodinky sme tam. Mechanikovi som ešte povedal, na čo nech sa lepšie pozrie, aj sme chvíľu pokecali, veľmi milý chlapík. Servis bude trvať aspoň tri hodiny, tak máme do obeda čas.
Našťastie len kúsok pešo je múzeum starej telegrafnej stanice, tam teda strávime doobedie. Múzeum je vlastne samotná stanica, ktorá slúžila na zosilnenie signálu z juhu na sever a naopak. V minulosti bola táto telegrafická linka jediným spojením medzi Adelaide a Darwinom, no kedže vzialenosť bola obrovská, bolo nutné signál každých dvesto až tristo kilometrov zosilovať. A tak vznikli takéto stanice, v akej sa práve nachádzame. Po spojazdnení slúžila tiež ako škola pre pár miestnych obyvateľov. Neskôr telegraf nahradil telefon, signál sa teraz prenáša rádiovo a pre staré, dobré telegrafické stanice už miesto neostalo, tak aspoň takto sa môžeme dozvedieť, aké to v minulosti bolo.
Je pomaly obed a my sa vraciame do servisu, akurát po ceste mi aj chlapík volal, že auto je hotové, tak fajn. Veľmi milo ma potešilo, ked mi oznámil, že auto máme v super stave, že na to, čo sme prešli to vôbec nevyzerá zle. Všetko vraj tesní, sedí, drží ako má, tak by sme mali byť v pohode aj na dalšiu časť našej cesty.
V jednom servise sme skončili no a rovno po obede v druhom zase začíname, treba ešte vyvážiť kolesá a sme komplet. Vyváženie bolo nakoniec zadarmo, mal som totiž kupon, na ktorý mi ale normálne dávajú len polovičnú zľavu, kedže je pre normálne autá a nie pre 4x4. No ked som ho ukázal prevádzkárovi, zdrapil ho, pokrčil a hodil na zem a povedal, nech si auto beriem von. Nie najlepší zákaznícky servis, ale gumy sú vyvážené, neplatili sme nič, tak čo si ešte budem sťažovať.
Máme ešte trošku času a tak vyrážame pozrieť si aspoň niečo v okolí. Výber padol na starú železnicu a starý vlak, Old Ghan, ktorý vznikol aj kôli telegrafným staniciam, ale aj ako spojnica s juhom. Fungoval takmer sto rokov a teraz mu nadšenci vytvorili múzeum. Ostali sme tu až do večera, z múzea ideme už rovno do kempu, na dnes toho bolo veru tak akurát.

28.08.2014 - Deň 62
Dnes vyrazíme opäť na cesty, do West MacDonnells Range, no predtým si musíme doplniť zásoby jediva a pitiva. Kým sme sa vymotali z Alice Springs, bol takmer obed, tak veru uvidíme, kam až sa dnes dostaneme. Výhodou je, že sú tu kempy na každom kroku, tak tomu necháme voľný priebeh a prespíme tam, kam prídeme k večeru.
Ako prvé zastavujeme pri Simpsons Gap, čo je vlastne medzera v horskom masíve. Na prekvapenie zisťujeme, že všade sú tu len kratučké chodníky, cesta sem trvá len dvadsať minút, takže toho dnes pravdepodobne stihneme viac, ako sme si mysleli. Kúsok od Simpsons Gap je tiež malá vychádzka na vyhliadku, tak sa ideme prejsť aspoň tam.
Druhou zastávkou v poradí je Ellen Creek Big Hole, čo je také malé jazierko. Tentokrát je to z parkoviska ešte bližšie a vedie sem rovno vydláždený chodník. Vedľa parkoviska je miesto na piknik, veru je už čas obeda a tak sa pred touto náročnou túrou ideme najprv posilniť, aby sme náhodou po ceste neskolabovali. Jazierko samo o sebe ničím veľmi neprekvapilo, no ani nejak extra nesklamalo, také obyčajné jazierko.
Už teraz vieme, že do večera zvládneme ešte jednu túru a tak odchádzame, po ceste máme Serpentine Gorge, no a aspoň tu musíme trošku turistikovať. Celá túra nám ale aj tak nezabrala viac ako hodinu, no aspoň sme sa prešli na peknú vyhliadku na celý kaňon.
Prespať sme sa rozhodli v dalšom kaňone, Ormiston Gorge. Cestou sem stíhame zastaviť na dnešnej poslednej zastávke, ktorou je miesto, kde si aborigénci zbierajú farbu zo skál. Tieto pieskovce sú pekne sfarbené, od bielej, cez žltú až do červenej. Ešte aj dnes sa tieto farby využívajú pri miestnych rituáloch.
Do kempu sme to zvládli za svetla, no veru kým sme navarilil večeru, rýchlo sa zotmelo a tak opäť večeriame až pri umelom osvetlení. Kemp nie je veľký, no ako jeden z mála má aj sprchu, tak sme radi, že nám to nakoniec dnes celé takto super vyšlo.

29.08.2014 - Deň 63

Hned po raňajkách sa ideme prejsť cez Ormiston Gorge. Je tu viacero ciest, volíme jednu cez vyhliadku a vrátime sa spodkom popri rieke. Výstup na vyhliadku nie je náročný, až hore sú vybetonované schody, tak sa ide veru jednoducho. Zvrchu vidno ľudí pod nami, ako sa prechádzajú popri spolovice vyschnutej rieke. Cesta potom vedie po úboči dalej do vnútra kaňonu a pomaly schádza až k rieke, kde sa otáčame a takmer vyschnutým korytom sa vraciame až do kempu.
Zdá sa, že nateraz nám týchto prechádzok stačilo, tento národný park nie je až tak extrémne výnimočný, aby sme tu trávili veľa času a tak dvíhame kotvy a pokračujeme dalej.
Dnes plánujeme prespať až v Kings Kaňone, no asfaltka sem vedie iba cez Alice Springs. Je tu ale aj druhá možnosť zobrať to skratkou cez prašnú cestu, a to sa aj chystáme urobiť. Musíme si ale najprv kúpiť povolenie na prejazd za päť dolárov. To sme kúpili poniže v Glen Helen Roadhouse. Kúsok odtiaľto je malá vyhliadka a parkovisko, kde zastavujeme na obed.
Po chvíľke sa sem k nám dovalil jeden chlapík na bicykli, vysvitlo, že je to Svajčiar a už bicykluje z domu viac ako dva roky, krížom cez Europu, Aziu až do Austrálie. Chvíľku sme tu teda posedeli a rozprávame si navzájom rôzne zážitky, toto nás teraz baví viac ako chodiť na rôzne vychádzky.
Nakoniec, asi po hodine sa lúčime a každý sa vyberáme svojou cestou. My pokračujeme takmer tristo kilometrov do Kings Canyon-u. Dorazili sme tam tak akurát pred zotmením a tak stíhame aj západ slnka z vyhliadky priamo za kempom. No tu sme sa trošku znechutili. Ešte aj tu, na malej vyhliadke totiž musia z kempu predávať alkohol Austrálskym dôchodcom, ktorí tu mimochodom tvoria drvivú väčšinu turistov. A tak z peknej vyhliadky na kaňon a západ slnka sa stáva turisticky masová akcia, kde na lavičkách sedia seniori a popíjajúc víno a pivo svorne ochkajú nad krásou západu slnka. Možno sme už boli dlho mimo civilizáciu, no takáto prehnaná komerica sa nám veru teraz moc nepáči, radšej by sme si vychutnali západ slnka v kľude v malej skupinke ľudí, no nie v dave, kde každý musí držať pohár v ruke.

30.08.2014 - Deň 64
Ešte včera večer sme sa boli pozrieť pod kaňon na turistické trasy a chodníky, aby sme vedeli, čo nás dnes čaká. Rozhodli sme sa ísť štvorhodinovú túru po vrchole kaňonu a potom hned po obede vyrazíme do Uluru, kam by sme mali prísť ešte pred zotmením a stihneme tak aj západ slnka.
Dnes ráno preto vstávame skoro ráno, aby sme už o deviatej boli na parkovisku a začali túru. Celkom sa nám to aj podarilo a vyrážame. Prvý úsek predstavuje dostať sa z parkoviska na vrchol kaňonu po strmej skale, no sú tu pekne urobené chodníky, aby to každý zvládol, takže okrem problémov z dýchaním to vôbec nie je náročné.
Ako bonus hore na nás čakala malá jašterica, vôbec sa nebála. Možno si ale aj myslela, že ked sa nebude hýbať, nik si ju nevšimne, no dúfam, že to nie je jej stratégia, lebo ked sme si ju všimli my, určite ju zbadá aj nejaký dravec.
Pomaly postupujeme po okraji kaňonu, cesta je naozaj super, celý okraj lemujú malé kupolovité skaly, ktoré vietor a voda vyformovali do tvaru kužeľa. Ako tak pokračujeme, prichádzame k prvej vyhliadke, odkiaľ vidno do vnútra na zvislé steny kaňonu, ktoré sú na rozdiel od týchto úlikov úplne hladké a rovné. Slnko svieti, pripeká poriadne, no ľudí je celkom dosť, nikoho veru toto počasie neodradilo.
Postupne prechádzame po vrchu až na koniec, kde nás schody vedú do rajskej záhrady Eden, miesta, kde je celoročné jazierko vody. A toto jazierko je zrazu obklopené stromami a rôznymi papradami, na konároch posedávajú a pospevujú si vtáci. Zrazu, z ničoho nič, len troška vody a hned tu všetko vyzerá úplne inak.
Druhá strana kaňonu je z vrchu podobná tej prvej, no cesta je už kratšia a aj sa nám ľahšie kráča a tak nakoniec celú túru stíhame za tri hodiny, takže do Uluru isto prídeme načas. Máme pred sebou už len tristo kilometrov a sme tam. Po ceste zastavujeme na malom odpočívadle na obed a potom už len odkrajujeme z kilometrov do nášho cieľa.
Asi sto kilometrov pred Uluru prichádzame na vyhliadku, volá sa Mount Conner. No my sme už tak nažhavený, že si ani neuvedomujeme, že to, čo vidíme, nie je Uluru, ale vyššie spomínaná hora. Veľmi sa ale podobajú, i ked tiež sa nám to nezdá a tak polemizujeme, či náhodou nie sú všetky fotky robené len z opačnej strany a preto nám tento tvar nie je povedomý.
Naveľa naveľa prichádzame k nášmu cieľu, práve v deň Slávkinych narodenín, takže všetko vyšlo tak, ako malo. Do západu slnka máme ešte dosť času a stíhame sa previezť autom okolo Uluru nájsť si vhodné miesto na večerné fotky. Je tu samozrejme aj vyhradené parkovisko, kde davy ľudí sedia a fotia horu, no my máme radšej naše vlastné miesto a nie také, ktoré nám niekto nadiktuje.
Nakoniec sme našli flek, ktorý sa nám mimoriadne zapáčil, nie je tu teraz nikto, iba my, tak vyberám statív na foťák a začíname si robiť vlastnú fotošou. Postupne sa pristavilo zopár áut, no mám pocit, že viac ako na Uluru sa pozerali na nás, ako tam stvárame rôzne pozy od výmyslu sveta. My sme si to ale napriek tomu celé poriadne užívali a veru bolo nám dobre veselo.
Po západe, ked slnko zašlo a zotmelo sa, sme sa aj my pobrali do kempu ubytovať sa. Je to obrovský kemp, no bol takmer plne obsadený. Miesto sme naštastie ešte dostali, ostaneme dve noci, nech si to tu môžeme celé poriadne poobzerať.

31.08.2014 - Deň 65
Prvotný plán vstať dnes o pol šiestej na východ slnka stroskotal ešte včera večer, tak sme si pospali až do ôsmej. Po raňajkách ešte Slávka oprala všetko, čo sa oprať dalo a z kempu vyrážame nakoniec až o jedenástej.
Kedže je už trošku neskoro, miesto Uluru dnes pôjdeme pozrieť jeho dvojičky, Kata Tjuta. Tieto sa nachádzajú štyridsať kilometrov na západ od Uluru a sú aj o niečo vyššie. Pozitívom je, že tu sa dá aj turistikovať, napriek tomu, že aj táto hora je pre aborigéncov posvätná.
S časovým sklzom, no oddýchnutý vyrážame na takmer osem kilometrovú túru pomedzi vysoké stlpy Kata Tjuty - Valley of the Winds. Cestou prechádzame cez dve vyhliadky, kam sa musíme veru riadne štverať, no výhľady vždy stoja za vynaloženú námahu. To, že sme vyrazili trošku neskôr ako ostatní sa nakoniec ukázalo ako veľká výhoda, nie je tu toľko ľudí a tak sa môžeme všade nerušene prechádzať, robiť fotky a vychutnávať si prírodu.
Obedujeme po ceste na malom odpočívadle s nádržou na vodu, ktorú okrem turistov majú v obľube aj miestne vtáky. Po prestávke to už nie je daleko a opäť sa dostávame na parkovisko k autu. Pri Kata Tjuta ešte ostávame a ideme na druhú prechádzku, tá ma trvať len hodinku tam a späť a prechádza pomedzi dve zo šiestich velikánov, ktoré Kata Tjuta dokopy tvoria. Najvyšší z nich sa volá Mt Olga, no nepamätám si, kto je tá šťastná žena, po ktorej táto hora nesie meno.
Z Kata Tjuta odchádzame ešte pred západom slnka, ten si pôjdeme opäť vychutnať na Uluru, tentokrát z druhej strany, aby sme okrem červenej hory videli aj slnko, ako sa blíži nezadržateľne k obzoru. Takto vidíme Uluru ako obrovskú siluetu v žiari zapadajúceho slnka, čo je tiež veľmi pekné. Po západe unavení prichádzame do kempu a ideme skoro spať, zajtra veru už musíme vstať, aby sme stihli aj východ slnka.


01.09.2014 - Deň 66
Budík dnes ráno zvoní o pol šiestej, aby sme stihli prísť na východ slnka. No nie sme sami, polovica kempu je tiež hore a chystajú sa na to isté, ako my. Raňajky tentokrát vynechávame, len sa rýchlo oblečieme a za chvíľku už vyrážame na Uluru. Z kempu je to tam pol hodiny autom, východ slnka je o siedmej, no kedže ranné zore je tiež pekné, chceme tam byť trošku skôr.
Rozhodli sme sa ale nesledovať ako slnko bude osvetlovať Uluru, no radšej si pozrieme samotný východ slnka. To znamená, že Uluru ako také bude len silueta, no aspoň uvidíme peknú červenú guľu, ako sa dvíha cez obzor. Na parkovisku tu nie je skoro nik, všetci sa valia na opačnú stranu, tak, ako kážu turistické tabuľe. Niekedy rozmýšlam, čo by sa stalo, keby boli tie tabule naopak, či by tiež ľudia pozerali ako slnečné lúče dopadajú na kopec, alebo by poslúchli a tentokrát pozerali konečne na východ a západ slnka. Nám sa to takto veľmi páči, ľudí je málo a východ bol naozaj prekrásny.
Teraz sa vraciame do kempu na raňajky, ktoré sme vynechali. Máme skoro dve hodiny čas, no potom zase chceme byť späť pod Uluru, pôjdeme na Mala Walk, čo je náučný chodník s rendžerom o desiatej. Bude nám rozprávať o aborigénskej kultúre a historii Uluru. Prechádzka bola naozaj poučná, dozvedáme sa o tom, ako sa formovali podľa aborigéncov jaskyne a rôzne diery v hore, tiež, ktorá rastlina na čo slúži a čo sa z nej dá všetko využiť. No tiež je to o historii kmeňa, čo tu žil. Kde mali svoje ceremonie, kde brali vodu, kde varili a pripravovali jedlo.

Prechádzka trvala viac než mala a končíme až takmer o jednej poobede. No celé to bolo veľmi pekné a poučné. My hore na Uluru nepolezieme, aborigénci si to neželajú, je to ich posvätná hora. Je to akoby ľudia chodili do mešity v topánkach, alebo si v kostole nedali dole klobúk, proste ukázať rešpekt. Tiež je fakt, čo mnohí nevedia, že aborigénci toto miesto, ako aj každé iné, ktoré vlastnia považujú za domov a cítia zodpovednosť, ked sa niečo stane. No a tu už zahynulo viac než tridsať ľudí. Napokon, výstup aj tak plánujú v blízkej budúcnosti zatvoriť, hned ako počet ľudí, čo tam lezie, klesne pod dvadsať percent.
Je čas obeda a my sa vraciame do kempu niečo si uvariť pod zub. Je dnes veľmi teplo a bezvetrie, tak hľadáme aspoň nejaký chládok v kuchynke. Po obede ešte plánujeme zájsť do centra, kde o štvrtej bude hodinový program aborigénskych tancov.
Na malé podium prišlo zopár mladých mužov a predvádzajú tradičné starodávne tance. Vždy nám aj vysvetlia o čo v danom tanci ide. Je to celé celkom zábavné, na dva tance volajú raz mužov, raz ženy, nech si to tiež vyskúšajú. No veru až také jednoduché, ako sa to na prvý pohľad zdá, to nie je.
Po tancoch už musíme pomaly odísť, dnes už prespíme po ceste do Alice Springs. Asi hodinu cesty autom máme jednu stanicu, volá sa Curtin Springs, majú tu zadarmo kemp, teda akési parkovisko medzi stromami, kde môžu ľudia prespať. Sú tu aj záchody, no proste úplne super. Parkujeme medzi stromami, rozbalíme veci a po večeri si unavení líhame spať, dnes to bol naozaj dlhý deň.

02.09.2014 - Deň 67
Ráno sme sa zobudili do veterného dňa. Silno fúka a prach sa víri vysoko do vzduchu. Všetky veci, čo sme mali vonku sú zanesené vrstvou červeného prachu. Narýchlo varíme raňajky a odchádzame tak skoro, ako sa len dá.
Cestou do Alice Springs zastavujeme len aby sme dotankovali na dosť na spiatočnú cestu, popri tom si kupujeme niečo na zahryznutie. Cestou v aute spomíname na cyklistu švajčiara, kde by teraz asi mohol byť. Podľa toho, čo vravel, by sme ho teoreticky mali niekde stretnúť cestou do Uluru, tak som zvedavý. A veru, naozaj, za pár minút vidíme známu postavu na bicykli, ako si to šlape hore kopcom. Tak sme zastavili, chvíľku sme pokecali, povedali sme mu naše zážitky a zase sme každý išli svojim smerom.
V Alice Springs sme sa zase ubytovali v tom istom kempe za hotelom, za takú cenu sa to veru oplatí. Dnes ešte musím doplniť fľašu s plynom na šporák, obchod, kde to robia mi poradili v informačnom centre. Na dalšie dni si tiež musíme doplniť zásoby jedla a pitia, tak sa zastavujeme v supermarkete na veľký nákup.
Posledná vec na zozname na dnešok je večera. Slávka veľmi chcela ochutnať všetky austrálske zvery, tak ideme do reštaurácie, kde také varia a objednávame si Austrálsky tanier. Dostali sme rybu baramundi, kengurí steak, ťavie klobásky, krokodílie paté a ešte údené emu. Celkom to bolo dobré, najviac nám však chutili ťavie klobásky, tie mali naozaj dobrú receptúru.

03.09.2014 - Deň 68
Nasledujúce dni budú napínavé asi ako tetiva na luku Old Shatterhanda. Ideme sa presunúť na východné pobrežie, čo znamená stráviť tri dni cestovaním v aute. Máme pred sebou okolo tisíc osemsto kilometrov.
Dnes, ako prvý úsek musíme zdolať najprv dvesto kilometrov asfaltky a potom štyristo po prašnej ceste, volá sa Plenty Highway. Tá sa skončí presne na hranici Severného Teritoria s Queenslandom, je tam aj kemp, kde prespíme. Po ceste toho moc na pozeranie nie je, zastavujeme na jednom ranči, kde sa v okolí dajú ryžovať rôzne drahé kamene. Majú tu vnútri veľkú kolekciu zirkonov, ametystov, opálov a mnoho dalších kameňov, ktoré názvy si už ani nepamätám.
Potom už len pokračujeme po prašnej ceste, nie je zlej kvality, ide sa celkom fajn. Postupne ukrajujeme z kilometrov a k večeru prichádzame do kempu, len štyri kilometre od hranice. Napriek tomu, že sú ešte v Severnom Teritoriu, používajú už časové pásmo Queenslandu, neviem prečo, asi sa im viacej páči. Prespíme na peknej trávnatej ploche a zajtra pokračujeme dalej.

04.09.2014 - Deň 69
A opäť cestujeme. Prvých dvestopäťdesiat kilometrov je ešte po prašnej ceste, zvyšok už by mala byť asfaltka. Krajina sa zrazu zmenila, nie sú žiadne stromy, iba žltá tráva široko daleko. Popri ceste okolo nás poletujú malé zelené vtáčiky v kŕdľoch, vyzerajú ako malé andulky.
Po troch hodinách cesty sa konečne dostávame na asfaltku. Len som prekvapený, že je tu iba jeden pruh. Najprv som si myslel, že tu asi prerábajú cestu, no ked sa šírka vôbec nemenila, zistil som, že to má byť takto. Ked ide auto oproti, obaja sa musíme vyhnúť tak, že jedným kolesom ideme po krajnici, ktorá je zase len prašná cesta. Ale áut tu veľa nechodí, tak sa moc vyhýbať netreba.
Na obed sa zastavujeme na odpočívadle pri ruinách Hamilton Hotela, teda viac menej ostal už iba pamätník. Slávka prečítala, že celá táto oblasť má množstvo podzemnej vody a aj tu je vykopaná artézska studňa. Preto tu mohli aj postaviť tento hotel, ktorý teda dlho nevydržal, kedže tu už z neho dokopy nič neostalo.
Cesta nám celkom ubieha, akurát ked som sa vyhýbal jednému Road Trainu, krajnica veru nebola taká, akú som očakával, no boli tam jarky a jamy, tak sme si veru opäť trošku zaskákali, no auto to chvalabohu vydržalo. Dalej už pokračujeme bez problémov a na večer prichádzame na odpočívadlo Corfield, kde prespíme. Postavili si to tu pre seba vlastne majitelia rančov v okolí, aby sa mali po večeroch kde zchádzať. No a popri tom dovolia aj turistom, aby tu mohli prenocovať zadarmo, čo teda samozrejme radi využívame.

05.09.2014 - Deň 70
Dnes opäť pokračujeme v ceste na severovýchod, naším cieľom je mestečko Ravenshoe, asi len sto kilometrov od východného pobrežía. Ako prvé prichádzame do mesta Hughenden, ktoré je tu známe hlavne množstvom archeologických nálezov dinosaurov. Ideme sa preto pozrieť aj do informačného centra, čo tu ponúkajú.
V centre mali urobené aj malé múzeum historie mesta spolu s informáciami o dinosauroch a tiež o rôznych drahokameňoch a iných mineráloch. Strávili sme tu viac než hodinu a dalo by sa isto aj viac, ale my ideme dalej na sever. Kúsok za mestom sa nachádza Národný Park Porcupine, kde by sme sa chceli ísť pozrieť. Ako sme vošli do parku, hned vedľa cesty bola spravená vyhliadka na celý kaňon. Jediná smola je, že teraz je obdobie sucha a tak dole rieka nemá veru zrovna veľa vody, a tak síce vyhliadka bola naozaj pekná, rozhodli sme sa neísť dole do kaňonu, ale budeme pokračovať v našej ceste do Ravenshoe.
Za parkom sa asfaltka opäť mení na prašnú cestu, tá je dlhá niečo cez sto kilometrov. Občas je lepšia, občas horšia, aj pár ostrých kameňov by sa našlo, no našťastie sa nám nič zlé nestalo a zdarne sme aj tento úsek zvládli. Na konci tejto prašnej cesty je postavený motorest - The Oasis Roadhouse, a veru naozaj je to tu ako oáza po tej prašnej ceste. Zastavujeme sa tu na obed, objednávam si Oasis Burger, Slávka nejaký kurací. Po chvíli nám to doniesli a veru je to asi najvyšší burger aký som kedy videl. Príbor žiadny, tak sa s tým budeme musieť popasovať. Ani neviem ako, ale zrazu si uvedomujeme, že z nekonečnej roviny sme sa vlastne dostali do kopcov.
Po obede nasadáme do auta a už len dvesto kilometrov nás delí od nášho dnešného cieľa. Cesta je už dobrá, aj ked je veľa zákrut a stále ideme do kopca a z kopca, veru terén sa značne zmenil, no aspoň to už nie je také jednotvárne. Tesne pred Ravenshoe, okolo piatej večer sa stíhame ešte skočiť pozrieť na Millstream vodopád, ktorý je vraj najširší v Austrálii. Vysoký ale veru moc nie je, no aj tak je to pekný pohľad takto na večer.
Po príchode do Ravenshoe sa ideme rovno ubytovať a veru dnes to bude na dosť zvláštnom mieste. Kemp je totiž postavený priamo na starej vlakovej stanici, majú tu aj modrú parnú lokomotívu, ktorá vraj v nedeľu dokonca premáva, tak asi ostaneme o deň dlhšie. Je tu naozaj krásne, sme v kopcoch, okolo samé stromy, no veľmi sa nám to tu páči. Zajtra si dáme také malé kolečko a popozeráme miestne vodopády, tak sa už neviem dočkať.

06.09.2014 - Deň 71
Noc bola príjemná, sme o kus vyššie na sever a tak je zase o poznanie teplejšie. Po raňajkách sme si boli zaplatiť rovno ešte jednu noc, zajtra je nedeľa a podľa webstránky by mal ísť parný vláčik. No o pár minút neskôr v informačnom centre prišlo sklamanie, ked nám oznámili, že vláčik už pár týždňov nepremáva. Ale nevadí, je tu aj bez toho dosť čo pozerať.
Vyrážame z mestečka na okružnú jazdu po vodopádoch. Ako prvé sa vraciame na Millstram Falls a potom aj na Little Millstream Falls, kde miestne deti skáču z vodopádu dole do jazierka. Na kúpanie je nám ale trošku zima, tak pokračujeme v ceste. Zrazu prichádzame na malú vyhliadku pri veterných mlynoch a sme užasnutí. Je tu úplne nádherne, príroda, kopce a údolia, samé malé farmy a strakaté kravy pasúce sa na zelenej tráve. Uplne nám to pripomína domov, ešte aj v diaľke vidno vysoké hory, no nádhera.
Tak sa zdá, že sa dnes budeme iba kochať prírodou. K dalším vodopádom sa vyberáme po úzkej vyhliadkovej ceste, je to samá zákruta a furt hore alebo dole kopcom, ale tie výhľady na krajinu stoja za to. Cez malé Pepina Falls prichádzame k najznámejším vodopádom, Millaa Millaa Falls. Je tu malé parkovisko a pri jazierku trávnatá plocha, ktorá láka mnohých na piknik. Voda mi príde dosť studená, nie je dnes moc teplo, možno dvadsaťpäť stupňov, pre nás po doterajších tridsiatkach dosť chladno na kúpanie, no pozvanie na piknik neodmietame, už je aj tak poludnie.
Ani neviem ako dlho sme tu boli, no slnko sa už viditeľne začína sklánať k obzoru a tak odchádzame, aby sme dokončili naše plánované kolečko okolo dalších dvoch vodopádov. Prvé v poradí sú Zillie Falls, no je to len vyhliadka, dole sa ísť nedá. Druhé, s trošku lepším prístupom sú Ellinjaa Falls a tým dnešnú púť po vodopádoch ukončujeme.
Cestou do kempu sa ešte zastavujeme na vyhliadke, odkiaľ vidno krásne na celé hornaté okolie. Nakoniec do kempu prichádzame v pohode za svetla, aby sme si stihli navariť večeru no a potom už len šup šup do postele.


07.09.2014 - Deň 72
Je nedeľa, dnes sa presunieme pár kilometrov na sever aby sme to mali zajtra blízko do mesta, kde potrebujeme opraviť držiak na výfuk, ktorý odpadol a teraz to všetko strašne drnčí. Pohoria tu v okolí sú vulkanického pôvodu, no a iba kúsok od nás takto vznikol aj jeden kráter, tak sa tam pôjdeme pozrieť. Ten sa nachádza v národnom parku Mt. Hypipamee spolu s vodopádmi Dinner Fallls. Kráter nebol moc veľký, taká hlboká priepasť, viac sa nám páčili vodopády, tie tu boli až tri hned nad sebou. Po včerajšku sme ale obaja nejaký unavení a moc sa nám dnes nechce.
Cestou sa ešte zastavujeme pri Curtain Fig Tree, čo je figovník so závesom, ktorý tu takto zvláštne narástol pred viac než štyristo rokmi. Dalej sa presúvame k Malanda Falls, no tie sú viac menej prerobené na kúpalisko, ale využívame možnosť a zastavujeme sa tu na obedňajšiu pauzu.
Hned cez cestu je daždový prales s krátkym chodníkom, v jazierku si plávajú korytnačky a v stromoch sú vraj jedinečné stromové kengury, no tie sa nám žiaľ nepodarilo zazrieť. Cestou sa ešte zastavujeme na chvíľku pri malom jazere Eacham a odtiaľ pokračujeme k priehrade, k jazeru Tinaroo.
Toto jazero je vraj najlepšie miesto na chytanie Baramundi, tieto ryby sem umelo kazdy rok vysadia a vraj dorastajú do ozrutných rozmerov. No teraz je dosť zima, ryby sú neaktívne a tak sa sem iba ideme pozrieť, ako to tam vyzerá. Je celkom veterno a preto po chvíli odchádzame. Dnes prespíme na odpočívadle zadarmo na ceste do mestečka Mareeba, kde si zajtra pôjdem dať opraviť výfuk. Ked sme tam došli, na veľkej trávnatej ploche už bolo množstvo karavanov, tak sme si našli jedno pekné rovné miesto a môžeme ísť spať.

08.09.2014 - Deň 73
Dnes toho pravdepodobne veľa nestihneme, ako prvé po raňajkách ideme do Mareeby nájsť nejakého mechanika, čo by sa pozrel dnes na ten výfuk a opravil odtrhnutý držiak. V prvom servise som neuspel, no odkázali ma na druhý, ktorý sa špecializuje hlavne na výfuky a tam sme si dohodli stretnutie o jednej poobede, tak máme trošku času, môžeme ísť zatiaľ do supermarketu doplniť zásoby.

Ako sme tak nakupovali a pridávali veci do nákupného košíka, zbadal som baterky a napadlo ma, že naša lampa na strope už pomaly dohasína a že by bolo dobré kúpiť nové batérie. No nevedel som akú veľkosť, tak som nechal Slávku v obchode a odskočil som si do auta pozrieť, aké batérie treba.
No a ako som zabuchol zadné dvere na aute, nevšimol som si, že kľúče som mal ešte stále dnu na sedačke, a bolo. Kľúče dnu, ja von. Máme samozrejme aj náhradné kľúče, tiež pekne v aute v prednom kastlíku. Chvíľu som rozmýšľal, ako na to, napadlo ma, že ak zdvihneme strechu, dá sa dnu vliezť, lebo sa dajú potom odzipsovať okná. No skôr, než došlo k realizácii tohto plánu, spomenul som si, že sme predsa poistený cez jednu spoločnosť, volá sa RAC, a v rámci poistky by malo byť odomknutie auta zdarma. Ak nie, minimálne robia takýto servis. Po krátkom telefonáte netrvalo snád ani päťnásť minút a chlapík bol tu. Z dvoma drôtmi otvoril malé okienko na dverách cez ktoré potom otvoril veľké okno a hopla, dvere sú otvorené. Celé to netrvalo dlhšie ako dve minúty.
Po tomto incidente akurát stíhame prísť do servisu na jednu poobede, zložil som tam auto, chlapík povedal, že o tretej bude opravené. Našťastie, ani nie dvesto metrov opodiaľ je obchod, respektíve malé múzeum kávy. Prevádzkujú to tu majitelia kávovej plantáže, postavili tu malý obchod s kaviarňou. Okrem toho je tu možnosť ochutávky asi dvadsiatich druhov kávy, pár čajov, niekoľko likérov a tiež čokolády. Popri tom si môžeme pozrieť ich zbierku kávovarov, od ručných, cez kanvice, espreso variče, mlynčeky, domáce aj veľkovýrobné pražiarne na kávu, no vecí od výmyslu sveta. Ani neviem ako a prešli dve hodiny, auto je opravené a tak môžeme pokračovať smerom na sever.
Dnes zastavujeme v mestečku Laura, toto je posledné mesto na asfaltke, dalej to už bude len prašná cesta. V kempe sme stretli dokonca tri normálne autá, ktoré už boli na ceste dole, no neboli to veru nové mercedesy, nejaké staré vraky na rozbitie, ale zvládli to, tak snád to zvládneme aj my s naším tankom.

09.09.2014 - Deň 74
Kým sme sa dnes vymotkali z kempu bolo už deväť hodín, najvyšší čas vyraziť na cestu. Uvodné kilometre nie sú zrovna najlepšie a tak viac ako šesťdesiatkou sa ísť veru nedá. Taktiež tu chodí celkom dosť Road Train-ov, teda kamionov s viacerými vlečkami a tie teda nechávajú za sebou taký kúdol prachu, že vždy musíme zastaviť a počkať, aby som videl, kam vlastne ideme.
Kilometre pribúdajú len pomaly, na obed máme za sebou len dvesto. Došli sme do mestečka Coen, doplnil som zopár litrov nafty, nech sú nádrže plné. Hore bude nafta ešte drahšia. Kúsok za mestom dostávame z informačného centra malý balíček katalogov, no moc nových vecí sme sa nedozvedeli. Ono to ani nie je informačné centrum, len akási rampa, kde kontrolujú autá prichádzajúce zhora, či nevezú nejaké ovocie a sním aj prípadných škodcov. Aby sa zabránilo ich šíreniu, je preto treba ovocie vyhodiť, alebo najlepšie žiadne si na cestu nekupovať.
Ako si tak pokračujeme, možno dvadsať kilometrov vyššie, zrazu mi začal pípať senzor ľavej zadnej pneumatiky. A je to tu, máme náš prvý ozajstný defekt. Vdaka senzoru som ale stihol bezpečne zastať skôr, ako guma vyfučala. No a teraz ideme na vec. Ako to už býva, veci, ktoré sa najmenej používajú sú na najnedosupnejších miestach. To platí aj o našom zdviháku, takže musíme vybrať z auta vlastne úplne všetko, aby sme sa dostali pod lavicu, kde sú všetky takéto veci odložené.
Kým som vybral zdvihák, akurát sa pristavilo jedno auto s chlapmi a ponúkli mi pomoc. Veru neodmietam, lebo sám som si neni istý, kam mám ten zdvihák podložiť, lebo tu žiadna značka na aute nie je. Chlapi vravia, že hocikam pod listovú pružinu, tak neodvrávam a dvíham koleso.
Výmena už potom šla hladko, lopatkou sme ešte odhrabali piesok, aby sa nová guma ľahšie nahodila. Chlapom som podakoval, zvyšok už zvládnem sám a tak sa zobrali a odišli. Kým som všetko dokončil, pristavilo sa ešte zopár áut, či je všetko v poriadku, veru takto si tu všetci pomáhajú, ked je treba.
Nie viac ako štyridsať kilometorv po ceste máme stanicu Archer River Roadhouse, tu by mi mali vedieť defekt opraviť. Ináč je to kus dreva zapichnutý pekne na kraji kolesa. V roadhouse majú ale plno, tak na mňa nebudú mať čas najbližšie dve hodiny. Teraz sú tri, takže dnes sa už dalej nedostaneme, prespíme tu.
Neskôr som došiel aj s gumou a dvoma dušami do dieľne na opravu. S dušami si však nie som istý, v aute boli už ked sme ich kúpili a veru nevyzerajú najlepšie, guma je už stará a začína sa pomaly trhať. Chlapík mi vraví, že pre prípad núdze nech si ich nechám, ale ináč že sú vhodné akurát tak na kúpalisko. Našťastie mal novú na sklade a tak mi to môže opraviť. Cena nakoniec vôbec nebola zlá, platil som len za dušu, inde mi vždy zaúčtujú aj robotu. Tak nakoniec aj v takto vzdialenom mieste je oprava nakoniec lacnejšia ako v Perthe. No možno je naozaj toto východné pobrežie lacnejšie, uvidíme, ked prídeme do Brisbane. Nateraz nám už iné neostáva ako sa osprchovať a ísť spať.

10.09.2014 - Deň 75
Z Archer River Roadhouse odchádzame tak klasicky, okolo deviatej. Dnes máme pred sebou okolo štyristo kilometrov do nášho cieľa, mestečka Bamaga, alebo Seisa, obe sú blízko pri sebe.
 Cesta ubieha celkom v kľude, kvalita sa mení od dobrej prašnej cesty až po totálne vlnkovité peklo, no postupne zdolávame kilometer za kilometrom až kým okolo druhej poobede prichádzame ku kompe cez rieku Jardine. Rieka nie je veľmi dlhá, desať, nanajvýš päťnásť metrov, no cena za prevoz je astronomických stotridsať dolárov. Nie je preto divu, že sa vláda rozhodla čoskoro postaviť most, aby sa toto zdieranie ľudí skončilo.
Kompou sme sa dostali na druhú stranu za pár sekúnd a už sme opäť na ceste, kvalita nie je zlá, ostáva nám len hodinka jazdy a dorazíme do Bamagy. Je to len maličké mestečko, dokopy nás tu nič neoslovilo a tak pokračujeme kúsok dalej do mestečka Seisa, ktoré je hned pri mori. Kempovať budeme na Loyalty Beach, je tam malý karavan park a celkom je tu pekne.
Kedže je zajtra štvrtok, rozhodli sme sa, že si zaplatíme trajekt na ostrov Stvrtok, objednali sme si to rovno v kempe. Majiteľ mi poradil ísť večer chytať ryby späť do Seisy na molo, a tak aj urobíme.
Zložili sme všetky veci z auta a vyrážame na rybačku. Na mole už bolo zopár rybárov, tak sme sa pridali a začína rybačka. Ryby po chvíľe začali brať a tak dúfam, že sa nejaká aj zahákne na háčik. A veru, podarilo sa, ryba zabrala a ja ju začínam ťahať z vody. V tom mi chalan odvedľa kričí, nech pridám, lebo sa blíži žralok. Veru nebolo mi treba dvakrát vravieť, ked som tú ozrutu aj sám zbadal vo vode, ako vyberá zákruty a pripravuje sa mi zozrať moju rybu. Rýchlo som trhol udicou až ryba vyskočila hore na molo a tým pádom mal žralok po večeri, nech si ide chytiť niekam inam.
Za chvíľku zapadlo slnko a ryby prestali zaberať, tak ešte trošku skúšam šťastie, no ked nič neberie, balíme veci a vraciame sa späť do kempu. Je už tma, no musíme si ešte navariť večeru a potom už môžeme ísť do postele. No ako si tak líhame, zrazu počuť nejaký šuchot. Vykukneme von a to kôň. Tak to sme veru ani jeden nečakali, že sa nám tu budú prehánať večer kone po kempe, ale po takto dlhom výlete sme už asi aj tak zvyknutí na všetko.

11.09.2014 - Deň 76
Ráno vstávame skoro, o ôsmej ráno odchádza trajekt na ostrov Stvrtok, kde budeme pol dňa do druhej, potom sa zase vrátime naspäť. Cesta lodou trvá hodinu, je to dosť veľká lod s dvoma palubami, očividne sem chodí veľa turistov a aj miestnych obyvateľov.
Po príchode na ostrov sa vyberáme do informačného centra, no vlastne tu žiadne nie je. Tak ideme na miestny úrad zistiť, čo je tu na pozretie a až tu sa dozvedáme, že je tu teraz festival a každý deň večer sú tradičné tance. Len keby nám to tak niekto povedal na opačnej strane, ostali by sme tu na noc. Našťastie dnes bude malé predstavenie aj o jednej, tak aspoň dačo.
Ostrov sám o sebe je malý, len tri kilometre dlhý, moc sa tu toho vidieť nedá. Popri prístave prechádzame cez obytnú zonu pozrieť sa na kopec, kam pred vojnou umiestnili tri delá na obranu Austrálie. Z kopca je krásny výhľad na tento a aj okolité ostrovy, no trošku sa rozfúkal vietor. Pobudli sme tu asi hodinku a pomaly sa vraciame zase dole do mesta.
Je strašne teplo a tak hľadáme úkryt v galérii a miestom kultúrnom centre, kde si môžeme čo to prečítať o historii Torres Islands. Z každého obývaného ostrova je tu aj zopár artefaktov, takže je sa na čo chvíľu pozerať.
Cas pomaly poskočil a blíži sa jedna hodina, tak sa presúvame do parku, kde by malo začať krátke predstavenie. A veru zrazu došli miestne ženy vo farebných šatách a chlapi tiež tradične oblečení a začali sa tance. Celé predstavenie trvalo s prestávkami necelú hodinu, potom ale už musíme ísť do prístavu, aby sme stihli lod.
Cestou na lodi len podriemkávame, slnko nás poriadne vyšťavilo. No aj tak, po príchode do kempu som sa večer ešte raz vybral na rybačku, tentokrát ale už len hned vedľa, pri kempe z pláže. Nič poriadne som ale dnes nechytil a tak sa vraciam do kempu naprádzno.

12.09.2014 - Deň 77
Dnes nadišiel deň, kedy sa konečne vyberieme na najsevernejší bod Austrálie ako kontinentu, na Cape York. Nie je to daleko, ani nie hodina autom. Po ceste sa zastavujeme v najsevernejšom obchodíku, volá sa Croc Tent, čiže krokodílí stan. Predávajú tu veľa suvenírov a tiež sme dostali malú mapku okolia, kam sa tu dá ešte všade zájsť.
Nakoniec vyrážame posledných pár kilometrov po ceste, prechádzame daždovým pralesom až na záver končíme na parkovisku. Odtiaľto je to už len pár minút pešo a náš cieľ je dosiahnutý, došli sme na Cape York, najsevernejší bod Austrálie. Hned kúsok za pevninou sú dva ostrovy, na jednom je postavený maják. Fúka tu dosť silný vietor, no aj tak je tu krásne. Postupne prichádzajú a odchádzajú další turisti, my tu ostávame trošku dlhšie a pozorujeme krajinu a more, videli sme dokonca aj dve veľké korytnačky, tak sa nám dosť ťažko odchádzalo, ale napokon nastal ten čas, kedy sme sa aj my pohli na juh a týmto smerom budeme pokračovať.

Kúsok za Cape Yorkom je Somerset beach, pláž, kde je spravený malý kemp, ktorý je zadarmo, respektíve v cene lístka kompy, čo sme sem prišli pred pár dňami. Pláž je úplne rozprávková, popri nej rastú palmy, no malý raj na zemi. Parkujem auto a vyberám udicu, idem si trošku zarybárčiť, kým mám možnosť. Do večera sa mi veru aj podarilo jednu rybu chytiť, takže úloha je splnená a spokojne sa vraciam k autu.
Na pláži sme dnes dokonca zbadali veľkého jaštera, domček má urobený kúsok od miesta, kde kempujeme. Taký pekný, farebný, ani sa nás veľmi nebál. Aspoň nebudeme spať úplne samy. Teda nieže by tu nikto nebol, je tu zopár áut kúsok opodiaľ. Kým som ja rybárčil, Slávka uvarila večeru, tak sa ideme teraz najesť a potom môžeme ísť spokojne do postele.

13.09.2014 - Deň 78
Ked sme dnes vstali a naraňajkovali sa, zbalili sme veci a máme v pláne prejsť autom malý 4x4 trek po plážach. No ked sme sa dostali po prvú pláž, cesta sa zdá byť dosť náročná, nie je tu ani živej duše a tak sa aj my otáčame a ideme hľadať iné pekné miesto, kde by sme prenocovali. Po ceste máme zase ten Croc Tent, zastavujeme tu získať nejaké informácie, kam ísť. A ked sme už tu, rovno sme si aj kúpili tričká z nápisom, že sme boli na Cape Yorku. Prvé miesto kam sa vyberáme nás veľmi neočarilo a tak nakoniec, po dlhom motaní po cestách necestách, končíme karavan parku v Punsand Bay.
Opäť idem aj dnes skúsiť šťastie a snád chytím nejaké ryby rovno z pláže. Nič iné sa tu aj tak robiť nedá, kedže v mori môžu byť krokodíle, kúpať sa tu veru neodporúča. Chytám až do západu slnka, ale veru dnes sa mi moc nedarí, akurát som stratil kopec háčikov a úlovok žiadny. Teda chytil som zopár rýb, no boli malé nato, aby sa dali jesť, tak som ich zase pustil späť do mora.
Deň takto ubehol ako voda, slnko už zapadlo a zotmelo sa, tak sa vraciam k autu zjesť niečo na večeru a pôjdeme do postele. Zajtra vyrazíme už na cestu dole, prejdeme kompou na druhú stranu a potom sa uvidí kam až sa nám podarí dostať.

14.09.2014 - Deň 79
Z kempu vyrážame okolo desiatej a za hodinu dorazíme do Bamagy. Cestou po hrboľatých cestách mi však zrazu spod volantu vypadla malá čierna krabička s káblom, vyzerá to ako imobilizér. Nejako sa musela vytriasť úchytka, tak to budem musieť dočasne pripevniť.
Hned za mestom je vrak havarovaného lietadla z druhej svetovej vojny, tam zastavujem a idem opraviť to naše auto, snád z neho tiež nebude vrak kým dorazíme do Brisbane. Oprava mi netrvá dlho, prichytil som to elektrárskymi zdrhovačkami na káble, to by malo vydržať. Po obhliadke lietadla už len takujeme v Bamage a vyrážame ku kompe.
Pri kompe sme zastali tesne pred jednou poobede, akurát sa im končila obedná prestávka a tak sme nemuseli dlho čakať a sme na druhej strane rieky. Tu si robíme obedňajšiu prestávku aj my a potom už vyrážame na juh. Pôjdeme sa pozrieť na Fruit Bat Falls, také malé vodopády, kde sa dá aj kúpať. Cesta tam by nemala byť náročná, tak by sme to mali v pohode zvládnuť.
Vodopády sme dosiahli ani nie za hodinku jazdy autom, je tu naozaj pekne a hlavne sa po dlhej dobe môžeme okúpať. V spodnej časti pod vodopádmi ale len tak z brehu močíme nohy, no ked sme vyšli nad vodopád, v rieke sú vyhlbené diery v skalnom podloží vyplnené pieskom a to som už veru neodolal a musel som sa okúpať.

Cestou k autu si odskakujem na záchod no a ked prídem k autu, čo nevidím, Slávka v družnej debate s nejakým chlapíkom. Nakoniec vysvitlo, že onen chlapík menom Nathan ide 4x4 trek popri starých telegrafných stlpoch, ktoré sa používali na prenos signálu sto rokov, až do roku 1992, kedy kábel nahradilo rádiové spojenie. Začal nás presviedčať, že cesta vôbec nie je taká náročná a že máme najlepšie auto na offroad, a že to musíme skúsiť.
Netrvalo dlho a už aj sedíme v aute a pôjdeme s ním, aspoň po najbližšie vodpády, sú tu vlastne rovno dva, Eliot a Twin Falls. Je to len sedem kilometrov tak to snád zvládneme, no a potom sa uvidí, čo dalej. Slávke sa to moc nepozdáva, no ja som rád, chcel som vždy ísť cez tento Old Telegraph Track, ako to po anglicky volajú, no sám som nemal odvahu. Takto s niekým by som veru nedbal, ved aj ked sa niečo stane, aspoň nám bude mať kto pomôcť.
Neprešli sme hádam ani dva kilometre a dorazili sme k veľkej priekope plnej bahnitej vody, na dno nevidno, takže môžeme len hádať, aké je to hlboké, no dlhé je to veru poriadne, okolo dvadsať metrov. Je tu aj alternatívna cesta, ísť cez vodu len pár metrov a potom sa vyškriabať hore brehom, no ten je extrémne strmý. Nathan to ale napriek tomu skúša, no ked sa mu to ani na desiaty krát nedarí, otáčame sa a ideme hľadať inú cestu. Chvíľku sa tu tak motáme a snažíme sa nájsť spôsob, ako to čo najkratšie obísť, ked tu zrazu ide oproti auto. Oni nám povedali, že veru máme ísť priamo cez tú žaburinu, vraj to nie je moc hlboké a treba ísť stredom.
Ako prvý ide Nathan a bez problémov priekopu prebrodil. Druhý idem ja, som dosť nervozny, lebo takéto veci som ešte nikdy s naším autom nerobil. Z nervozity som išiel trošku rýchlejšie ako bolo treba, čo je pri brodení vody viac na škodu ako na osoh a tak sa nám voda dokonca preliala cez celú kapotu, ako sa auto natriasalo na hrboch. Ale tak či onak, zvládli sme to tiež a pokračujeme dalej.
Vodopády Eliot a Twin nie sú až také krásne ako Fruit Bat, ale po tom všetkom veru nelením a skáčem do vody sa okúpať. Slávka sa už tiež upokojila a tak sa zdá, že pôjdeme Old Telegraph Track až hore a zase raz prídeme takmer ku kompe, kde sme boli dnes naobed.
Kúsok za vodopádmi nás čaká brodenie dalšej rieky, Canal Creek. No na rozdiel od predchádzajúcej bažiny toto je krásna priehľadná voda s pieskom a skalnatým podložím, prebrodíme to obaja ľahšie, ako som si myslel. Pomaly sa začína stmievať a chvíľu rozmýšľame, či ostaneme tu, alebo potiahneme ešte kúsok k dalšiemu jarku, nakoinec sa rozhodneme ísť ešte šesť kilometrov a prebrodiť Sam Creek. Tu je trošku problematický nástup do brodu, veľké jamy a auto ide chvíľu len na troch kolesách, štvrté je meter vo vzduchu, no trvá to len pár sekúnd. Brod rieky bol jednoduchý a na opačnej strane už rozkladáme veci a tu budeme nocovať.

15.09.2014 - Deň 80
Ráno vstávame o siedmej, raňajkujeme a o deviatej vyrážame na dobrodružnú cestu dalej. Okolo nás práve prefrčali dvaja blázni na motorkách, ale nie na hocijakých, ale na malých mopedoch, ktoré kedysi používali poštári. My za chvíľku tiež vyrážame, dnes nás čaká veľa zábavy.
Po kúsku cesty po sebe nasleduje Mistake Creek a Canibal Creek, oba brody zvládame bez problémov. Dalej musíme prejsť cez Cypress Creek, čo je úzky most, ktorý nie je nič iné ako nahádzané kmene stromov, ktorých vek je veru len ťažko odhadnúť. Prvý ide Nathan, má o dosť širšie auto a kolesá má veru cez celú šírku mosta. Ja idem za ním, no my máme užšiu nápravu a tak mám na jednej strane rezervu jedného kmeňa.
Nakoniec prichádzame k poslednej prekážke, ktorá vraj každoročne potrápi mnoho áut, a veru mnoho z nich tu aj zapadne, volá sa Nolans Brook. Ako sme tam došli, práve cez rieku prešli tri autá a jeden z nich sa rozhodol pomôcť ostatným cez vodu. Mali už natiahnuté lano a tak pomohli cez rieku dalším dvom autám, ktoré by to veru bez pomoci asi nezvládli a zahrabali by sa do jemného pieskového podložia.
Napokon sa ponúkli aj nám, že ked už to majú všetko nachystané, či chceme tiež potiahnuť. No my si to chceme skúsiť najprv samy, či to zvládneme, ale tak sme sa dohodli, že sa zahákneme a ak sa začneme zabárať do piesku, cez visielačku dáme pokyn aby nás vytiahli von. Prvý sa vybral Nathan, ja som zatiaľ začal vypúšťať tlak v pneumatikách na dvadsať PSI, to by malo byť dosť málo nato, aby som to zvládol. Kým som všetko pripravil, Nathan bol už na druhej strane a je rad na mne.
Ešte som si celý brod prešiel pre istotu pešo a ide sa na vec. Na moje veľké prekvapenie som to zvládol úplne sám a bez žiadnych ťažkostí, na malej jednotke úplne pomaličky skrz. To isté sme potom ešte radili aj dalším dvom autám, prvý ale neposlúchol a vbehol tam plnou parou na dvojke a samozrejme sa zaboril a musel sa vytiahnuť navijákom. Akurát, že kým sa vyhrabal von, mal už dávno plné auto vody, lebo jedna strana auta bola viac než po ono na dverách vo vode. Druhý si už nechal poradiť a tiež do bez problémov zvládol.
Na tomto mieste sme dobehli tiež tých dvoch motorkárov na poštárskych motorkách a pôjdeme s nimi na koniec cesty, pár kilometrov k starému brodu cez Jardine River, kadiaľ už chodia len totálny blázni, normálny ľudia idú cez kompu. Starý brod je totiž strašne dlhý, prúd je silný a navyše je v strede veľmi jemný piesok a to je miesto, kde väčšina zapadne. To by ale nebolo najhoršie, väčší problém je, že v rieke môžu byť krokodíly a tak ísť niekomu na pomoc je rovnaké šialenstvo ako sa pokúsiť tú rieku prebrodiť. Tesne pred tým, ako sme tam došli vraj odtiaľ ťahali veľké Isuzu, niečo ako tatrovka, zapadol a tri autá tam zápasili aby ho dostali späť na breh.
Tu teda budeme kempovať, na kraji rieky, spolu s motorkármi. K večeru sme sa všetci pekne osprchovali v teplej sprche, vodu máme z rieky a teplo zo zabudovaného výmenníka tepla v aute, tak paráda. Potom sme urobili obrovskú vatru a pri nej sme rozprávali príbehy do neskorého večera. Oheň ešte stále horel, ked sme sa pobrali do postele, veru bol to dnes dlhý deň, no plný krásnych zážitkov.

16.09.2014 - Deň 81
Ráno sme po raňajkách zbalili saky paky a spolu s Nathanom ideme na križovatku, odkiaľ sa my vyberieme na juh a on na sever ku kompe a dalej na Cape York, kde sme my už boli. My zase pôjdeme k Fruit Bat Falls a budeme pokračovať v Old Telegraph Tracku smerom na juh až na jeho začiatok, respektíve pre nás koniec. Nathan nám povedal, že vraj tento spodný úsek vôbec nie je náročný a že to isto samy v pohode zvládneme, tak dúfam, že má pravdu. Rozlúčili sme sa a každý sa vybral svojim smerom.
Cestou sa zastavujeme na Fruit Bat Falls, trošku sa najesť a aj sa okúpať, je tu veľmi pekne, času máme dosť, tak sme si urobili krátku prestávku. Ako prvý nás po ceste čaká brod Sailors Creek, no vody nie je veľa a je pravda, že takéto brody sú po tom, čo sme včera zvládli prechádzkou ružovou záhradou. Medzi riečkami sú tu ale väčšie vzdialenosti a musím dlhšie šoférovať, kým sa dostaneme k dalšej prekážke. Tou je Cockatoo Creek, další brod s veľmi jednoduchým nástupom aj výstupom, len treba dávať pozor na jamy v koryte rieky, ináč to bolo vcelku jednoduché.

Postupujeme stále viac a viac na juh až prichádzame k známemu Gunshot Creek, čo je vlastne vertikálna stena, do ktorej sa púšťajú len totálny extrémisti. Je tu samozrejme obchádzka, ktorá nie je úplne jednoduchá, ale ľahšia ako vertikálna stena, to je smerom hore priam nemožné. Stretávame tu dve autá, ponúkajú sa, že ma budú sledovať, či sa mi podarí vyjsť na vrch. A veru dobre že ostali, či chcem alebo nie, ostali sme visieť pár metrov pred koncom kopca s jedným zadným a jedným predným kolesom vo vzduchu. No a bez uzávierok, obhoc diferenciálov, ktoré veru nemáme, sa už dalej bez pomoci nepohneme. Ich auto s uzávierkami cestou poľahky vyšlo, natiahli k nám naviják a jednoducho nás vytiahli hore, netrvalo do dlhšie ako päť minút a už sme opäť na ceste. Nasledujú dalšie brody, všetko zvládame bez problémov, až prichádzame k poslednému, len štyri kilometre od konca celej cesty. Volá sa Palm Creek.

Smerom z juhu na sever sa schádza strmým kopcom z piesku a vychádza strmým so skalnatým podložím. Pre nás to ale znamená ísť presne naopak, zísť dole po tvrdom skalnatom povrchu a skúsiť sa vyškriabať po sypkom piesku hore. Pred tým, ako sa o to vôbec pokúsim, opäť znižujem tlak v pneumatikách, iba 17 PSI vpredu a 20 vzadu a ide sa na vec. Dole kopcom to ide ako malina, pomaly, kontrolovane zostupujem do takmer vyschnutého koryta rieky, brodím sa krátkym bahnitým jarkom a je to tu, musím sa vyštverať hore. Idem na to, no ako pri Gunshote, aj tu, tesne pred koncom sa auto zastavilo a v mäkkom piesku som sa začal iba zahrabávať viac a viac do zeme. Skúsil som to ešte raz, no nedá sa. Napriek tomu sa ešte nevzdávam, vyberám lopatku a idem si skúsiť upraviť cestu, snád to potom pôjde lepšie. Po hodine lopatovania už takmer za súmraku to skúšam znova, ale márne, tesne pred koncom je asi pol metrový zráz, kam sa nedokážem vyškriabať a preto sa otáčam a vychádzam hore tak, ako som sem prišiel, po strmom, ale skalnatom povrchu. Hore som vyšiel úplne hravo, takže ak by sme celý trek išli z juhu na sever a nie opačne, nemal by som veru žiadny problém.
Nateraz ale budeme musieť prenocovať tu a zajtra počkáme, kým niekto príde a nevytiahne nás von.
Vybalili sme veci a naberám si vodu do kýbla na rýchlu sprchu, po lopatovaní som sa veru riadne spotil. No ako sa tak sprchujem, po tme, zrazu počuť prichádzať auto a už aj vidíme v diaľke svetlá. Rýchlo sa doumývam a hodím na seba šortky, ked tu zrazu, kto by to čakal, zjaví sa Nathan a jeho červený ford. Celý Cape York otočil sa jeden deň a potom sa hnal dole aby nás dostihol, lebo by chcel ísť dalej s nami, aby nemusel cestovať úplne sám. Ked zistil, čo sa nám stalo, nedalo mu to a šiel on po tme vyskúšať, či vyjde, no a čuduj sa svete, veru vyšiel. Ale treba povedať, že má omnoho ľahšie auto ako my, iné gumy, a tu veru hrá úlohu každý, aj ten najmenší faktor. Každopádne sa nám bude lepšie spať, takto aspoň vieme, že on to zajtra prejde na druhú stranu a môže nás vytiahnuť.

17.09.2014 - Deň 82
Ráno sme vstali až okolo ôsmej, po včerajšku sme boli obaja celkom unavení. Naraňajkovali sme sa a teraz sa uvidí, či niekto pôjde okolo a pomôže nám, alebo to skúsime s Nathanom na lane, lebo jeho naviják je pokazený.
Ešte sme ani nestihli pobaliť auto a už sa privalila kopa ľudí, čo dnes pôjdu na sever. Prvého, koho som zbadal, som sa opýtal, či nás nevytiahne na druhú stranu. Bol to postarší pár v jednom aute so synom a jeho rodinou v druhom aute. Starší pán mal naviják a vravel, že už to tu prešli v minulosti niekoľkokrát a že nás veru vytiahne.
Tak som vliezol do jamy levovej a ako sa dalo čakať, smerom hore som hned pekne krásne zapadol. Zapojili sme naviják a ide sa na vec. Ked ma ťahali cez Gunshot Creek, bolo to všetko úplne rýchle a v pohode, no teraz, miesto toho, aby som ja išiel hore, on sa šmýkal smerom ku mne. Musel sa preto priviazať zadkom auta ku stromu, aby ho to neposúvalo dalej a skúšame znova. Po chvíli som zacítil intenzívny smrad z páliacej sa spojky, to som si ešte myslel, že z mojej. No až ked ma nakoniec po dlhom trápení vytiahli von mi pán hovorí, že on to do poslednej chvíle skúšal na normálnej rýchlosti a nie cez redukciu. Niet divu, že mu spojka dymila ako blázon, ked polovicu výkonu si nezapol. Ale tak sa zdá, že ešte aj on sa má čo učiť.
Bol som dosť prekvapený, že veľa áut, čo prišlo sa otočilo, že to nejdú prejsť a napoja sa niekde povyše, lebo smerom na sever to vôbec nebol problém, po piesku sa šmyknúť dole a po skalnatom tvrdom povrchu sa vyškriabať nie je nič zložité. A tak som nakoniec zistil, že my sme zvládli omnoho viac, ako veľa iných.
Na koniec cesty sú to už len štyri kilometre po viac menej rovnej ceste, takže sa už žiadne prekvapenia nekonali a o chvíľu prichádzame na koniec, respektíve začiatok cesy, Bramwel Junction Roadhouse. Kúpili sme si niečo malé pod zub a hned pokračujeme v ceste dalej, dnes ideme do mestečka Weipa, kde po dlhej dobe prespíme opäť v normálnom karavan parku. Vo Weipe má byť vraj legendárna rybačka, tak pôjdeme aj my skúsiť šťastie.
Dorazili sme sem popoludní, akurát máme čas vybaliť veci z auta a ísť na rýchly nákup na obed. Reštaurácie práve zatvorili, sú tri hodiny, a tak si v supermarkete kupujeme hotové grilované kura, to nám nateraz bude viac než dosť. Po neskorom obede si pripravujem háčiky a náčinie a hodinku pred západom slnka vyrážame aj spolu s Nathanom do akcie.
V rybárskych potrebách nám poradili ísť do prístavu, vraj sa tam dajú chytiť obrovské ryby, tak som zvedavý. Pomaly prichádzajú aj další rybári, tak to tu asi nebude zlé miesto. A veru, ryby tu plávajú všade okolo nás, vyhadzujú sa na hladinu, tak máme veľké očakávania. No ako to už býva, po veľkých očakávaniach prichádza sklamanie, všetky ryby nás ignorujú a ani len tú návnadu nežerú.
No treba povedať, že je to aj v taktike a technike chytania, to, čo sme tam my stvárali asi nebolo to najlepšie umenie na svete. Po chvíli sa pristavil jeden ozajstný rybár, čo tam parkoval svoju lod, asi sa už na nás nemohol pozerať, a tak mi radí ako to mám správne robiť. Dal som mu teda udicu, nech mi to poriadne ukáže a nie len slovne opisuje, no a čo čert nechcel, mal ju v ruke asi minútu a hned chytil rybu. Síce len veľmi malú ale predsa. My sme do večera nechytili nič, tak o ôsmej odchádzame, máme rezerváciu v golfovom klube, vraj tam dobre varia.
Ja so Slávkou sme si dali pizzu, Nathan rybu, no my sme boli z toho kuraťa ešte dosť najedení, tak sme si skoro celú pizzu každý dali zabaliť, zjeme ju zajtra po ceste. Ako sa tak rozprávame, stále nás máta tá rybačka, rozhodujeme sa to ísť ešte raz vyskúšať. Na mole sú stále ľudia, chytáme takmer do polnoci, no veru ani jeden záber, ryby nás totálne ignorujú. A tak dopadla naša slávna rybačka, nič sme nechytili a otrávení sa vraciame späť do kempu.

18.09.2014 - Deň 83
Dnešný deň bude iba cestovný, nič iné v pláne nemáme. S kempu sme sa vymotali okolo desiatej a ideme si nakúpiť zásoby na cestu do supermarketu. Po nákupe ešte natankovať a ani sa nenazdáme a je dvanásť hodín, najvyšší čas vyraziť.
Z Weipy po prvú križovatku je to stoštyridsať kilometrov a potom ešte dalších šesťdesiat a sme zase v Archer River Roadhouse, kde sme spali cestou na sever. No teraz tu len zastavujeme na krátku prestávku. Ako sa tak pozerám, zrazu vidím dvoch chlapíkov, čo nás vytiahli cez Gunshot Creek, tak sa dáme do reči.
Vysvitlo, že oni Nolans Brook vôbec neprešli, ani sa tam len nešli pozrieť, lebo im niekto povedal, že tam už tento rok zapadlo strašne veľa áut. Boli potom aj trošku sklamaní, ked sme im povedali, že my sme to zvládli úplne v pohode bez akýchkoľvek problémov. A tak nakoniec som celkom rád, že sme tam boli a že som vlastne prešiel cestou, ktorou sa ani naoko ostrieľanejší borci nepustili.
Dnes prespíme ešte o sto kilometrov nižšie v Musgrave Roadhouse, prichádzame asi hodinku pred zotmením, akurát dosť času vybaliť všetky veci a zohriať si večeru. Potom ešte sedíme do deviatej s Nathanom a rozprávame si príhody a nakoniec si ideme ľahnúť spať, zajtra naša cesta pokračuje dalej.

19.09.2014 - Deň 84
S Musgrave Roadhouse vyrážame pred desiatou, dnes by sme chceli prejsť cez Národný park Lakefield. Išiel som sa domácich opýtať na nejaké tipy, čo kde vidieť a kam ísť, no iba ma odbili vetou, že všade sú tam tabuľe a že cesta je v poriadku. Očividne nemajú veľmi záujem sa deliť o informácie, ale takýto pocit máme odkedy sme došli na Cape York. Nikto nám nič nevie, alebo nechce povedať.
No nevadí, vyrážame teda spolu s Nathanom na skusy, nejako to snád zvládneme. Cesta je z úvodu veľmi dobrá, prašná, no žiadne vlnky, tak sa ide dosť dobre. Po chvíli prichádzame k prvému kempu, Sweetwater Lake. Cesta nie je moc používaná a je zarastená, no my si razíme cestu vpred bez problémov. Nakoniec, ked prichádzame k jazeru, zistíme, že tu veru veľmi nie je čo robiť. Je obdobie sucha, jazero je síce veľké, no okrem chytania rýb sa tu ani nič iné robiť nedá. Otáčame sa a ideme dalej s vedomím, že takto to pravdepodobne bude vyzerať cez celý park.
Našou druou zastávkou je Low Lake, v podstate to isté ako predtým, robíme pár fotiek a pokračujeme v ceste, jediné pozitívum je, že cesta je kvalitná bez hrbov, tak aspoň dačo. Prechádzame cez planinu Nifold, zrazu zmizli stromy a ostali len veľké termitištia. Trošku zábavy si užívame až pri brodení rieky Hann, ktorá tečie po betonovom povrchu a tak sa tu preháňame cez vodu hore dole, až voda strieka všade naokolo. Cestou dalej zastavujeme ešte na Red Lily a White Lily Lagoon, no lagúny nie sú teraz v období sucha v najlepšej forme a taktiež lekná extrémne nekvitnú. Posldenú zastávku v národnom parku absolvujeme v Catfish Waterhole, no moja predstava o čírom jazierku, kde si zaplávam sa rýchlo zmenila, ked som uvidel hnedú bačorinu. A tak opúšťame národný park a pokračujeme smerom do Cooktownu, uvidíme, kam až dojdeme.
Trošku sradny sme si užili aspoň na Isabella Falls, ktoré máme po ceste. Vodopády boli fajn, no väčšia sranda bola ako sme išli cez rieku plným plynom. Na kraji stál postarší pán, ktorého sme upozornili, že to ideme preletieť a že pravdepodobne bude mokrý, no nereagoval, a tak po prehnaní sa dvoch áut skončil ako po sprche. Ešte predtým nám ale poradil, že kúsok poniže je kemp, kde tiež majú malé vodopády, volajú sa Endeavour Falls. Vodopády samy o sebe nás moc neoslovili, no kemp je tu veľmi krásny, všade nasadené palmy a sme len pol hodinku od Cooktownu, tak sa rozhodujeme tu prespať, aj tak je už dosť neskoro, tak opäť raz budeme večerať za svetla. Po zotmení sme si urobili ešte malý táborák, Nathan potreboval minúť všetko drevo, čo si so sebou zobral z domu no a potom už len padáme unavení do postele.

20.09.2014 - Deň 85
Cooktown máme vzdialený iba pol hodinu autom po asfaltke, je to veľká úľava po takmer dvoch týždňoch na prašných cestách. Po príchode ideme do informačného centra, ktoré je spojené s malou botanickou záhradou. Záhrada nie je veľká, taká akurát k počtu obyvateľov, ktorých je len okolo dve tisíc.
Z botanickej záhrady ideme nakukúť na pláž, chytajú tu ryby dvaja rybári, no ja už mám nateraz rybárčenia tak akurát, tak sa len poprechádzame a ideme do mesta, respektíve nad mesto na vyhliadku k majáku, kam vedie strašne strmá cesta, no auto to nakoniec predsa len vytiahlo. Tu sa už lúčime s Nathanom, on sa rozhodol pokračovať dalej na juh po 4x4 cestách, my už chceme ísť iba takou jednoduchšou, na ktorú síce tiež odporúčajú 4x4, ale náročné to isto nebude.
Z vyhliadky zbehneme dole do mesta do prístavu, kde už na nás čaká socha Jamesa Cooka spolu s dalšími monumentami. Kúsok povyše o dve ulice je aj múzeum, no ked sme tam prišli, zistili sme, že nie je vôbec celé venované Jamesovi Cookovi a jeho plavbám, ale je to skôr historia mesta a kláštora, v ktorom sa múzeum nachádza. Týmto sme vyčerpali všetky pamiatky, ktoré toto malé, ale inak maľebné mestečko ponúka, a kedže máme ešte dosť času, vyrazíme cez Bloomfield 4x4 trek až do Cape Tribulation.
Kúsok za mestom ešte zastavujeme na vyhliadke na Black Mountain, hora z čiernych balvanov, kde sa neodporúča chodiť, lebo vraj sú tam veľké priepasti a už tam aj pár turistov zahynulo.
My ale pokračujeme smerom na juh po pobreží, až prichádzame k vodopádom Bloomfield a odtiaľ pôjdeme tridsať kilometrov posledný úsek mimo spevnenej cesty.
Vodopády boli vcelku veľké, no môžeme si len predstavovať, ako to tu musí vyzerať v období daždov. Podľa sfarbenia skál je totiž vodopád teraz len štvrtina zo svojej plnej sily. Bloomfield 4x4 trek nie je ale vôbec žiadna výzva, jediný problém je, že je to cesta cez strašne strmé kopce a naše auto sa veru s niektorými výstupmi dobre potrápilo. Niektoré sme veru ledvou na jednotke vytiahli, no to bolo asi tak všetko, žiadny adrenalínový zážitok to nebol.
Do Cape Tribulation sme dorazili tesne pred súmrakom, ubytovali sme sa v jednom z dvoch kempov, čo sú oproti sebe. Sme hned vedľa pláže a ja po tak dlhej ceste nevydržím a idem sa ochladiť do mora. Až na druhý deň ráno som si všimol upozornenia, že aj tu stále ešte môžu byť krokodíli. Po krátkom plávaní sa vraciam do kempu navečerať sa a môžeme ísť do postele.