12.07.2014 - Deň 15
Z kempu odchádzame niečo po pol desiatej a ideme hned do informačného centra, odkiaľ pôjdeme na dvojhodinovú prehliadku bani na železnú rudu. V centre dostávame helmu a bezpečnostné okuliare, o desiatej prichádza autobus a môžeme vyraziť.
Osadenstvo autobusu je už klasicky postaršie, kedže tu cestujú skoro výlučne dôchodcovia, však kto iný by mal toľko veľa času, aby mohol cestovať okolo autstálie. Postupne sa autobusom presúvame cez baňu a šofér nám rozpráva a vysvetľuje celý proces. V skratke - železnú rudu trhavinou rozbijú a naložia na obrovské nákladné autá, pri ktorých normálne vyzerá ako z hračkárstva. Potom to celé odvezú na iné miesto, kde to drvia na skalky veľkosti asi jeden centimeter. Zeleznú rudu od hlušiny oddeľulú v separátoroch, sú tri metody.
Prvá je gravitačná pomocou vírivky s vodou, ruda je ťažšia a padne prvá dole. Druhá je odstredivá, hlušina je ľahšia a prvá sa odstredí, no a tretia je pomocou hustoty vo vode s prímesami nastavenými tak, aby hlušina plávala a železná ruda padne na dno. Dozvedáme sa, že kvalita rudy je minimálne 50 percent, pod toto číslo nateraz neťažia. Možno o pár rokov, ked minú všetky zásoby bohatých ložísk im aj táto bude dobrá.
Zelezná ruda, ktorá sa tu ťaží je jedna z najbohatších na obsah železa a preto ju domiešavajú na cca 64 percent a to potom naložia do vagonov, ktorých je myslím 236 a potom to celé odvezú pár sto kilometrov do prístavného mestečka Dampier, odkiaľ sa železná ruda exportuje.
Naša exkurzia sa skončila okolo obeda a hned ako sme sa najedli, vyrážame do Karijini Národného Parku. Cesta sem nám trvala asi hodinu. Hned ideme do informačného centra, zaplatiť si ubytovanie, a potom rovno do kempu. Máme šťastie, ešte majú štyri voľné miesta, tak je jedno naše.
Sú už tri hodiny poobede, no ideme sa aspoň prejsť na najbližšiu atrakciu - Fortescue Falls, kúsok za nimi je ešte jedno jazierko - Fern Pool, kde sa dá aj okúpať, no dnes je už dosť neskoro a začína byť chladno, tak si to necháme na neskôr. Vodopády samy o sebe sú naozaj krásne, voda kaskádovito padá po skalách dole do dalšieho malého jazierka vnútri obrovského kaňonu.
Blíži sa večer, tak sa pomaly zbierame a ideme naspäť do kempu, aby sme stihli večeru skôr, ako sa zotmie. Zajtra pôjdeme na opačnú stranu parku, vraj je ešte krajšia.
13.07.2014 - Deň 16
Naše prvé ranné kroky smerujú do informačného centra, osprchovať sa, no je tu strašne veľa ľudí, tak to odkladáme na poobedie, resp. pôjdeme do kempu na opačnej strane parku, tam majú aj sprchy tak snád nás tam za mierny poplatok pustia.
Druhá strana parku je s touto spojená veľmi zlou prašnou cestou, všetko hrkoce, cesta sú samé vlnky, tak nás trasie ako vibračnom dopravníku. Po tridsiatich kilometroch hrkotania konečne prichádzame na opačnú stranu parku. Prvá zastávka sú Joffre Falls, také malé vodopádiky. Najprv si ich obzrieme zhora a potom sa vydávame na cestu dole bralom do kaňonu priamo k jazierku a vodopádom. Cesta to nie je dlhá, netrvá nám to viac než 30 minút. Vody je však málo, kúpať sa tu nedá.
Odtiaľto sa zastavujeme v druhom kempe opýtať sa, či sa tu môžme večer prísť osprchovať. Môžme prísť až do ôsmej večer, tak spokojne odchádzame a pokračujeme v našom výlete. Teda ešte predtým sme sa samozrejme naobedovali, ved hádam nebudeme chodiť po krkyhákoch s prázdymi žalúdkami.
Dalšia atrakcia je Weanu Gorge, pričom gorge neviem z fleku preložiť do slovenčiny, tak to volajme kaňon, alebo roklina. Už je popoludní, no my chceme stihnúť obidve, čo sú tu, aby sme sa sem už nemuseli vracať. Na prvom je takzvaný "spider walk", čiže treba sa držať rukami-nohami ako taký pavúk a posúvať sa dopredu. Dole tečie studený pramň, no kedže je tu kaňon veľmi úzky, takouto technikou sa dá prejsť bez zamočenia. Na konci nás čaká za odmenu malebné jazierko, nie je tu takmer nikto, kedže sa už pomaly zvečerieva.
Po chvíli rozjímania sa poberáme aj my. Spider walk sme síce zvládli, no nejako zabudli povedať, že cestou aj tak musíme prebrodiť potok široký niekoľko metrov, tak je Slávka mokrá takmer po pás. Ja mám plavky, takže som v pohode, no Slávka si dala riflové šortky, tak jej je trošku zima.
Nasleduje rýchly presun a už lezieme do druhej roklinky, na konci ktorej má byť takzvaný "handrail pool", jazierko, ktoré dostalo meno podľa toho, že sem urobili zábradlie, aby sa sem turisti ako my mohli bez väčších ťažkostí dostať. Tento kaňon sa nám páči zatiaľ zo všetkého najviac. Krásne, úzke, vysoké steny bránia slnečnému svetlu preniknúť do vnútra a celé to tu naberá mystycké rozmery. Opäť sme tu len my samy, všetci už odišli, tak si vychutnávame tento pocit.
Po tomto skvelom zážitku si ideme dopriať trošku civilizácie v podobe sprchy. Teplú vody zohrievajú len solárnymi panelmi, takže vraj nemáme očakávať zázraky, kedže je už večer, no nakoniec sa to dalo celkom zvládnuť. Ostáva už len prekonať 30km drgľovačky smerom naspäť do našeho kempu a krásny deň je za nami.
Zajtra pôjdeme ešte raz na Fortescue Falls a tiež pár dalších vecí tu okolo, no a poobede si chceme vyšliapnuť najvyššiu horu v Západnej Austrálii, tak som zvedavý, ako nám to pôjde.
14.07.2014 - Deň 17
Deň 17, znie to neuveriteľne, ale už sme preč viac než dva týždne, a vlastne sa stále motkáme len kúsok (pár tisíc km) nad Perthom. Kto by ale, tak ako my, čakal teplo a leto, kruto by sa mýlil, presne ako my. Cez deň je síce príjemne na šortky a tričko z krátkym rukávom, aj kúpať sa dá bez problémov, no akonáhle Oskar zapadne, poriadne sa zozimí. A tak zatiaľ spíme zababušení v deke pod perinou, naobliekaní okrem pyžama aj v bunde, aby sme to ako tak do rána vydržali.
Dnes opustíme Kajirini a vydáme sa pomaly ale isto na sever za teplom. Ale ešte predým si ideme obzrieť západnú časť tohto parku. Na rannú prechádzku volíme zostup k Circular Pool, čiže okrúhlemu jazierku. Ano, s názvami si tu veru veľmi námahu nerobia. K jazierku prichádzame asi za pol hodinky, ľudia sú už tu a poniektorí sa veru aj kúpu. No pre mňa je voda dosť studená, ešte stále som chorý, chýcham a smrkám, tak si to nechcem moc zhoršiť.
Jazierko je na jednej strane obklopené malými vodopádmi, zvedavosť mi nedá a idem sa tam pozrieť. Na moje veľké prekvapenie zisťujem, že voda z vodopádov je celkom teplá. Ani nie vlažná, ale naozaj teplá voda. Tak neviem, či sú tu nejaké termálne pramene alebo ako je to možné.
Po tejto krátkej prechádzke je už ale obed, zastavujeme teda na hodinku. Hned nato ale vyrážame znova na Fortescue Falls a jazierko Fern Pool. Tentokrát si všetko vychutnávame za krásneho počasia, slnko svieti, voda láka, veru je úplne nádherne. Prichádzame k Fern Pool a ja som odhodlaný sa tam vykúpať. Vyzliekam tričko a leziem do vody. Nie je moc teplá, ale ked už som tu, musím si zaplávať. Opäť sú na opačnej strane vodopády, plávam k nim. A čuduj sa svete, aj tieto sú teplé, tak to asi naozaj budú nejaké termálne pramene.
Po krátkom plávaní nastáva čas odchodu, vystupujeme z roklinky von, nasadáme do auta a musíme prekonať iba sto kilometrov, aby sme si mohli vyjsť na najvyššiu horu Západnej Austrálie. Mapku nemám, iba jeden obrázok z internetu v mobile, tak sa musíme riadiť ním.
Sranda je, že až na vrchol vedie cesta pre 4x4, no my máme auto veľmi naložené, a aj tak, chceme sa tošku prejsť. Zaparkovali sme auto pod horou a ideme nato. Jediný problém je, že sú už tri hodiny poobede, no a tu zapadá slnko niečo po piatej, takže veľa času zrovna nemáme.
Výstup nie je zprvoti veľmi náročný, no ked sa už dostávame na úpätie hory, cesta začína prudko stúpať. Takto pokračujeme cez tri falošné vrcholy až na ten skutočný. Cas už však mierne pokročil, takže sa tu nemôžeme veľmi dlho zdržať. Slávka píše pozdrav do knihy výstupov, jedna spoločná fotka a ide sa dolu.
V tom však zrazu počujeme hukot, áno, uši ma neklamú, jasne počuť zvuk motora a za chvíľku aj vidíme ako sa sem škriabe niekto na offroad aute. Pristavil sa aj pri nás, je to miestny zdola, tak si vyšiel na vychádzku. My postupne zchádzame dole, auto nás v polke cesty dobehne a pokračuje dalej.
Slnko už zapadlo a my máme pred sebou ešte asi dva kilometre, no aj napriek tomu sme sa k autu dostali ešte za šera. Musel som si však vypočuť príhovor o neskorých výletoch od mojej polovičky, ktorá takéto veci moc neobľubuje. Nakoniec sme to ale všetko zvládli a už aj sedíme v aute a pálime preč. Dnes prespíme na odpočívadle asi hodinku cesty na sever, aby sme to zajtra mali bližšie. Náš zajtrajší cieľ je Dampier, pri Karathe, mali by sme to zvládnuť aj s návštevou jedného národného parku po ceste. Tam hore snád už bude teplo.
15.07.2014 - Deň 18
Kúsok za odpočívadlom je malá benzínová pumpa s občerstvením, tu to volajú roadhouse, doma motorest. My zastavujeme na motoreste, aby sme si dopriali rannú sprchu. Okrem iného je tu strašne veľa kamionov, asi je to populárna zastávka na raňajky.
Dnes máme namierené do Dampieru, no cestou sa ešte chceme zastaviť v Millstream Chichester Národnom parku. Tento je od nás vzdialený asi dvesto kilometrov, opäť samozrejme po prašných cestách. Po pravde, tieto mi už pomaly ale isto začínajú liezť na nervy. Všetko je červené, všade sa práši, no žiadna stranda to nie je, hlavne, ked po dnešku budeme mať za sebou okolo 1000km po takýchto cestách.
Táto prašná cesta je spojená s baňami, takže premávka je omnoho hustejšia, stretávame aj kamiony a za nimi je teda prachšné mračno neskutočne veľké. Tu sú len dve možnosti, počkať aspon päť minút, alebo sa ho pokúsiť nejako na slepo predbehnút, pretože cez to mračno prachu nie je na pár sekúnd vôbec nič vidno. Nakoniec sa nám to ale podarilo a pokračujeme šťastne až do národného parku.
Každý park je iný, tento je taký maličký, nie je tu toho veľa ale kedže je po ceste, tak sem zájdeme tak či tak. Prvý krát musíme ísť autom cez rieku, ale je to len taká sranda, betonový podklad a asi desať centimetrov vody, takže je to skôr vhodné na umytie kolies. Po chvíľke prichádzame k informačnému centru a malému jazierku, kde si dávame obed.
Ja som to jazierko vlastne ani nenašiel, iba Slávka sa tam bola prejsť a vraj bolo krásne s leknami. No nevadí, nejako to už musím prežiť. Dalej po ceste máme ešte jednu vyhliadku a dalsie jazero, ale po pravde ma to tu až tak strašne neohúrilo. Tiež im chceme vytknúť absenciu informačných tabúľ v celom parku, takže sa tu orientuje dosť ťažko.
V severnej časti parku sa ešte ideme pozriet na Python Pool, vraj má byť krásne, no možno po videní nádherných rokliniek, jazierok a vodopádov v Karijini, toto na nás pôsobí ako chudobný príbuzný. Startujeme preto motory a prekonávame posledných 60 km po prašných cestách. Potom už ostáva chabých 80km a sme v Dampieri, priamo pri mori pri prístave. Tu je náš kemp. Je veľmi rozkošný. Strašne maličký, taký malý sme ešte nikdy nevideli, ale je tu útulne. Celý kemp má asi 150x150metrov, sú to len dve uličky, v strede kuchynka a autá sú všade dookola. Nám našli posledné miesto hned vedľa kancelárie medzi šnúrou na prádlo, košmi a záchodmi. A kedže nič z toho nesmrdí, je to ideálna lokalita, všade máme na skok, ostatní musia spraviť o desať krokov viac.
Tak to je záver dnešného dňa, konečne sme v opäť v civilizácii, v Dampieri. Je tu o poznanie teplejšie, aj po západe slnka sa dá stále byť vonku v tričku s krátkym rukávom a šortkách, tak toto bude prvá noc, čo nám nebude zima.
16.07.2014 - Deň 19
Kedže v tejto časti sveta toho veľmi veľa nejájdete, rozhodli sme sa hned dnes pokračovať pomaly smerom na sever. Dampier je maličké mestečko, kde okrem veľkého prístavu pre železnú rudu nie je dokopy nič. Ráno sme sa preto veľmi neponáhľali, v kľude sme sa naraňajkovali a o desiatej vyrážame z kempu.
V Dampieri je teda ešte jedna atrakcia, ktorá stojí za zmienku a tou je Red Dog, pes, ktorý precestoval polku Austrálie, teda aspoň podla legendy. Je o ňom nakrútený aj film, ten vrelo odporúčam. Red Dog už samozrejme nežije, ale ľudia mu tu postavili pamätník, sochu v životnej veľkosti, tak sa tam ideme práve pozrieť.
Dalšou zastávkou je North West Shelf Project LNG, jeden z najväčších projektov na svete na ťažbu zemného plynu na pobreží Austrálie. Majú tu spravené informačné centrum, kde si môžme celý proces prejsť a naučiť sa ako to celé vlastne funguje.
Hned potom pokračujme dalej na Point Samson, 80km severne od Dampieru, malá osada na pobreží, kde sme sa rozhodli sa naobedovať. Prečo sme sem ale išli nevie nik, iba bekeder Lonely Planet, nie je tu okrem reštiky absolútne nič. A tak ked sa najeme, opúšťame túto malebnú ničnehovoriacu dedinku. Hned vedľa je ešte jedna, no po tejto skúsenosti tam nemám silu šoférovať a tak ju preskakujeme. Predsa len robíme po ceste ešte jednu zastávku, staré väzenie v Roeburne, ktoré tu teraz spojili s informačným centrom.
No ale potom už naozaj musíme ísť, je takmer pol štvrtej poobede a nás čaká ešte dvesto kilometrov kým dorazíme do Port Hedlandu, najväčšej diery v Austrálie, kde sa ani len muchy neotáčajú, lebo ani tie sem nedoletia, ved načo aj. Prichádzame tesne pred západom slnka, no a dnes sme sa rozhodli, že prespíme len tak mimo kempu.
Zastali sme kúsok vedľa prevádzky na výrobu soli odparovaním z morskej vody, len pár sto metrov od cesty, no sme tak unavení, že aký taký hluk z áut sme na jednu noc ochotní akceptovať.
17.07.2014 - Deň 20
Do rána tu boli tri autá, tak sme nakoniec neboli úplne samy. V Port Hedlandne však neostávame, fakt tu nie je vôbec nič. Akurát sme dotankovali, nakúpili nejaké potraviny a vyrážame do Broomu.
Na dnes máme pred sebou 600km, takže celý deň strávime vlastne v aute. Vyrážame už o deviatej, tak by sme mali do Broomu doraziť ešte za svetla. Reliéf krajiny sa tu značne zmenil, z mierne kopcovitej na úplnú rovinu, nikde nič, len v strede cesta, po ktorej ideme. Teda ešte jedna zmena oproti cestám nad Perthom. Tu miesto mrtvych kengúr sú popri ceste mrtve kravy. Veru nerád by som sa s nejakou stretol, myslím, že naše auto by to nerozchodilo, na kengury sme pripravený, no na kravy by sme potrebovali niečo väčšie, tie porazí len kamion so štyrmi vlečkami, takzvaný road train.
Do Broomu sme nakoniec došli podľa plánu ešte za svetla, kemp sme našli hned. Bývame v malom kempe, ktorý otvárajú ked sú ostatné už preplnené. Funguje pod spávou cirkevnej komunity a spravujú to tu veľmi milí ľudia. Nemajú tu toho veľa, kuchynka vlastne neexistuje, no boli takí fajn, že nám zbehli kúpiť kanvicu a hriankovač, aby sme mali na ráno. Veľmi milé gesto.
No už je večer a po dlhej ceste sme unavení, tak si ideme ľahnúť, zajtra sa pôjdeme pozriet do mesta.
18.07.2014 - Deň 21
Je piatok ráno, no nás čakujú okrem radostí aj povinnosti. Slávke odpadla korunka zo zuba, tak hned ráno volá miestnym zubárom, či by jej to prilepili naspäť. Našťastie majú voľný termín rovno dnes, tak je objednaná o druhej poobede.
Ráno sa veľmi neponáhľame, po dlhej ceste sme radi, že môžeme mať trošku kľudu. Tak sa stalo, že z kempu sme sa pohli bolo takmer dvanásť hodín. Ako vždy, prvé kroky smerovali do informačného centra, vždy najlepší spôsob, ako získať informácie o mieste, kde sa práve nachádzame.
Po obede sme sa už museli poponáhľať za Slávkiným zubárom. Ja sa zatiaľ motkám okolo auta, po tých 1000km prašných ciest máme mierne rozbité čelné sklo na aute, zablúdená skalka ho načala a aj na asi 15cm prasklo. No aj na to máme so sebou liek. Vyberám lepidlo na sklo, malá fľaštička s čírou tekutinou rýchlo prenikne do praskliny a pomocou slnečných UV lúčov vytvrdne, a hotovo, snád to vydrží až do Brisbane, potom sklo vymením za nové.
Ked Slávka skončila u zubára, bolo už dosť neskoro niečo začínať, tak sa len ideme prejsť po meste. Broome je známy svojím perlovým priemyslom, je tu v centre aj malé múzeum s dvoma lodami, obchody s perlami lemujú celú ulicu. Prechádzku ukončujeme prehliadkou čínskej štvrte, no to sú vlastne len dve ulice a ani nie sú veľmi pekné. Už sa zvečerieva, preto si ideme ešte urobiť malý nákup a tesne pred západom slnka sa vraciame do kempu. Dnes bolo celý deň zamračené, čo je na toto obdobie veľmi neobvyklé, no od zajtra by sa počasie malo postupne umúdriť a zlepšiť.
19.07.2014 - Deň 22
Sobota ráno, Slávka vstáva veľmi skoro, lebo sa chce ísť pozrieť na miestny trh. No aj tak kým sa vymotáme z kempu je desať hodín. Ráno sme si ešte zavolali do firmy, čo tu robí hodinový zájazd na ťavách po pláži pri západe slnka, no dnes večer sú plne obsadení, môžme ísť najskôr zajtra. Voláme aj na další zájazd, chceme ísť na celodenný výlet na prelet ponad Horizontal Falls, jedine vodopády, ktoré sú horizontálne. Toto je spôsobené obrovským, až 8 metrovým prílivom a odlivom. No tu zisťujeme, že celý týždeň sú obsadení, tak musíme zmeniť plány.
Ale teraz je už čas ísť na miestny trh. Cakali sme ale niečo iné. Slávka, posadnutá mangom, dúfala, že ho tu budú mať, no nakoniec to bol skôr predaj rôznych suvenírov a nie tak moc ovocie a zelenina. Tak sme sa aspoň poprechádzali a Slávka si aspoň kúpila nový balzam na pery.
No a opäť prichádzame do informačného centra. Musíme nejako stráviť týždeň a preto presúvame naše plány a pôjdeme najprv na sever na polostrov Cape Leveque. Bedeker vraví, že je to aborigénska komunita a musíme si vybaviť povolenie na vstup. Tiež je treba si rezervovať ubytovanie a tu to všetko vybavíme na jednom mieste. Zisťujeme, že povolenie na vstup už netreba, tak nám vybavili aspoň ubytovanie v kempoch a tiež sme sa zahlásili na aborigésnky zájazd na pol dňa. Rovno sme si tu objednali aj prelet nad Horizontal Falls na budúcu nedeľu.
Po obede máme ešte chvíľku čas, a tak sa ideme pozrieť na ikonickú miestnu pláž - Cable beach. Cable preto, lebo pred asi sto rokmi, dátum si nepamätám, tu natiahli telegrafické spojenie až do Indonézie a kábel očividne išiel cez túto pláž, tak ju nazvali Cable beach. Ako vravím, s názvami si tu veľa starostí nerobia. Pláž je naozaj nádherná. Krásna, biela pláž sa pomaly zvažuje do mora. Kedže je tu vysoký príliv a odliv, pláž za pri odlive odokrýva a je ešte oveľa väčšia. Relaxujeme tu ale iba hodinku, na dnes sme si naplánovali malý adrenalín, ideme sa pozrieť na krokodíliu farmu, otvárajú o druhej, tak musíme pomaly vyraziť.
Krokodília farma je asi desať minút jazdy autom za Broomom a hned za bránou nás čaká obrovský park. Nie sú tu len krokodíly, majú aj veľa vtákov, plazy, kengury, dingov a iné. Ale samozrejme najviac nás pútajú obrovské krokodíly. Niektoré sú v tak zvláštnych pozach, že chvíľku pochybujeme, či sú všetky živé. No po dlhšom pozorovaní každý občas žmurkne čím nás presvedčujú, že sú. O tretej prichádza pracovník farmy a začína to, načo sem každý prišiel, krmenie krokodílov.
Najprv nám dáva kolovať úplne maličké krokodíly, no aj tie majú gumičku na ústach, lebo aj také malé vraj vedia dobre pohrýzť a raz, ked cvakne, už nepustí. Hned nato začína krmenie veľkých ozrút. Hádže im kurence a tie to žerú ako cukríky. Popri tom nám vysvetľuje veľa o ich živote. Dozvedáme sa napríklad, že slanovodné krokodíly vedia žiť v slanej vode, no neprekáža im ani sladká. Taká je aj tu. Tiež zisťujeme, že v prírode sú to samotári no tu, v zajatí strácajú tento inštinkt a v jednom jazierku je ich viac než dvadsať. Napriek všetkému ked sa raz krokodíl niekde udomácni, nechce odtiaľ už nikdy odísť, tak aj tieto, čo si tu zvykli, to už považujú za svoj domov.
Neskôr, už takmer pri odchode máme ešte možnosť držať na rukách malého pytona, ja som si ho zobral na ruky, no Slávka sa neodvážila. Ona si zobrala radšej ešte raz malého krokodíla. Farmu zatvorili o piatej a tak ešte stíhame západ slnka na Cable beach.
Prišli sme akurát načas, práve prichádzajú karavány tiav, tak si ich rovno fotím, zajtra budeme na nich sedieť my. Západ slnka je tu každý deň iný, no a my sa budeme pomaly ale isto presúvať na východné pobrežie, tak sa snažíme vychutnať si ich čo možno najviac.
20.07.2014 - Deň 23
Slávka sa už pár dní snaží oprať nejaké veci, čo už považuje za špinavé. Podľa mňa je všetko stále čisté ale očividne máme nastavené rozdielne filtre na čistotu. Každopádne kedže sme len v malom kempe, je tu len jedna práčka a tá je nonstop v prevádzke nejakými dôchodcami, čo si tu perú každý deň. Po treťom dni to už aj Slávka vzdala a ideme radšej kúsok do mesta do miestnej práčovne. Tu sme bez problémov oprali a osušili dve práčky, tak je už aj Slávka spokojná.
Po praní sa rýchlo ponáhľame do mesta na hodinovú prehliadku o historii perlového priemyslu. Prichádzame akurát načas. Počas hodinovej prezentácie sa dozvedáme veľa faktov, okrem iného zberači perál žili na lodiach celú sezonu bez prestávky, jedli len ryby a mäso z perlorodiek, čo moc zdravé nebolo. Vtedy ešte neexistovali moderné potápacie prístroje, tak mali na sebe potápači ťazký, viac než 50kilový oblek a hemlu na hlave. 
Po obede sme sa vybrali na rýchlu obhliadku prístavu, kde z mola rybárčilo snád dvadsať rybárov no a už sa musíme ponáhľať, o štvrtej začíname našu ťaviu karavánu po pláži pri západe slnka. Naložili nás na jednu ťavu a karavána viac než dvadsiatich tiav sa pohla. Veľmi príjemné to teda nie je, ťava kráča dosť divne tak sa natriasame horšie ako v našom aute. Dozvedáme sa, že všetky ťavy, čo majú odchytili voľne v prírode, niektoré dokonca nemohli previezť a cestovali s nimi pešo niekoľko tisíc kilometrov takmer sedem mesiacov. Po dvojročnom tréningu je ťava pripravená pre turistov. Hodinový výlet sa pomaly končí, slnko zapadá a my ako aj mnohí iní turisti si fotíme úžasný západ slnka.
A tak sa skončil další deň, zajtra vyrážame na pláže a rybačku na Cape Leveque, preto sa zastavujeme v supermarkete nakúpiť si týždenné zásoby, no a odtiaľ už len do kempu a môžme ísť spať. Teda takmer. Treba ešte trošku upratať auto a porobiť dalšie veci, takže sa do postele dostávame len niečo pred polnocou.
21.07.2014 - Deň 24
Dnes odchádzame z Broomu na sever, smerom na Cape Leveque. Dokupujeme ešte posledné potraviny, aby sme mali dosť na celý týždeň a vyrážame. Prvé dve noci plánujeme prespať na divoko priamo na pláži asi 40km severne od Broomu.
Par kilometrov za Broomom sa asfaltová cesta mení na širokú červenú, no a po chvíli aj z tej odbočujeme na pieskovú cestičku, ktorá nás doviedla priamo na pláž. Zastali sme a sme očarení. Je tu jednoducho nenormálne krásne. Ani sa mi nechce veriť, že sme len kúsok za mestom. Je to tu oáza pokoja, parkujeme za malou pieskovou dunou, ktorá nás oddeľuje od pláže. Okolo nás nie je nik, možno až dvesto, tristo metrov dalej je dalšie auto. Pláž je úplne prázdna, ani živáčika, totálny raj na zemi.
Rozložili sme auto kompletne ako sa len dalo, natiahli sme si obe striešky, aby sme mali tieň a ide sa relaxovať. Je obed, slnko veľmi pripeká, tak sa idem len narýchlo šupnúť do vody a hned zase von, aby ma nespálilo. Neskôr, ked už nebude tak veľmi páliť pôjdem na ryby. Vraví sa, že tu celkom dobre berú, tak som zvedavý.
Okolo štvrtej vyťahujem udicu a idem na vec. Rozložím si návnady, dám jednu na háčik, hodím...a miesto ryby mi ju okamžite zožrala čajka. Tak toto som veru nečakal, zaháknuť čajku na háčik. Splašená sebou metá a hádže, no je pevne priklincovaná háčikom o moju udicu. Musel som si dať rukavicu aby ma nedobla a nakoniec sa mi ju podarilo vyslobodiť. Hovorí sa, že čajky sú veľmi inetligentné vtáky a je to veru pravda, druhý krát to už žiadna z nich neskúšala a ja môžem v kľude chytať to, po čo som sem došiel. Ryby.
Kým zapadlo slnko, podarilo sa mi veru aj dve chytiť, tak bude na večeru. Respektíve na zajtrajší obed, lebo na dnes Slávka už niečo pripravila. Po večeri po zotmení sa tu toho veru veľa robiť nedá, chvíľku som sa kochal hviezdami no a potom už veru ideme spať, ráno pôjdem opäť na ryby, celkom ma to chytilo.
22.07.2014 - Deň 25
Vrátil som sa späť k autu, kde ma už čakali hotové raňajky, veru manželstvo má aj svoje výhody. V kľude som sa najedol a opäť iba relaxujeme, sedím na stoličke a pozorujem ako sa lámu vlny o širokú pláž. Aj som si trošku zdriemol, však som vstával o šiestej, tak mi krátka siesta prišla vhod.
Po obede mi už ale začalo byť dlho, tak sme sa so Slávkou rozhodli prejsť po pláži na jej severný koniec, kde sa do mora vlieva malá riečka. Prechádzka nám ubrala dve hodinky zo dňa, popri tom sme nazbierali krásne mušle na pláži, tak bude na dekorácie. Začína sa zvečerievať a moja rybárska duša túži ešte niečo dnes uloviť. Slávka moc moje nadšenie nezdieľa, radšej vraj ide umyť riady a potom aj seba, tak začínam sám. Kým sa Slávka umyla, aj som veru chytil jednu rybku, vraj je veľmi chutná, tak som ju hned klepol po hlave, aby to mala rýchlo za sebou. Lovím dalej, no žerú mi návdandu samé maličké ryby, moc malé, aby sa dali upiecť na pekáči.
V tom prichádza Slávka, vyzerá dosť rozrušene. Dozvedám sa, že mala nepríjemný zážitok. K autu kde sa vzal, tu sa vzal, prišiel k nej miestny aborigénec odetý len v uteráku. No už toto vyzeralo dosť divne. Vraj či mu nedá trošku vody. No ked ju dostal, nie a nie odísť, začal sa vypytovať kto sme, čo sme. Slávka teda zbalila veci a že ide za mnou na pláž, snád potom odíde. A tak aj bolo, len predtým sa ju ešte snažil uloviť on a dal si dole uterák. No proste normálny miestny úchylák. Na pláž k nám potom pribehla aj suseda od vedľa, že ich pozorovala a ak by sa niečo stalo, okamžite by poslala muža Slávku ratovať, tak som rád, že máme takých milých ľudí okolo seba.
Ja som ešte ostal chvíľku chytať ryby, chytil som ešte jednu, aby bolo pre každého na večeru. Trošku nám úchyl pokazil dnešný večer ale nakoniec všetko dobre dopadlo, zajtra už pôjdeme preč, dalej na sever.
23.07.2014 - Deň 26
Neostalo mi teda nič iné len sa vybrať smerom na sever pláže dúfajúc, že tam stretnem nejakých rybárov. Na moju veľkú radosť som uvidel jedného na malej lodke, tak som si vydýchol. Ked som k nemu prišiel bližšie, zbadal som ešte jedno auto, akurát sa blížil na pláž mladý chalan so psom. A sme zachránení. Poprosil som ho, či by mi pomohol a samozrejme, to tu nie je žiadny problém. Startovacími káblami sme nakopli našu mašinku a teraz už naozaj môžme vyraziť.
Jediný problém je, že tento incidenť nám zabral dosť času a tak do Middle Lagoon prichádzame až podvečer. Priplácame si za miesto s elektrikou, musím baterku cez noc dobiť. Rýchlo som si ešte skočil zaplávať do lagúny no a k večeru môžem variť naše prvé teplé jedlo na tento deň. Dúfam, že sa batéria do rána nabije, no aj tak ju musím dať v Broome zkontrolovať, niečo ju musí vybíjať a ja neviem čo.
24.07.2014 - Deň 27
Cas beží, desať hodín a my opúšťame Middle Lagoon a dnes dôjdeme na úplný cíp, na Cape Leveque, kde spíme. Doplnili sme si vodu a môžme vyraziť. Prvých tridsať kilometrov je po prašnej, hrboľatej ceste, no potom konečne prechádzame na asfaltku, tak je hrkotaniu na chvíľu koniec.
Po dalšej hodine cesty prichádzame na koniec tohto polostrova, je tu malá aborigénska komunita, je tu všade zákaz vjazdu pre turistov, môžu tam len miestny. Prechádzame teda nerušene osadou až na úplný koniec polostrova, kde je miestna liahňa na rybky. Lokálny si tu postavili takúto atrakciu a vo veľkých nádržiach s vodou chovajú rôzne druhy rýb, koralov, mušlí a všeličoho možného. Aspoň tak nám hovorí sprievodca. V reále to zase až také úžasné nebolo, no ale ked sme už tu, tak sme sa tam boli pozrieť.
O druhej poobede konečne prichádzame do nášho kempu. A veľmi sa nám tu páči, omnoho viac ako v Middle Lagoon. Sme na Cape Leveque, úplný najsevernejší cíp. Kemp lemujú z dvoch strán pláže, jedna s jemným bielym pieskom no a druhá s úžasnými červenými bralami, ktoré nenormálne kontrastujú s modrým nebom. Ostávam tu aj na západ slnka a tým sa aj tento deň pomaly ale isto končí.
25.07.2014 - Deň 28
Vstávame s východom slnka, o pol siedmej. Dnes ideme na aborigénsky výlet s miestnym sprievodcom, stretávame sa o ôsmej, tak to máme akurát čas na raňajky. Je nás dokopy deväť áut, celkom dosť. Brian Lee, tak sa náš sprievodca volá, prišiel načas a tak môžme vyraziť.
Začíname hned za kempom, kúsok na pláži nám rozpráva historiu svojho klanu a tiež jeho vlastnú. Je vlastne miešanec, lebo jeho prapraded sa narodil aborigenke a angličanovi Harrymu, ktorý sem prišiel vtedy robiť biznis. Harry bol krutý muž, v tej dobe, ked v Amerike otrokárstvo končilo, tu sa vlastne len začínalo. No napriek tomu si zobral svojho syna a potom aj jeho deti k sebe a učil ich výrobe lodí, čo im neskôr pomohlo v živote. Harry nakoniec nedopadol dobre, ked ho na staré kolená mali aborigenske ženy plné zuby, dali mu na večeru jedovatú rybu a otrávili ho.
Neskôr pokračujeme dalej po pláži a Brian nám vysvetľuje, kde sú tu pochovaní jeho predkovia a ako si tu v minulosti ľudia hľadali vodu a ako lovili ryby a korytnačky. Tesne pred obedom prichádzame po pláži k ústiu riečky, Brian vyberá harpúnu a ide loviť obed. My sa tiež snažíme niečo chytiť na udice, no nakoniec nikto nič poriadne neulovil, iba Brian chytil veľkú rybu, tak bude aspoň trošku pod zub.
Týmto sa naša dnešná výprava končí, ostáva sa nám už len vrátiť pekne po pláži autami späť do kempu, cesta nie je dlhá, za pol hodinky sme tam. Chceli by sme tu ostať ešte jednu noc, no ako na potvoru je kemp plne obsadený a veru nám nechcú dovoliť prespať len tak na parkovisku, vraj je to nelegálne. Nuž, tak musíme odísť. Vlastne máme zaplatené ubytovanie v Middle Lagoon, no tu sa nám veľmi páči a tak sme tu chceli byť o deň dlhšie, žial, nedá sa.
Vyrážame preto na cestu, je to asi 100km južne, z toho 35 po otrasnej hrkotavej ceste, čo je hlavný dôvod, prečo sa nám sem nechce merať znova cestu. Ale ked sa ináč nedá, tak sa nedá. Hnevá ma stále aj tá batéria v aute, nabíjal som ju celú noc, no stále sa zdá, že nie je v poriadku a furt je iba len tak tak nabitá, aby sme naštartovali.
Do Middle Lagoon sme to zvládli ešte za svetla, tak rozbaľujeme auto, sme dosť daleko od záchodov a sprchy na pekom mieste, tak vyťahujem vlstnú sprchu a umyjeme sa rovno tu. Miesto máme rovno na dune nad lagúnou, takže aspoň ten výhľad to kompenzuje. Po sprche už za prítmia varíme večeru a potom už opäť ostáva iba ísť spať.
