Road trip cast 04

10.08.2014 - Deň 44

Dnes nás čaká mierny návrať späť po ceste, ideme do Národného Parku Purnululu pozrieť sa na Bungle Bungle. Názvy veru ani mne nič nehovorili, no fotky nakoniec povedia viac. Vstali sme celkom skoro ráno a o deviatej už vyrážame, do parku je to takmer tristo kilometrov juhozápadne, z toho posledných päťdesiat je zase po prašnej ceste neznámej kvality.

Cesta po asfaltke ubieha bez problémov, je to priam nezvyk po toľkých dňoch na hrkotavých cestách teraz ísť po niečom, čo netrasie. Cestou nikde nič zaujímavé nie je, tak nezastavujeme, až pri odbočke na Bungle Bungle. To už je akurát poludnie, ale mali sme v aute malú maškrtu, tak hladní nie sme.

Cesta dalej vedie cez súkromný pozemok chovateľa dobytka, preto je zahradená bránou, ktorú si musíme otvoriť a zase za sebou zatvoriť. Kúsok odtiaľ je komerčný kemp, kde tiež ponúkajú prelety ponad Bungle Bungle helikoptérou. Cesta začína byť trošku kamenistá a sú aj malé vlnky, tak zastavujem, aby som jemne znížil tlak v pneumatikách, pôjde sa lepšie a tiež šanca na defekt bude nižšia.

Samotná cesta bola pre mňa vcelku akceptovateľná, no pre Slávku vraj horšia ako celý minulý týždeň. No nebolo to kvalitou ale tým, že sú tu samé ostré zákruty, tak sa nedá ísť vôbec rýchlo, zákruty sú ozaj riadne, aj o stoosemdesiat stupňov, k tomu chodíme stále do kopca a z kopca, ako na kolotoči. Mne sa to celkom páči, no Slávka veru spokojná nie je.Po hodine trmácania prichádzame k Informačnému Centru, tu platíme vstup do parku, kemp sme si včera zaplatili online. Bungle Bungle je rozdelené na dve časti, severnú a južnú, každá odtiaľto vzdialená niečo cez dvadsať kilometrov, tak na dnešok vyberáme juh, tak máme aj kemp.

Po dalšej pol hodinke cesty, teraz už ale omnoho menej zákrutavej, prichádzame na parkovisko, odkiaľ pôjdeme na tri krátke prechádzky. Prvá je The Domes, druhá Cathedral Gorge a posledná Picaniny Lookout. Všetky sú to krátke prechádzky do kilometra, tak to dnes v pohode stihneme. Sú už takmer dve hodiny a sme už trošku hladní, tak sa pred cestou posilňujeme. Opäť tu na veľké prekvapenie stretávame jednu rodinku z Victorie, ktorú už stretávame vyše desať dní, tak sa už iba smejeme, že sa zase vidíme.

Po obede vyrážame, mňa začal opäť pobolievať ten narazený palec, tak moc rýchlo kráčať nemôžem. Prvá v poradí je The Domes, ideme pomedzi kopčeky, alebo ako Slávka povedala veľké úliky, už len tie včielky chýbajú. Stáročná voda a vietor takto zvláštne pretransformovali skaly do obrovských kuželov, slnko je už nižšie a tiene, ktoré na seba takto vrhajú sú priam rozprávkové. Koniec cesty nás zaviedol k malému previsu klenby, po pravde nás to moc nezaujalo, viac sa nám páčia tie úliky, to je aj dôvod, prečo sme tu.

Pokračujeme preto k druhému bodu, Cathedral Gorge, no opäť nás víta len akási kvázi katedrála, no po tých všetkých kaňonoch a úžasných kaňonoch toto pre nás nie je nič nové, takýchto vecí sme teraz trošku presýtení, tak sa dlho nezdržujeme a ideme radšej na Picaniny Lookout, vyhliadku, kde môžeme pozorovať úliky, to je to, pre čo sme sem prišli.

Slnko pomaly zapadá, tiene z úlikov sú čoraz väčšie a väčšie, a my sa musíme vrátiť na parkovisko k autu. Do kempu to máme asi štvrťhodinu autom. Zvláštne je, že úliky sú len na tom jednom mieste a z kempu na ne už vôbec nevidíme. Mysleli sme si, že celé to pohorie bude tak vytvarované, no je to len jeho malá časť, kde sa príroda takto vybláznila. Kemp je taký štandarndý, miesta sú celkom veľké, parkujeme, vyberáme veci z auta a aj sprchu, majú tu vodu, tak si môžeme dopriať riadne dlhú, vody je dostatok. Po očiste prichádza čas na večeru no a potom už len do postele, zajtra pôjdeme pozrieť severnú časť.

11.08.2014 - Deň 45

Noc bola vcelku pokojná, ráno sme si ale chvíľku dlhšie pospali a tak ked sme sa vymotkali z auta, v kempe už nebol vôbec nik. Rýchlo sme sa teda najedli a vyrážame na severnú stranu Bungle Bungles.

Táto časť parku je ale úplne iná ako južná, kuželovité úliky by ste tu hľadali veru márne. Je tu ale jeden pekný prírodný úkaz, pre ktorý sem ideme a volá sa Echidna Chasm. Je to taká úzka štrbina v skale, cez ktorú sa dá ísť pešo až na jej koniec. Na parkovisku je len zopár áut, tak bud tu už všetci boli ráno, alebo asi prídu neskôr. Z múdrej knižky sa dozvedáme, že najlepšie je byť vo vnútri okolo obeda, čo nám presne sedí do plánov. Vtedy bude slnko akurát zvrchu svietiť cez štrbinu do vnútra.

Cesta nám netrvala dlho, je to len pár minút, takže máme chvíľku času, kým sem dopadnú slnečné lúče a
môžeme sa tu kľudne poprechádzať. Prvá časť úžiny končí v malom amfiteátri, no odtiaľ pokračuje dalšia úžina dalej. Akurát, ked sme sa odtiaľ vrátili do amfiteátra, slnko začalo vykúkať spoza vysokú stenu, no netrvalo dlho a už sa aj prehuplo na opačnú stranu. Niet divu, že tu nerastie ani len tráva, tých pár minút slnka denne je naozaj málo.

Bolo by tu ešte čo to pozerať, no rozhodli sme sa, že najkrajšie časti parku máme za sebou a tak po ceste pozrieme už len zopár vyhliadok a pôjdeme opäť tristo kilometrov naspäť do Kununura, kde nakúpime zásoby a ešte potiahneme hodinku k najväčšej priehrade na južnej pologuli, k jazeru Argyle, ktoré leží takmer na hranici Západnej Austrálie a Severného Teritoria.

Do Kununura sme prišli tesne po západe slnka, ako prvé sme išli natankovať a potom ešte do kempu, kde sme si zabudli nejaké veci v chladničke. No ked sme tu už boli, jednou cestou sme sa skočili aj rýchlo osprchovať, hádam nám majitelia odpustia, no aj tak už mali kanceláriu zavretú, takže aj keby sme si chceli opýtať povolenie, bolo už na to neskoro.

Z Kununura do Lake Argyle je to asi šestdesiat kilometrov, odbočka z diaľnice je len osem kilometrov pred hranicou. Tu nás postretlo dalšie prekvapenie dňa. Nevieme presne kto, kedy, ako a prečo, ale je tu národným zvykom vypalovať suchú trávu na obrovských pozemkoch. Kade chodíme, stretávame sa z požiarmi, niekde bližšie, niekde dalej od cesty. Predpokladám, že dôvod na vypalovanie trávy je ten, aby nenarástla veľmi vysoká, potom by sa z nej chytili aj stromy a obrovský požiar by bol na svete. Aj ked aj tieto ohne niekedy vyzerajú strašidelne, je pravda, že poväčšinou horí naozaj len tráva, stromy síce majú čierne, obhorené kmene, no sami nehoria. A tak ako si tak dnes ideme po tme, zrazu popri ceste malé svetielka. Veru, horí. Prišli sme autom až úplne blízko k ohňu, v tej tme to vyzeralo naozaj ohromne.

A tak meníme opäť trošku plány, dnes nebudeme spať len tak pod širákom, aby sme sa náhodou nezobudili v strede ohniska, ale potiahneme až do kempu tesne pri jazere, tam to bude isto bezpečnejšie. Do kempu sme dorazili tesne po záverečnej, no mali ešte otvorený bar a tak nás narýchlo ubytovali. Takže na dnes sme zachránení, zajtra sa tu poobzeráme, ked bude svetlo.

12.08.2014 - Deň 46

Hlavným dôvodom, prečo sme sem prišli je pozrieť a zaplávať si v infinity pool, teda nikdy sa nekončiacom bazéne. Ten je postavený na vrchu kempu a pod ním je nádherný výhľad na jazero, takže ked sa človek zahľadí, zdá sa, že bazén a jazero sú akoby jedno. Idem sa tam pozrieť hned ráno, ako som vstal, aby som si celú tú scenériu mohol vychutnať v kľude bez skáčucích detí. Veľa ľudí tu ozaj nie je, ale až ked skúsim vodu zisťujem prečo. Je veľmi, ale veľmi studená. Takže naozaj asi ostane len pri vychutnávaní si výhľadu.

Po raňajkách sa ideme narýchlo prejsť po priehrade, okrem vyhliadkovej plavby alebo letu helikoptérov sa tu ale moc vecí robiť nedá. Celé je to ale veľmi pekne postavené, je tu vyhliadka, tiež veľmi pekne spravená oblasť na piknik, no nás to stále ťahá naspäť k bazénu.

Vraciame sa preto späť do kempu, je už teplejšie a tak sa veru osmeľujem a postupne som do tej ľadovej vody vliezol, aspoň kôli fotke, ked už pre nič iné. Stále sme tu pri bazéne samy, nikomu sa sem veľmi nechce, kedže do vody sa odvážia len ľadové medvede.

Blíži sa obed a s ním aj pomaly náš čas odchodu. Po obede chceme potiahnuť aspoň pár hodín, prejsť hranicou a prespať na niektorom kempe po ceste. A tak si tu ešte varíme obed, najeme sa a o druhej z Lake Argyle odchádzame. Po pol hodine jazdy sme dorazili na hranicu a tak nateraz opúšťame Západnú Austráliu a prichádzame do Severného Teritoria.

Zatiaľ jedinou zmenou je zvýšenie rýchlosti na stotridstať, no nám je to aj tak jedno, viac ako sto nechodím nikdy. Druhou zmenou je veľmi veľa odpočívadiel, na ktoré upozorňujú extrémne milými tabuľami, ked pekne prosia vodičov, aby si oddýchli a potom im dakujú za využitie odpočívadla. Na noc sa skladáme asi dvesto kilometrov dalej, v kempe Big Horse Creek. Za osobu sa platí len tri tridsať, čo je tiež veľmi milé prekvapenie. Kemp sám osebe je úplne maličký, je tu len záchod a žiadna sprcha, tak sa budeme musieť umyť až zajtra niekde v meste, alebo dalšom kempe, kde prespíme nasledujúcu noc.

13.08.2014 - Deň 47

Ráno vstávame z východom slnka, ale teraz až o siedmej, oproti Západnej Austrálii sme si posunuli čas o jeden a pol hodiny, čo je celkom fajn, slnko bude zapadať pred siedmou večer, čo nám dá viac času za svetla, ako sme mali doteraz, lebo vstávať o piatej sa nám veru vôbec nechcelo.

Po raňajkách sa vraciame po ceste päť kilometrov, pozrieť si jeden veľký Boab, na ktorom sú vyryté dátumy jednej expedície sira Gregoryho. O celej expedícii je tiež popísaný veľký infopanel, tak sa aspoň dozvedáme pár faktov z historie. No ked sme už všetko prečítali, je čas ísť dalej.

Do našej dalšej stanice, Katherine je to tristo kilometrov, čo nám našim tempom trvá približne štyri hodiny. Cesta ubieha ako tak, no som celkom unavený a ani sa mi dnes len šoférovať nechce. Z bedekera sa dozvedáme, že v samotnej Katherine toho až tak veľa nie je, zato okolo je zopár zaujímavých národých parkov.Ako prvé sa zastavujeme na miestnych termálnych prameňoch, voda vyviera priamo zo zeme a vytvára malú riečku s jazierkami, kde sa dá kúpať.
No prišli sme sem až poobede, ked je už slnko vysoko a poriadne pripeká, tak sa nám moc nechce močiť sa v teplej vode a tak pokračujeme a už štandardne naše prvé kroky v novom meste vedú do informačného centra, nasať informácie a pozbierať inšpiráciu z katalogov. Mesto ako také veru ničím neoslovilo, preto robíme väčší nákup a ideme tridsať kilometrov rovno do národného parku Nitmiluk, kde prenocujeme. Tento park je situovaný na okraji rieky Katherine a ponúka množsto možností na turistiku, tak zajtra pôjdme niečo pobehať. Samotný kemp je síce drahý, no veľmi pekný, v strede s obrovským bazénom a palmami, všetko pôsobí novým a čistým dojmom, tak tu veru ostaneme na dve noci.

14.08.2014 - Deň 48

Dnes ráno máme pozvoľný štart, kým sme sa naraňajkovali a zbalili na cestu, bolo už desať hodín. Na dnešok volíme poldňovú trasu to jedného z kaňonov, uvidíme, ako to tu vyzerá a podľa toho sa rozhodneme, čo budeme robiť nasledujúce dni.

Po chvíli turistiky ale zisťujeme, že sa tu toho od Gibb River Road veľmi veľa nezmenilo. Príroda je stále podobná, je obdobie sucha, slnko páli, no uvidíme. Asi po hodinke cesty prichádzame k vyhliadke na rieku, po ktorej sa dá plaviť bud na prenajatom kanoe, alebo tiež na lodi. No po dvoch týždňoch kaňonov už tým začíname byť mierne presýtený, a tento nás veru ničím extra nezaujal. Najprv sme rozmýšlali o prenájme kanoe, no veru nejdeme tu zbytočne mínať čas a peniaze, po tom, čo sme doteraz videli to naozaj nestojí za veľa. Možno tesne po období daždov by to bolo iné, ale teraz je všetko vyschnuté a zožltnuté, tak to nie je ono.

Cestou do kempu sa vraciame inou stranou, cez dalšiu vyhliadku, až nakoniec prichádzame takmer k informačnému centru, no tu na nás čakalo veľmi milé prekvapenie, všetky stromi pri rieke sú doslova obsypané netopiermi, volajú sa fruit bats a je ich tu naozaj neúrekom. Len tak si visia na stromoch a driemu, občas sa pomrvia, občas preletia zo stromu na strom. Toto bol veru omnoho krajší zážitok na záver túry, ako celý kaňon aj s riekou dokopy.

Do kempu sme dorazili na naše pomery veľmi skoro, okolo tretej poobede. Chceme totiž využiť aj nádherný bazén a trochu si tu zaplávať. Po dlhej túre nám to aj padne vhod, slnko je ostré a silné a cez deň je veru veľmi teplo. Voda v tomto bazéne je na rozdiel od Lake Argyle príjemná, tak sa tu chvíľku čľupkáme.

15.08.2014 - Deň 49

Ráno odchádzame z tejto časti Nitmiluk parku a presúvame sa sto kilometrov severne, opäť cez Katherine do severnej časti Nitmiluk, kde sa pôjdeme prejsť a pozrieť si Edith Falls. Cestou v Katherine sme dotankovali, takto nám nafta vydrží bez problémov až do Darwinu.

Edith falls začíname prechádzkou na horné vodopády, cesta nie je daleká, ani nie za pol hodiny sme tam. Je už ale takmer poludnie a ľudí samozrejme s postupom času pribúda, no plocha okolo vodopádov je dosť rodľahlá a tak to nevyzerá až tak prepchato. Nejako sa nám tu ale obom nechce kúpať, tak sa len naobedujeme a opačnou stranou údolia zchádzame na spodné vodopády, ktoré sú hned vedľa kempu, no spať tu nebudeme, dnes pôjdeme ešte trošku dalej. 

K spodným vodopádom sme prišli v čase, kedy slnko poriadne pripekalo a veru tu nám už bolo poriadne teplo, a tak sme nelenili a šupli sme sa do jazierka. Voda je celkom príjemná, teda ked si človek zvykne. Také klasické jazierko. No ako si tak stojím vo vode, zrazu mi niečo žerie nohy. Lepšie sa pozriem, a to malé rybyčki. Vraj sú úplne neškodné, no neviem, možno len trénujú ako sa stať krokodílom.Po krátkom plávani dvíhame kotvy a smerujeme do Litchfield národného parku, kde strávime niekoľko dní. Je tu viacero kempov, tak snád niekde bude voľné miesto aj pre nás. Cesta nie je daleká, mali by sme tam doraziť do troch hodín, teda prekvapivo pred súmrakom. Tesne pred parkom prechádzame mestečkom Batchelor, kde na nás čakalo milé prekvapenie v podobe zmenšeniny hradu Karlštejn, postavil to tu jeden pán Havlík, ktorý sem prišiel skúsiť šťastie. Ziaľ celý hrad nedokončil, lebo ochorel a zomrel.

Z Batcheloru je to do parku už len kúsok, no kým prídeme do kempu, zastavujeme sa po ceste pozrieť sa na magnetických termitov, teda na ich termitištia. Tieto termity totiž stavajú svoje obydlia v presnej severojužnej línii a to hlavne kôli podnebiu. Správnym natočením je totiž vždy na jednej strane termitišťa chládok, a tak sa majú kam schovať pred teplom. Od termitov je to do kempu už len kúsok, máme šťastie, nejaké miesta sú ešte stále voľné. Je tu záchod a solárna sprcha, no čo viac si na dnešok môžeme priať.

16.08.2014 - Deň 50

Ráno vstávame celkom skoro, máme dosť nabitý program, navyše je víkend, tak očakávame tiež nával domácich z Darwinu, kedže tento park je veľmi populárny. Hned vedla kempu máme prvé vodopády, Florence falls. Cesta sem vedie z vrchu cez vyhliadku a potom niečo cez sto schodov dole k vodopádom. Vodopády ako také sú pekné, ale akosi sa nám začína vytrácať atmosféra dobrodružna, všade vedú asfaltové cesty, prístup ku všetkému je vydláždený, všade betonové chodníky, schodištia, zábradlia. V Západnej Austrálii nebolo nič, iba varovanie, že za riziko nezodpovedajú, zodpovedný je ten, kto tam lezie. Tu je to celé ináč.

Z Florence Falls to máme len kúsok autom po prúde do obľúbenej destinácie pre rodinky s deťmi, Buley Rockhole, no ideme sa tam aspoň pozrieť, ked sme už tu. Rieka tu tečie cez malé, kaskádové vodopády a vytvára jazierka, kde sa môžu bez problémov kúpať aj malé ratolesti rodičov bez toho, aby sa im niečo stalo. Dlho sa nezdržujeme, no množstvo prichádzajúcich ľudí naznačuje, že to tu veru bude cez deň poriadne natrieskané.

Namiesto toho volíme alternatívu, krátky offroad, ktorý nás zavedie to Strateného mesta, čo sú vlastne kamene pieskovca vytvárajúce stlpy vzdialene pripomínajúce starobylé mesto. No čo je pozitívum, nie veľa ľudí má 4x4 auto, a tak je tu relatívne kľud. Stretávame len pár rodín s deťmi a veru čaro krajiny má niečo do seba.

Zo strateného mesta sa vraciame opäť na masovky, Tolmer falls. Začína to byť otravné. Jednak tých vodopádov už bolo celkom dosť ale hlavne už preto netreba ani nič robiť. Stačí prísť na parkovisko, prejsť pár metrov po chodníku a z vybetonovanej vyhliadky sa kochať výhľadom. Všetci s toho istého uhla, lebo tak to niekto postavil. Uplne sa stratila tá voľnosť, čo sme mali doteraz, ked si každý mohol vybrať, kam na ktorú skalu vylezie a aký uhol pohľadu na danú atrakciu sa mu zdá byť najkrajší. Dlho neostávame a odchádzame.

Aby toho na dnes nebolo málo, pokračujeme v nasadenom trende, dalšie na poradí tu Tjaetaba Falls, sem veľa ľudí nepríde, lebo pre zmenu treba sľapať po chodníku dva kilometre a to je už na miestnych priveľa. No napriek prvotnému optimizmu opäť prichádzame k oplotenej vyhliadke, zákaz zchádzať do jazera pod vodopádom, tak ani tu žiadne kúpanie neprichádza do úvahy. Sú už tri poobede, tak by bolo dobre skúsiť si nájsť aj miesto na prespatie. Po ceste máme Wangi Falls, najznámejšie a najľahšie dostupné z kempu.
A ako sme aj predpokladali, po príchode do kempu zisťujeme, že je komplet obsadený, tak sa ideme aspoň pozrieť na vodopády. Stav denného parkoviska však prezradzuje, že to veru nebude žiadna sranda. Je tu isto viac než dvesto áut, však len kemp mal kapacitu cez tridsať a je komplet plný. Ideme preto len na vyhliadku, urobiť povinnú fotku a odchádzame preč.

Našťastie je tu ešte jeden kemp, opäť prístupný len 4x4, treba aj prebrodiť rieku, takže to vystraší aj začiatočníkov s poriadnym autom. To je naša destinácia. Kemp je vzdialený len deväť kilometrov od asfaltky a tiež je blízko dalšieho vodopádu, Sandy Creek Falls. Miesto v kempe sme vychytili, ešte boli aj nejaké voľné. Vybalili sme veci a ideme sa ešte skočiť okúpať. Cesta k vodopádu nám trvá len pol hodiny a veru oplatilo sa. Krásny vodopád s veľkým jazerom, slnko ešte stále osvetľuje polovicu jazera a aj vodopád. Chvíľu sa osmeľujem a šup, už som tam. Slávke už bola zima, no ja som si zaplával veru dosýtosti, po celom dni som rád, že sme aj tu našli miesto, kde sa nám páči, a kde to nie je preplnené turistami.

Večer v kempe sme sa dokonca stihli aj osprchovať, síce len studená voda, no akosi nám to ani len neprekáža, sme radi, že sme opäť raz na chvíľku unikli civilizácii a dostali sme sa do miesta, kde si môžeme v kľude oddýchnuť a relaxovať pri západe slnka.

17.08.2014 - Deň 51

Ráno odchádzame z kempu a ideme sa znova pozrieť na Wangi falls, je ešte skoro ráno a tak tu zatiaľ dokopy nikto nie je. Využívame situáciu a ideme sa prejsť okolo po dvojkilometrovom chodníku. Kúsok po ceste nás už zo stromov vítajú netopiere, no nie je ich tu toľko ako bolo v Nitmiluku. Po krátkej prechádzke opäť prichádzame k vodopádom, ľudia pomaly prichádzajú, no a my odchádzame.

Skôr, kým odídeme z parku, máme po ceste ešte jednu zastávku, Cascade Falls, kde zase treba turistikovať, takže je predpoklad, že tam nebude veľa ľudí. A tak aj bolo. Cesta dlhá niečo cez kilometer nás zaviedla k malému vodopádu a kaskádam, škoda len, že nie je viac vody, bolo by to celé omnoho krajšie. Po návrate už ale odchádzame z parku a smerujeme pomaly ale isto do Darwinu.

Z parku odchádzame severnou, prašnou cestou a drnčanie v aute nám pripomína staré zlaté časy v Západnej Austrálii. Takáto cesta je tu však skôr výnimkou, netrvalo dlho a sme zase na asfaltke. Pred Darwinom stíhame ešte zastaviť na mango farme na ľahký obed a mango milkshake, kúsok odtiaľ zase prichádzame k horúcim prameňom Barry Springs, kde zastavujeme na krátke okúpanie. Je tu jeden vodopád a tri jazierka, kde sa dá kúpať, ľudí je dosť, no čo už, je predsa len víkend, tak sa to dalo čakať.

Ešte za svetla dorazíme do Darwinu, a tu začína problém z hľadaním nocľahu. Ono by to ani taký veľký problém nebol, keby sa nám chcelo platiť dvojnásobné ceny za noc v kempoch, no to sa nám nechce, tak pozerám v aplikácii na telefone, kde by sa dalo prespať zadarmo. Prvé dve miesta nás veru neoslovili, a tak nakoniec predsa len prichádzame k jednému kempu, no ako na potvoru, v nedeľu tam nikto nie je. Tak nahnevaný končím túto akciu a ideme radšej na chvíľu do centra, kým je svetlo. Tiež sme už aj dosť vyhladli, tak niečo v mesta pod zub nebude na škodu. 

Večer, už po zotmení nakoniec volíme posledné miesto zadarmo, toršku dalej, no vraj ho využíva dosť ľudí, tak snád to bude fajn. Navyše neradi kempujeme úplne samy, všade sa tu ponevierajú podnapitý domorodci a tak sa cítime bezpečnejšie v skupinke, ako samy. Miesto sme našli bez väčších problémov, zopár áut tu už parkuje, tak sa pridávame aj my. Je to len kúsok od hlavnej cesty, takže trošku hlučné, no tak isto sú situované aj kempy, tak je to vlastne jedno. Hluk áut pomaly nakoniec utíchol a my môžeme pokojne spať.

18.08.2014 - Deň 52

Po noci v prírode sa nám vyskytla otázka, kam sa pôjdeme naraňajkovať a hlavne osprchovať. Po chvíľke hľadania som objavil úplne skvelé miesto, malý akvapark, ktorý je úplne zadarmo pod správou YMCA, majú tu aj sprchy, síce len studené, ale to nám bohate stačí. Vodný svet je dnes aj zajtra síce zatvorený, no ostatné časti parku aj miesto na piknik je otvorené, tak je všetko fajn. Jedine ľudí tu moc nie je, tak je to trošku divné, ked ideme do sprchy, no nik nám nič nepovedal, tak čo sa budeme trápiť.

Pekne umytí a najedení vyrážame za pamätihodnosťami. Prvou zastávkou je múzeum, majú tu stálu expozíciu aborigénskeho umenia, tak si to ideme celé popozerať. Popri tom je tu aj pár dalších výstav, medzi inými expozícia cyklonu Tracy, najhoršieho v historii mesta, ktorý na štedrý večer roku 1974 zrovnal takmer mesto zo zemou. Rýchlosť vetra v nárazoch prekračovala 240 kilometrov za hodinu a vietor zobral so sebou všetko, čo mu stálo v ceste. Bol to doposiaľ najsilnejší cyklon v historii Austrálie.

Hned vedľa múzea je botanická záhrada a sem si ideme uvariť obed. V jednej tichej časti sem si pekne krásne vytiahli náš plynový varič, rozložili sme sa a za chvíľku bol obed na svete. Po dobrom obede sme sa konečne vybrali aj na prehliadku záhrady, je veľmi pekná, hlavne sa nám páčila časť s daždovým pralesom, lebo také doma nemáme a ani tu sme si toho ešte veľa neužili.

Zo záhrad sme sa vydali znova do centra mesta, teraz si ideme trošku pozrieť miestnu pláž. Kedže sú všade samé krokodíly, majú tu len maličkú pláž kúsok od centra, vedľa nej vybudovali dokonca bazén s umelými vlnami, aby sa domáci, už ale za poplatok mohli vyšantiť aj vo vlnách. Ranné sprchy sa nám natoľko zapáčili, že máme v pláne sa tam vrátiť ešte aj na večer. No ako na potvoru, ked sme tam prišli, park už bol zatvorený, tak máme smolu. Skočili sme si ešte cestou nakúpiť nejaké potraviny a potom hor sa opäť medzi stromy na náš flek. Dnes sa mi tu ale moc nepáči, veru moc sa v noci nevyspím, kúsok od nás cez kopec za rozložili aj miestny domorodci a veru robia poriadny randál ešte aj o druhej ráno. Nieže by mi aborigency nejako prekážali, ale ked sú opitý, tak sa bojím, aby nám sem neprišli náhodou niečo rozbiť, bez toho veru naozaj môžeme byť. Zajtra už radšej pôjdeme do normálneho kempu.

19.08.2014 - Deň 53

Ako vravím, v noci som moc nespal, tak som bol ráno veru celkom unavený. A tak sme iba nabalili veci do auta a vyrazili sme hľadať naozajstný kemp, kde prespíme. Voľba padla na jeden pri ceste, majú tam aj kone a nebol veľmi drahý. No ked sme tam prišli oznámili nám, že berú iba karavany, autá ani stany nie, tak pôjdeme niekam inam. No teraz sa mi už nechce strácať čas hľadaním kempu, ideme sa radšej pozrieť do Darwinovho národného parku, ktorý je viac menej venovaný druhej svetovej vojne. Je tu veľa bunkrov aj s popismi, fotkami a rôznym vojenským materiálom. 

Park ako taký nás moc nezaujal, vyhliadka na centrum mesta za moc nestála, akurát sme sa tu naraňajkovali. Alebo mal by som skôr povedať naobedovali, lebo ked sme skončili, bolo už jedenásť hodín, čas veru dnes veľmi rýchlo letí. Po raňajkách vyrážame posledný krát do centra, musíme si kúpiť vstup do Kakadu národného parku. Potom sa ideme trošku prejsť po parku a po meste, aby sa nepovedalo, že sme tu neboli. No nie je tu veľmi čo pozerať, centrum je dosť malé. Je tu dosť pamätníkov venovaných vojne, aj atrakcií. Jednou z nich sú pozdemné tunely, ktoré slúžili ako zásobníky paliva. Teraz sú však prázdne a je z nich turistická atrakcia. Cestou z tunelov stíhame navštíviť tiež miestny parlament, no dnes, napriek tomu, že je všedný deň, nepracujú. Veru neviem, neviem, dane si platíme a v parlamente nik, takže je to asi všade rovnaké.

Po celom dni začíname byť dosť unavení. Chceli sme tu ostať až do západu slnka, ale veru ideme radšej za svetla do kempu, ten je asi pol hodinku od centra smerom na juh, tak to budeme mať zajtra po ceste. Kemp ako taký je dosť veľký, no takmer prázdny. Tak som rozmýšľal, že prečo, lebo nám sa tu celkom páči a cena bola tiež viac než priaznivá na tieto pomery. 

20.08.2014 - Deň 54

Dnes sa musíme pol dňa iba motkať niekde v okolí kempu, lebo o druhej som objednaný na vyváženie kolies. Po Gibb River Road sme postrácali kopu závaží a pnematiky dosť vibrujú. Preto sa ráno moc neponáhľame, dnes máme čas.

Raňajkujeme v kuchynke, po dlhej dobe vidíme televízor a správy, normálne neviem odtrhnúť oči. Ale zdá sa, že sme o nič extra neprišli, stále dávajú viac menej to isté. Zrazu k nám prišla taká pani, či nechceme balenú vodu, že oni odchádzajú na letisko a nemajú s tým čo robiť. Vysvitlo, že ide o skupinku Holandanov, boli tu na mesačnej dovolenke a majú tri také isté autá ako my. Nakoniec sa to celé zvrhlo a miesto vody dostávame tiež mlieko, syr, džús, sviečky proti komárom a pár dalších vecí. Tak sa zdá, že na dnes máme nakúpené. Všetko to boli nové, nerozbalené veci, tak prečo nie, aj tak by to vyhodili.

Raňajky a odchod z kempu za nám pretiahol takmer do pol dvanástej, cestou do mesta ideme natankovať, a potom smerujeme do nákupného centra blízko pneuservisu. Máme ešte čas, tak predsa len ideme čo to nakúpiť, aby sme mali zásoby na celý Kakadu park. A tu, na parkovisku hned vedľa nás je v aute mladá slečna a snaží sa naštartovať. No nejde jej to, má vybitú baterku. Akurát telefonovala frajerovi, čo má robiť, tak som sa jej rozhodol pomôcť. Cez štartovacie káble sme auto okamžite naštartovali, a tak sme aj my dnes spravili jeden dobrý skutok.

Hned vedľa nákupného centra je další akvaland pod správou YMCA, a opäť je zadarmo. Nestačíme vychádzať z údivu, koľko vecí sa tu robí pre miestnu komunitu. Ideme si sem na grile zohriať obed a najesť sa, ziaľ, opäť sú šmykľavky vypnuté, tento deň je údržba, tak škoda. Po obede, už sa blíži druhá hodina, môžme ísť do servisu. Tu ma dosť zarazilo, že cenovo sú dvakrát taký drahý ako v Perthe. Nakoniec my vyvážili iba predné kolesá, vraj zadné netreba, no nie som si veru istý, asi do nechám prevážiť, ked prídeme do Alice Springs. Nateraz odchádzame, dosť bolo civilizácie, dosť bolo Darwinu, ide sa smer národný park Kakadu.

Po ceste sem nás čaká ešte vyhliadka, takzvané Window on the Wetlands. Je to budova postavená na kopci okolo močiara a vo vnútri je množstvo informácií o miestnej faune aj flore. Celé je to úplne super spracované či už pre deti alebo dospelých, tak sa tu hráme a stláčame rôzne gombíky a hádame, ktoré zviera je ktoré.

Pred odchodom sme si ešte zarezervovali zájazd na zajtra, pôjdeme na lod pozerať krokodíly skákajúce za mäsom. A už aj vyrážame, ešte asi dvasať kilometrov, kým dorazíme do motorestu, kde dnes prespíme. Zajtra sa sem budeme musieť kôli krokodílom vrátiť, ale až taká strašná zachádzka to nie je, prihliadnuc na tisícky kilometrov, čo sme už prešli. Motorest je vcelku fajn, sprchy aj záchody sú čisté, dokonca majú v strede malý bazén tak sa idem pred západom slnka na chvíľku ochladiť a zaplávať, po dlhom dni to veru padlo vhod. Spať musíme ísť skodej, krokodíly štartujú už o deviatej, tak aby sme to nezmeškali.

21.08.2014 - Deň 55

Budík ráno zvoní ešte pred východom slnka, to vylezie až po siedmej. No my sme už na nohách, o ôsmej musíme vyraziť, nech sme tam načas. Cesta nie je dlhá, no na dvoch úsekoch ju opravujú a tak môžu byť ranné zápchy. Asi v polovici cesty zrazu pozerám, a pred nami na ceste niečo malé, pozriem sa v rýchlosti bližšie a to korytnačka. Ledvou som to vybral aby som ju nezrazil. Očividne sa snaží dostať na opačnú stranu cesty. Pri tom množstve áut, čo tu jazdí sa zdá, že bez pomoci sa jej to veru nepodarí a tak sa otáčam a hned ráno dobrý skutok, zachraňujeme korytkačku. Preniesol som ju pár metrov za cestu, tak snád sa z toho nezmagorí a nevyberie sa zase naopak na druhú stranu.

Na krokodíle sme to stihli akurát načas, ešte pred odchodom si tu môžeme podržať na rukách niekoľko metrového pytona, a potom už ideme na lod a hor sa za krokodílmi. Netrvá dlho a postupne vidíme pár vyhrievať sa na brehoch rieky, niektoré tiež plávu v strede a jeden sa aj vybral smerom k lodi. Sú už naučené, že dostanú mäso. To je zavesené na tyčke na lane a visí pár metrov nad hladinou tak, aby krokodíl musel vyskočiť z vody a zobrať si ho. Treba povedať, že takéto cvičenie nie je dobrý nápad, lebo učia krokodíli ako útočiť na lode rybárov. No biznis je biznis, tak sa zdá, že im to zatiaľ všetci tolerujú. Po prvom skákajúcom krokodílovi ale nastalo hluché miesto, sme v prírode, lodí je tu viac a tak sú všetky asi nažraté. Nakoniec sme videli vyskočiť ešte jedného, no to bolo všetko. Slávka je dosť sklamaná, na fotkách a videách to vždy vyzerá veľkolepo, no v skutočnosti to až taký ohromný zážitok veru nebol. Ja som od toho radšej veľa neočakával a tak nie som sklamaný, no tiež ma tento výlet moc nezaujal. Tak sme sa zhodli, že už moc na všeliaké platené túry chodiť nebudeme, lebo to poväčšinou aj tak nie je také, ako si prestavujeme.

Po hodinovej plavbe sa vraciame na breh a my máme pred sebou dvesto kilometrov do národného parku Kakadu. Cesta nám trvala do obeda, vtedy sme dorazili na prvé miesto, kde sa zastavujeme. Je tu urobená vyhliadka na močiari, kde sa dajú pozorovať vodné vtáky. To je naozaj veľmi pekné. Okolo je urobený okružný chodník na hodinovú prechádzku, tak sa ideme prejsť. No tento nás veru opäť sklamal, miesto toho, aby šiel blízko močiara a my sme tak mohli vidieť aspoň nejaké živočíchy, chodník vedie pár sto metrov dalej a tam je úplne sucho a teda aj strašne teplo, kedže je obed. 

Túru ukončujeme mierne rozhorčení a radšej sadáme do auta a pokračujeme na úplný koniec parku, do mesta Ubirr. Tu budeme kempovať v kempe. Kúsok odtiaľto je dosť významná pamiatka, aborigénske nástenné maľby na skalách. O štvrtej poobede bude táto prehliadka spojená s výkladom miestneho rendžera a to si veru nenecháme ujsť. Tesne pred štvrtou prichádza na parkovisko aborigénsky ale aj biely rendžer a ten nám oznamuje, že aborigénec má žiaľ iné povinnosti, tak dnes si budeme musieť vystačiť s ním. Mne to moc nevadí, myslím, že aj títo vedia o parku a miestych zvykoch dosť veľa.

Výklad o maľbách je celkom zaujímavý, v skratke, maľby sú tu staré niekoľko desiatok tisíc rokov, no nikto presne nevie koľko. Zatiaľ nie je technologia, akou by vedeli presne datovať takéto maľby. Tie poväčšinou znázorňujú výjavy z každodenného života, ako sú zvieratá, kengura, ryby, lovci, tance a podobne. Prechádzku zakončujeme na vyhliadke pri západe slnka a potom už rýchlo do kempu a nastriekať sa repelentom, lebo komáre okamžite po západe vyliezajú a veru je ich tu viac než dosť.

V kempe po zotmení má byť tiež večerný program, rozprávanie z aborigéncami, no rendžer nám povedal, že málokedy naozaj prídu. A tak bolo aj dnes, aborigénci neprišli, tak aspoň austrálsky rendžeri nám chvíľu rozprávali zážitky a príbehy z parku, ktoré sa tu udiali za posledné roky. Večer sa naplnil, debata skončila a nastal čas ísť do postele, zajtra je další deň našej dlhej cesty, tak aby sme boli oddýchnutí.

22.08.2014 - Deň 56

Dnes hned po ranajkach odchádzame z kempu smerom na juh, štyridsať kilometrov do mestečka Jabiru, čo je vlastne centrum celého Kakadu. My sa tu moc ale nezdržíme, ideme si len dokúpiť nejaké potraviny a pôjdeme dalej. No nakoniec sme sa veru o moc dalej nedostali, hned za mestom sa nachádza Informačné centrum s veľkou prehliadkou aborigénskej kultúry. Tiež tu je maličká kinosála, kde premietajú prírodopisný film o parku, tak sme si tu sadli a takmer hodinu pozeráme film.

Naveľa naveľa odchádzame, aby sme si pozreli aj zvyšné časti národného parku. Dalšou zastávkou v poradí je Nourlangie Rock, kde sú opäť na skalách aborigénske maľby. Cez deň je tu ale veľmi teplo, tak sme celkom radi, že väčšina maľieb je v previsoch alebo malých jaskyniach a tak sme aspoň ako tak chránení pred pálivým slnkom. Hodinový výstup na lokálnu skalu sme zamietli, v tomto teple sa to naozaj nedá. Radšej sa ideme pozrieť kúsok vedľa, k malému jazierku, respektíve močarisku, ktoré tu ostalo po období daždov. V okolí jazierka sa tak teraz sústreduje celý vodný život, je tu kopec vtákov, ktoré tu lovia malé rybky a hmyz. Tiež sa nám podarilo zahliadnuť rodinku divých prasiat, ako si vykračujú smerom k bahnu a tak spokojní odchádzame preč.Dnes máme v pláne dostať sa až do kempu pred vodopádmi Jim Jim, je to približne päťdesiat kilometrov po prašnej ceste, tak sa musíme trošku poponáhľať, dúfam, že to stihneme ešte za svetla. Slnko už praží trošku menej a po ceste máme jednu malú vyhliadku, tak sa tam ideme rýchlo pozrieť. Nakoniec však vyhliadka nestála za moc, celú ju už obrástli stromy a tie kazili výhľad. No aj keby tam neboli, všade dookola je len hustý les, tisíce stromov kam oko dovidí, takže až taký úžasný výhľad to nebol.

Z vyhliadky máme už priamo namierené do kempu, prašná cesta nebola vôbec zlá a za hodinu jazdy sme včas a za svetla dorazili na miesto určenia. Dnes teda v kľude stíhame navariť večeru a najesť sa kým zapadne slnko. Od miestneho správcu kempu si kupujeme aj lístky na zajtrajšiu plavbu lodou, lebo okrem vodopádov Jim Jim sa pôjdeme pozrieť aj na Twin Falls, a tam sa dá prísť iba na lodi, takže vlastne nemáme veľmi na výber, ak to chceme vidieť. Po večeri a sprche už len rýchlo do postele, aby sme boli zajtra oddýchnutí a všetko pekne stihli.

23.08.2014 - Deň 57

Napriek plánom sme nevstali tak skoro, ako sme chceli, ale nevadí, deň je dlhý, tak by sme mali všetko zvládnuť. Z kempu k vodopádom je to teraz ale poriadny offroad, cesta je naozaj len pre 4x4 autá. No nie je zase vôbec tažká, tak si to celkom vychutnávam. Pri odbočke na Twin Falls musíme prebrodiť rieku, brod je šesťdesiat centimetrov hlboký s betonovým podkladom, a to je veru pre nás úplná malina.

Aby sme sa dostali k vodopádom, najskôr musíme nastúpiť na malú lod, ktorá nás prevezie cez rieku. Kedysi bolo dovolené aj plávať, no kedže počet krokodílov stále stúpa, rozhodli sa, že je predsa len bezpečnejšie prejsť tento úsek na lodi. K samotným vodopádom to potom bola už len pár minútová túra cez niekoľko veľkých balvanov a za nimi sa nám otvorila veľká pláž z jazierkom a dvoma vodopádmi. Vody cez ne ale veľa netečie, je obdobie sucha a vlastne môžme byť radi, že tečie aspoň niečo. Kapitán lode nám totiž rovno povedal, že Jim Jim vodopády netečú, došla voda. Ale vraj aj napriek tomu je to pekná vychádzka a na konci je stále jazierko, kde sa dá okúpať. A tak sa ideme pozrieť aj tam.

Cesta k Jim Jim je ale troška dlhšia, trvá nám to takmer hodinu, pričom opäť druhá polovica trasy vedie cez vysušené koryto rieky a musíme prekonávať obrovské balvany, aby sme sa nakoniec dostali k malej pláži a jazierku pod tým, čo bol pred pár mesiacmi vodopád. Je zase strašne teplo a tak neváham a idem sa na chvíľku schladiť do jazierka, tak ako aj veľa dalších turistov. Cas nám rýchlo uteká, dávno sme sa už prehupli cez poludnie a preto sa musíme vybrať na cestu späť. Slávka zistila, že dnes večer bude opäť prezentácia fotiek v jednom z kempov, no tento je od nás vzdialený takmer stoštyridsať kilometrov a preto sa musíme poponáhľať.

Prašnou cestou prechádzame teraz rýchlejšie, ako ked sme išli sem a hned ako sa dostávame na asfaltku, odbočujeme ešte rýchlo na Yellow Waters, čo je dalšia bažina, kde sa chceme ešte poprechádzať popri vodnom vtáctve. Nakoniec ale zisťujeme, že takmer celý chodník je ešte stále zatvorený, vody je stále dosť a prechod nie je bezpečný. Napriek tomu vidíme zopár kačíc a dokonca sme zazreli aj jedného krokodíla, ako sa plavil po jazierku.

Cesta do kempu Gunlom je zase prašná a posledné kilometre veru nie sú v najlepšom stave a tak prichádzame až po západe slnka, no ešte je stále svetlo. Rýchlo rozbaľujeme veci a zohrievame večeru, za chvíľu začne prezentácia fotiek od miestneho správcu kempu, a to veru nechceme zmeškať. 

Rozprávanie bolo veľmi zaujímavé, dozvedeli sme sa akým spôsobom sa využívajú rozličné rastliny a stromy v parku aborigéncami, tiež ako žili v minulosti, ako lovili a čím sa celý rok živili. Ziaľ zisťujeme tiež, že zajtra sa na vodopády, ktoré sú blízko kempu, nedostaneme, lebo práve teraz tu zúria požiare, čo rendžer vypaľuje sezonne trávu. Vraj sa ešte uvidí ráno, ale šanca, že to otvoria je veru minimálna.

24.08.2014 - Deň 58

Vstávame skoro, ráno o ôsmej bude možno zase prechádzka so správcom kempu, ak teda otvoria chodník k vodopádu. Veľa ľudí neprišlo, je predsa len dosť skoro. Musíme však počkať na rendžera a ten ešte neprišiel. Cas si tak krátime rozprávaním, správca má so sebou ešte zopár predmetov na pozeranie, ako pancier korytnačky, lebku krokodíla a tak nám rozpráva príbehy. 

divé kone? nech sa páči :)

Ked nakoniec prišiel rendžer, hned povedal, že dnes veru chodník neotvorí, tak škoda. Stále sa môžeme ísť prejsť aspoň dole k jazierku pod vodopádmi, no krajšie by to veru bolo, ak by sme mohli vyjsť na vrch, no nedá sa.

Preto sa vraciame do kempu pobaliť veci a pôjeme dalej našou cestou. Ako sme už odchádzali z kempu, na kraji stopoval jeden chalan, neskôr vysvitlo, že Poliak. Raz sme už stopárku nezobrali a tak teraz sme sa rozhodli tomuto pomôcť a zobrať do na koniec prašnej cesty. On ešte do Kakadu len prišiel, my už odchádzame. Po necelej hodine drncania na prašnej ceste prichádzame na asfaltku, kde vyložíme stopára a my pokračujeme smer Katherine, kam sme dorazili o jednej poobede. Musíme tu nakúpiť potraviny a tiež sa ideme naobedovať a tak ani sa nenazdáme a je zrazu pol tretej, den sa začína krátiť a my ešte máme toho stále dosť pred sebou.

Našou dalšiou zastávkou je termálny prameň Mataranka, sto kilometrov južne od Katherine, možno tu aj prenocujeme, ešte sa uvidí. Prichádzame tam až o štvrtej poobede, no predpokladám, že to bude také isté, ako termálny prameň v Katherine. A tak aj bolo. Je to vlastne malé jazierko z teplou vodou, kde sa poväčšinu dňa združujú dôchodcovia a rozprávajú sa v teplej vode.

Plávať sa tu veľmi nedá, a tak ostaneme len hodinku, trošku sa ovlažiť a potom veru pôjdeme ešte stošesťdesiat kilometrov na juh, prenocovať na Daly Waters, čo je jedna z najstarších austrálskych krčiem. V Mataranke sme akurát pri jazierku stihli stretnúť malé kengury, alebo wallabie, tažko povedať, ktorý druh to je, no potom už vyrážame na cestu, do Daly Waters tak prídeme tesne po západe slnka, čo je fajn.
A tak aj bolo, prišli sme za súmraku, krčma je to veru poriadna. Na všetkých stenách visia rôzne zbierky, či už peňazí, podprsenky, nohavičky, čiapky, rôzne preukazy s fotkami, proste na čo si len človek pomyslí. Ubytovali sme sa a po dlhej dobe si ideme sadnúť na jedno a tiež si dať niečo pod zub, konečne nemusíme pripravovať večeru my. Hrá tu aj živá kapela a celkom dobre, takže večer príjemne ubieha až do deviatej, kedy sa krčma zatvára. Po takomto dobrom večeri už môžeme ísť spať, zajtra vyrazíme dalej na juh k Devils Marbles, no a o deň neskôr už budeme v Alice Springs.

25.08.2014 - Deň 59

Dnes od rána skoro celý deň iba cestujeme, máme pred sebou viac než šesťsto kilometrov do Devils Marbles, tak to bude na jeden deň tak akurát. V Daly Waters sme ešte doplnili zásoby vody a môžeme sa vydať na cestu.

Soféruje sa mi celkom dobre, v aute s klímou je príjemne aj ked vonku slnko poriadne pripeká. Najbližšie mesto je Tenant Creek, vzdialené od nás cez päťsto kilometrov, tak sem prichádzame tesne pred druhou poobede. Dotankujem naftu tak, aby nám vydržalo do Alice Springs, tam to isto bude trošku lacnejšie ako tu, no a potom ideme pohľadať niečo pod zub. Mestečko je ale veľmi malé a ešte táto hodina je taká, že je skoro všetko zatvorené. Naveľa naveľa sme ale našli malý podnik, ktorý je otvorený do tretej, tak to akurát stíhame.

Z Tenant Creek do Devils Marbles je to iba stovka, čo je na tieto pomery akoby za rohom. Prichádzame sem úplne v pohode za svetla a stíhame sa aj poprechádzať pomedzi to, čo tu príroda vytvorila. Ide o veľké balvany len tak vytrčajúce spomedzi trávy. 

Majú rôzne tvary, niektoré dokonca voda a vietor vybrúsili do tvaru gule, ktorá balancuje na svojom podklade. Po krátkej prechádzke sme zamierili do kempu, za chvíľku bude západ slnka a my si ideme uvariť večeru, dnes to budú palacinky, čo najprv vyzeralo ako dobrý nápad, no uvariť dostatočný počet palaciniek na jednej malej panvičke trvalo veľmi dlho a tak zase večeriame až po tme.

Zajtra nás čaká už len čosi okolo štyristo kilometrov a budeme v Alice Springs, v kraji, ktorý tu označujú ako The Red Centre, čiže červený stred, tak som zvedavý, či to tam naozaj bude také celé červené ako sa vraví.