Road trip cast 03

26.07.2014 - Deň 29

Ráno, a baterka opäť štrajkuje. Všetko sme pobalili no a ked sme už chceli odísť, auto znovu odmieta štartovať, tak idem vedľa pýtať o pomoc. Cez káble sme baterku trošku oživili a nakoniec sa mi podarilo naštartovať. Meníme teda plán, nejdeme už do lagúny, ale rovno do Broomu zistiť, čo je s baterkou vo veci, lebo celú noc bola odpojená a aj tak sa vybila.

Cestu do Broomu sme zvládli v pohode, teraz ostáva násjť nejaký servis, kde mi otestujú batériu. Podarilo sa mi nájsť jednu reklamu na firmu, ktorá predáva batérie, tak sa tam ideme pozrieť. Došli sme a pribehol chlapík, že s čím mám problém.
Vysvetlil som mu situáciu, zobral merák na meranie stavu batérií, meria, meria a furt mi tvrdí, že je všetko v poriadku. Prepínač, čo izoluje štartovaciu batériu od druhej, aby sa nevybíjala, funguje, alternátor funguje, baterku dobíja v pohode. Na záťaž baterka reaguje ako má. V tom došiel druhý chlapík a skúsil zmeniť záťaž na minimum, tak ako keby bola baterka v noci, no a čuduj sa svete, baterka začala strácať na sile. Tak je to jasné, treba novú. Kúpil som ešte trošku väčšiu ako sme mali a bude pokoj, aspoň dúfam.
Dnes sme to stihli do kempu ešte za svetla, tak máme čas sa v kľude navečerať. Zajtra vstávame veľmi skoro už o piatej, ideme na celodenný výlet na Horizontálne Vodopády, jedinečné na svete, tak som zvedavý, snád to bude pekný zážitok.

27.07.2014 - Deň 30

Budík nás budí ráno pred piatou, rýchlo sa obliekame, pred pol šiestou nás má vyzdvihnúť autobus. Sofér chvíľku meškal a kedže sme boli týždeň mimo signál, máme trochu obavy, či na nás nezabudli. No nakoniec autobus predsa len dorazil, dostávame menovky a hor sa na výlet.

Do pol hodiny sme pozbierali zvyšok osadenstva, je nás dokopy dvanásť, vyrážame opäť na sever, na Dampier polostrov, presne odkiaľ sme sa včera vrátili. A tak sa zase natriasame a skáčeme na prašnej ceste, mám pocit, že to trasie oveľa viac, ako v našom Landcruiseri.

Za hodinu a pol sa trápenie končí a začína asfaltka. My odbočujeme do Beagle Bay, kde je postavený malý kostolík vyzdobený perlovými lastúrami. Aj tu sme sa už predtým zastavili, no neuškodí sa sem prísť pozrieť ešte raz. Dostávame prvé malé raňajky, kávu a čaj, nateraz to postačuje.

Za dalšiu hodinu prichádzame ale niekam, kde sme ešte neboli. Je to Cygnet Bay a je tu jediná farma na perly v Austrálii, ktorá je otvorená pre verejnosť. Taktiež je to farma, ktorá vykultivovala v roku 2004 najväčšiu guľatú perlu na svete, vystavená je v Broome. Na tomto mieste raňajkujeme, dostali sme kroasant plnený šunkou a vajíčkom, taká sladko slaná kombinácia, no my sme si na takéto veci už za tie roky zvykli.

Po raňajkách nás berú na prehliadku farmy. Ako prvé si pozeráme krátky film a potom nám sprievodca hovorí čo to z historie. V minulosti dokázali kultivovať perly iba Japonci, no jedného dňa si tu miesty Austrálčan povedal, že to skúsi aj on a podarilo sa. Založil úspešnú firmu, ktorú teraz riadi už tretia generácia.

Dozvedáme sa aj zbežný proces ako sa taká perla robí. Postup je v skratke nasledovný. Najprv treba vybrať perlorodku, ktorá bude fungovať ako darca, vyberá sa na základe kvality. Z tejto perlorodky odoberú tkanivo, to vystačí asi na sto implantátov, každý je totiž veliký len asi päť milimetrov. toto tkanivo obsahuje gény, ktoré vlastne produkujú perleť a preto farba perly závisí vždy na darcovi a vôbec nezáleží akej farby je lastúra kam sa tkanivo implantuje. Robia hlavne biele, striebristé a ružovkasté, no v malom množstve aj zlaté. Ked naimplantujú tkanivo, vložia tam potom aj malú guličku, ktorú tiež vyrábajú z perlete. V minulosti používali umelé, no potom prešli na perlové, asi im to tie lastúry lepšie prímajú. Gulička má približne 5mm priemer. No a potom šup s perlorodkou do mora na dva roky a potom sa uvidí, či sa perla vydarila.
V Cygnet Bay sa perlám darí hlavne preto, lebo je tu dosť teplé more, no najmä kôli obrovskému, až 11 metrovému prílivu a odlivu, ktorý do tejto oblasti okolo Broomu prináša množstvo živín a tak perlorodky rastú omnoho rýchlejšie ako voľne v mori. A navyše je tu ešte aj strašne krásne, no kto by si vyberal iné miesto na podnikanie.

Po prehliadke nás malo čakať liedadlo, ktoré nás zoberie do Talbot Bay, no šofér nám oznámil, že je mierne zdržanie a tak ako bonus sa ideme ešte pozrieť kúsok vyššie na jednu peknú vyhliadku, odkiaľ môžme pozorovať silu prílivu a odlivu. V tomto mieste je tento jav taký výrazný, že more normálne tečie ako rieka raz jedným smerom, raz druhým.

Nakoinec, po hodine dostávame pokyn, že liedadlo je na ceste a tak sadáme do autobusu a vyrážame k malej poľnej dráhe. Vrtulák pristál, vyložil dvanásť pasažierov, ktorý si zopakujú náš doterajší priebeh dňa, no a my si zase ideme zažiť to, odkiaľ sa oni práve vrátili.

Do Talbot Bay letíme nízko nad morom ponad tisíc maličkých ostrovov, úplná nádhera. Ani nie po hodinke letu sme na mieste. Tentokrát ale ideme pristávať na vode, liedadlo má samozrejme plaváky, no som zvedavý, aký to bude pocit. Nakoinec sa mi zdalo, že pristátie na vode bolo minimálne také isté ako na súši, ak nie aj lepšie, ale možno je to preto, že dnes je strašne krásny deň, jasno a úplné bezvetrie.

Tu, v Talbot Bay je další raj na zemi. Majú tu k sebe priviazané asi štyri hausboty, dá sa tu aj prenocovať, jeden z nich má dokonca na streche heliport a helikoptérou robia individuálne prelety. My sa ako prvé ideme naobedovať. Dnes sa podáva grilovaná rybka Baramundi so šalátom, veru bola to veľká dobrotka. Hned nato nás čakájú miestne žraloky, ktoré sem len tak chodia, lebo ich tu samozrejme krmia. Postavili sem aj klietku pod vodou, z ktorej sa dajú pozorovať, no nakoniec zisťujem, že je to lepšie z vonku, lebo žraloky sú takmer na hladine a pod vodou im vidno len telo bez hlavy.

Po tomto zážitku nasadáme do prvej motorovej lode, tá tam len v rýchlosti ukázala celý záliv, no a konečne prichádza vyvrcholenie dňa, prechod cez Horizontálne vodopády. Tieto vodopády sú spôsobené silou prílivu a odlivu cez dva otvory v horskom masíve. Kedže je tu príliv taký masívny, voda nestíha cez úžinu pretekať a vytvára sa rozdiel v hladinách pred a za otvorom. Tento rozdiel môže byť väčší ako päť metrov, no bezpečne prejsť cez vodopády sa dá len do 2.5 metra.

Tak a ide sa na vec. Prichádzame k prvému otvoru, ten je dosť široký a prechod cez tento spodný vodopád nie je nijak náročný. No v tom sa blížime k druhému, tento je širokž iba desať metrov a to je už veru iné kafe. Kapitán vypeckoval motory a obrovskou rýchlosťou sa rútime smerom k úžine až sa zdá, že sa do nej nezmestíme. V tom lod nadskočí a my sa z hutokom prevalíme cez vodopád na druhú stranu. Okamžite nasleduje otočka a už letíme naspäť, tentokrát skáčeme smerom dole. Takto to s nami otočil niekoľko krát, až kým sme všetci neboli aspoň trošku mokrí no a nastal čas návratu k hausbotom a odlet do Broomu.

Netrvalo dlho a prišlo po nás lietadlo, celá naša skupina nastúpila a za necelú pol druha hodiny pristávame na letisku v Broome, odkiaľ nás zase autobus rozvozil po kempoch. Do toho nášho sa dostávame až o šiestej večer, teda už po tme. Takže odišli sme za tmy a za tmy sme sa aj vrátili, no plný nových a úžasných zážitkov. Výlet to nebol zrovna lacný ale veru stálo to zato.

28.07.2014 - Deň 31

Dnes je náš posledný deň v Broome. Ráno si ideme ešte oprať oblečenie do práčovne. Kým sa prádlo pralo, skočil som vedľa do obchodu naplniť fľašu s plynom, lebo sa nám už jedna minula, tak nech sme plne zásobení.

V Cygnet Bay na farme nám povedali, že každý deň o jedenástej v ich obchode technik bude vyberať z perlorodky perlu a tak sa tam ideme pozrieť. Je to celkom zaujímavý proces, majú aj malú kameru a tak každý môže na televíznej obrazovke vidieť, ako sa to robí. Technik vybral dve perly, jedna bola celkom vydarená a tak do nej znova vložil malú guličku, no druhá bola veľmi maličká a vraj každým dalším implantátom sa kvalita len zhorší, tak túto nechal tak.

Na dnes som si tiež dohodol servis auta, už sme precestovali viac než 5000 kilometrov a musíme už meniť olej. Som objednaný na tretiu poobede, tak dovtedy pôjdeme ešte na pláž, na Cable beach. Deň je opäť krásny, ani sa mi o tretej odísť neche, no auto je teraz náš domov, tak sa oň veru musím dobre starať. Výmena prebehla v poriadku, poprosil som ich tiež aby sa pozreli na podvozok, či je všetko v poriadku a namazali spoje. Povedali, že všetko vyzerá fajn, tak dúfam, že zvládneme tých tisíc kilometrov na Gibb River Road, kam pôjdeme pozajtra.

29.07.2014 - Deň 32

A konečne nastal deň odchodu z Broomu. Myslel som si, že hned ako natankujeme, vyrazíme, no Slávka sa opäť rozhodla, že si chce kúpiť nejaké perly. Po dlhom rozmýšľaní a preberaní a asi aj kôli desať percentnej zľave si nakoniec kúpila náušnice.

Dnes nás čaká cesta do Derby, je to okolo 250 kilometrov, za tri hodinky sme tam. V Derby nie je ale takmer vôbec nič, ideme sem hlavne doplniť zásoby pred cestou na Gibb River Road. Teda, niečo málo tu predsta len je. Kúsok pred Derby je Boab Prison Tree, obrovský Boab strom, ktorý slúžil v minulosti ako miesto na oddych pri presune aborigénskych väzňov. Je niekoľko tisíc rokov starý a veru veľmi obrovský.

No okrem tohto stromu tu fakt dokopy nič nie je. Ideme sa pozrieť do prístavu, no voda je tu mútna, moc nás to neočarilo, tak ideme radšej nakupovať. Cestou sme sa potom ešte zastavili pri jednom Boab strome, no ten nie je až taký obrovský ako ten prvý. Sú asi štryi poobede a týmto ukončujeme návštevu Derby, potiahneme dnes ešte asi dvesto kilometrov východne aby sme mali zajtra menej. Na odpočívadlo prichádzame už po zotmení, no nie zase veľmi neskoro. Parkovisko je takmer plné, no miesto sme si predsa len našli.

30.07.2014 - Deň 33

Ešte včera večer sme zistili, že sme si vlastne trošku zašli, síce po asfaltke, ale predsa. Teda nebola by to bývala zachádzka, no rozhodli sme sa, že nemá cenu ísť dalej touto cestou kôli jednému kaňonu dalších sto kilometrov, a tak odbočíme hned smerom hore a na Gibb River Road prídeme z juhu.

Dnes nás čakajú dve atrakcie, Tunnel Creek a Windjana Gorge. Tá prvá je jaskyňa, alebo akýsi tunel dlhý 750 metrov, tá druhá je národný park, ide o roklinku, vraj je veľmi pekná. No kým sem prídeme, čaká nás prvých sto testovacích kilometrov na poľnej prašnej kamenistej ceste.

Cesta je napodiv v dobrom stave, očakával som niečo omnoho horšie. Tu nás čaká aj náš prvý brod cez vodu. Ide len o malú riečku, no na úvod nám to stačí. Kúskom odhodeného plastu zkraja meriam hlbku, no nie je to viac ako 30 centimetrov, no pre istotu zapínam 4x4 a prehadzujem na malú prevodovku, nech mám viac sily. Na malej trojke som riečkou prešiel úplne bez problémov, čo nás tak potešilo, že Slávka berie foťák a ja sa vraciam na druhú stranu. No teraz bez 4x4, ten tak na dvojke. A veru je to poznať. Nechýbalo veľa a motor by zdochol, voda predsa len znamená veľký odpor a kolesá sa odvaľujú len veľmi tažko. No aj toto je dobré, teraz budem vedieť ako na tie dalšie.

Cesta až k Tunnel Creeku pokračovala bez problémov, prichádzame sem okolo jedenástej pred obedom. Veru, síce ešte nie je dvanásť, no ja som už celkom hladný a tak skôr, ako sa prejdeme cez tunel si dávame obed. Po obede sme sa teda vybrali s baterkou a čelovkami na cestu cez jaskyňu. Máme topánky do vody, pretože vo vnútri tečie potôčik a určite sa aspoň po kolená zamočíme vo vode. Prechádzka tunelom bola celkom fajn, no jaskyňa nie je ničím výnimočná. Je to ale atrakcia zadarmo a na spestrenie dňa je to ako stvorené.

K autu sa vraciame o jednej a to už smerujeme k dnešnej atrakcii číslo dva, Windjana Gorge. Tento národný park sa nachádza asi 20 kilometrov južne od Gibb River Road, no my prichádzame z opačnej strany. Cesta sa tu dosť zhoršila, o preto, že každý sem prichádza z druhej strany a tam sa aj vracia, takže vlastne cez tú cestu prejde každý dvakrát a teda cesta je dvakrát toľko zjadená. Nakoniec sme sem ale dorazili v celosti.

Prechádzka cez kaňon by vraj mala byť dlhá okolo sedem kilometrov, začíname o druhej, tak snád sa do večera vrátime. Vo vnútri kaňonu tečie v období daždov rieka, no teraz je z toho len taká stojatá voda, rieka sa zmenila na dlhé, trošku zapáchajúce jazerá plné sladkovodných krokodílov.

takto vyzeraju vlnky na ceste

Postupne prechádzame cez celý kaňon, no okrem krokodílov tu veru nie je veľmi na čo hodiť zrak, teda až na super boab stromy, ktoré sú svojím tvarom naozaj jedinečné. Po hodine a pol cesty prichádzame k tabuli, ktorá nám oznamuje, že dalej je trasa zatvorená, tak sa otáčame a vraciame sa späť k autu. Je tu tiež kemp, kde majú aj sprchy s teplou vodou zohrievanou solárnymi panelmi, tak neváhame a ideme sa po dlhom dni osprchovať. Nocovať tu ale nejdeme, potiahneme ešte dvadsať kilometrov a akurát skončíme na križovatke s Gibb River Road.

Len päťsto metrov za križovatkou, tesne pri rieke je miesto na kempovanie zadarmo, je tu už zopár áut, tak sa pridávame aj my. Dorazili sme akurát so západom slnka, tak sme stihli len rozložiť veci a už je tma.

31.07.2014 - Deň 34

Zobudil som sa ešte pred budíkom, o šiestej, no počkal som na zvonenie do štvrť, potom sme vstali. Akurát vychádzalo slnko ponad rieku, veľmi pekný pohľad to bol. Nejdeme sa tu ale dlho zdržovať, sme asi hodinku autom do Lennard River Gorge, kde teda okrem kaňonu majú aj záchody. Tejto téme sme sa ešte nevenovali, tak len v skratke. Ked nie sú záchody k dispozícii, býva dobrým zvykom kempera zobrať si z auta lopatu a vyhrabať si peknú jamku aspoň 30cm hlbokú. Na pláži s tým žiadny problém nebol, boli sme tam samy a aj do piesku sa ľahšie kope. No tu je skôr skanlnatý povrch a hlavne všade veľa turistov, tak by to ani nebolo také jednoduché. Preto vždy radšej hľadáme miesta, kde sú postavené toalety na tento ranný účel.

Ale podme dalej, cesta do Lennard River Gorge trvala naozaj asi hodinku po odbočku, potom to bolo ešte asi sedem kilometrov o dve triedy horšou cestou. Niekedy mám pocit, že sa nám auto úplne rozpadne a rozsype na tisíc kúskov, tak tu všetko hrkoce. Cesty sú dosť otrasné, vlnkovité spolu s kameňmi, ktoré sú veľké aj ako päsť. Každý deň len dúfam, že nedostaneme defekt, ale je to celé viac menej vecou náhody, lebo iná cesta nie je.

Na vyhliadku do kaňonu to bola asi pol hodinky dlhá prechádzka, no vyrazili sme až o pol desiatej a to už slnko riadne pripeká, tak sa veru poriadne potíme. Z vyliadky vidno úplne dole do kaňonu, je tam aj voda a dokonca pár odvážlivcov nejako zliezlo po skalnatej rokline dole a teraz si tam vychutnávajú svieži kúpeľ. My sme ostali len na vyhliadke a po chvíli sa vraciame späť k autu.

Naša druhá a posledná zastávka na tento deň je dalších 50 kilomerov severovýchodne. Hlavná cesta sa ako tak dá zvládnuť, do tridsať kilometrov od odbočky je veru veľmi zaujímavých. Opäť celým autom lomcuje, drgoce a hrkoce, veci nám padajú, nič nie je tam, kde bolo. Problém týchto vlniek sa ceste je rezonancia. Príliš pomaly a auto sa ide rozpadnúť, no príliš rýchlo je zase problém vyberať zákruty a brzdiť do priekop a jarkov, ktoré vymila voda. Snažím sa nájsť zlatú strednú cestu, idem asi štyridsiatkou, no miestami to aj tak strašne rezonuje. Cestou do Bell Gorge musíme prejsť cez tri malé riečky, prechod vodou už máme zmáknutý, nie je ale vôbec hlboká, ani nie na výšku kolies. Tesne pred Bell Gorge stretávame Toyotu, chlapík mení zadné ľavé koleso. Smola. Ináč zadné ľavé je najčastejšie, ktoré dostane defekt. Je to preto, že je najviac na kraji cesty, kde sa všetky kamene zbierajú. A zadné preto, lebo predné koleso daný kameň väčšinou nadvihne a otočí zrovna tak, že zadné koleso pichne. No nedá sa s tým nič robiť, je to asi vec šťastia a aj náhody.

Cestou sme sa ešte stihli ubytovať, teda zahlásiť v kempe, ktorý je desať kilometrov pod Bell Gorge, úplne krásny kemp so solárnymi sprchami a dokonca splachovacím záchodom. Tak takýto luxus sme veru nečakali. Kemp je vlastne len rovina so stromami, kríkmi a palmami, aby bol aký taký tieň, no celé to tu pôsobí ako oáza v strede ničoho.

K Bell Gorge ide cestička asi kilometer, je tu pekný malý vodopád, ktorý padá do jazierka pod ním, kde sa ideme okúpať. Zopár ľudí sa tu už člupká, tak ja nelením a pridávam sa k nim. Ked som sa osviežil, otočím sa a vidím, ako sa aj Slávka zberá do vody. Len mi nie je jasné, prečo má v ruke uterák. Na hlave má čepček, slnečné okuliare, no vyzerá ako hviezda s filmu. Ako sa tak blíži na okraj jazierka, kričím na ňu, nech nechá uterák na brehu, že načo ho berie. No ona ma nepočuje, alebo nevníma, neviem. Stále sa s úsmevom blíži k vode až zrazu bum, a je tam. Smyklo sa jej a spadla do vody aj s uterákom. Vonku je ale aj tak veľmi teplo, tak som ho vyžmýkal a na skale rýchlo vyschne.
Poriadne sme sa tu vykúpali a potom už len relaxujeme a oddychujeme na skalách, až kým sa slnko nezačne pomaly chýliť k obzoru, vtedy je už čas vrátiť sa do kempu a navariť si niečo pod zub. Zajtra nás čakajú dalšie kilometre nekonečnej Gibb River Road, ostáva nám len dúfať, že aj zajtrajšok zvládneme bez problémov.

01.08.2014 - Deň 35

Dnes plánujeme prejsť kus cesty a popri tom si pozrieť zopár pekných miest. Ráno vstávame už klasicky s východom slnka. Doplnili sme si aj nádrž s vodou a môžeme vyraziť na cesty. Z kempu musíme opäť zvládnuť tridsať kilometrov po dosť zlej ceste, no prežili sme to bez ujmy.

O osem kilometrov ďalej po Gibb River Road je malý obchod, kde môžeme dotankovať. Nafta je tu o poznanie drahšia, miesto 1.80 je to 2.35, ale čo sa dá robiť. Pohli sme sa ďalej a ani nie pár sto metrov nám z oprotiidúceho auta odskočil kameň rovno do čelného skla a bum, prasklina je na svete. A ako napotvoru sa mi prave minul prípravok na opravu, tak s tým budeme musieť vydržať, snáď to nepraskne úplne. Pre istotu som to prelepil lepiacou páskou, tak uvidíme.

Dnešná prvá zastávka je Adcock Gorge, vraj nič extra no keď sme už tu tak sa pôjdeme pozrieť. Je to iba päť kilometrov od cesty, no aj tak sme skoro zablúdili, lebo tu nie sú žiadne značky. Letmý pohľad do navigácie a sme hneď tam kde máme byť. Ako sa aj dalo čakať, nie je to tu bohviečo. Malé jazierko obklopené vysokými stenami, nie mrzké, ale videli sme už aj krajšie. Dlho sa tu nezdržujeme a pokračujeme ďalej.

Druhá zastávka je Galvans Gorge, no skôr než tam prídeme sa ešte zastavíme v miestnom pneuservise skontrolovať podvozok, či je všetko tam, kde má byť. Ľudí je tu ako maku, tak musíme čakať. No je zrovna aj čas obeda, čo využívame a aspoň si spríjemníme čakanie. Je tiež celkom zaujímavé sledovať ako niektorí ani len nevedia, čo majú za auto a ako majú mať nafúkané pneumatiky. Nakoniec sme sa dostali na radu, s autom je všetko v poriadku a my môžeme ísť ďalej.

Ku Galvans Gorge sa dostávame až o pol druhej, tak sa musíme poponáhľať, aby sme náš dnešný program stihli. Tu je oproti predošlému miestu omnoho krajšie. Krásne jazierko s vodopádom, kde sa dá kúpať. Veru dlho neváham a skáčem do vody. No dnes chceme stihnúť ešte jedno miesto, Manning Gorge, a preto sa musíme aj odtiaľto pobrať.

Tento kaňon patrí pod správu stanice Mt. Barnett, kde platíme vstupný poplatok a potom už plnou parou vpred. K vodopádom je to viac než hodina cesty, ale nie sme samy, čo až teraz vyrážajú. K vodopádom sme to stihli ešte za svetla, škoda veru toho prvého kaňonu, mohli sme tu byť omnoho dlhšie. Na okúpanie ale čas samozrejme ostal, tak je dobre. Slnko začalo už pomaly ale isto klesať a my sa vraciame späť do kempu. Spať tu ale nejdeme, potiahneme ešte asi tridsať kilometrov k Barnett River Gorge, tam prenocujeme. No než odídeme, rýchlo sa skočíme osprchovať, aspoň dačo nech máme za ten poplatok.

Do nášho kempu prichádzame až po tme, cesta tri kilometre od hlavnej bola veru zaujímavá, ešte že máme vyšší podvozok, inak veru neviem neviem. Okrem nás sú tu ešte dve ďalšie autá, tak sa necítime tak veľmi sami. Navarené máme od včera, stačí len zohriať a je.

Zajtra bude dlhý deň, ideme na Mitchell falls, vraj najkrajšie vodopády v tejto oblasti. Jediný problém je, že sú dvestopäťdesiat kilometrov odruky, po ceste, ktorej kvalita je dosť otázna, idem sa preto radšej dobre vyspať a zajtra sa uvidí.

02.08.2014 - Deň 36

Hned ráno sme sa vybrali pozrieť sa na Barnett River Gorge, kemp je od neho totiž len jeden kilometer. No ked sme tam prišli, zistili sme, že nie je vôbec značený. Ja som sa napriek tomu pokúsil, no po hodinovom blúdení som to vzdal a namosúrený sa vrátil k autu. Tak toto nám veru veľmi nevyšlo, ideme preto radšej rovno na Mitchellove vodopády.

Cesta sem nie je po Gibb River road, ale odbočuje a pokračuje asi stošesťdesiat kilometrov smerom na sever a potom ešte osemdesiat na západ. Je to teda úplne v izolácii. Aká bude cesta nevieme, môžeme len dúfať, že nie veľmi zlá. Po odbočení na Kalumburu road sme museli prebrodiť rieku Gibb, podľa ktorej je celá cesta pomenovaná, no kvalita Kalumburu veru nič moc. Kým Gibb sa ako tak dala prejsť, táto je skoro celá vlnkovitá a tak ideme občas osemdesiat, ked sa dá, a ked nie, tak aj tridsať, aby z nás nevytriaslo dušu a z auta tlmiče.
Po šesťdesiatich kilometroch prichádzame vytrasení na stanicu Drysdale River, veľmi pekná oáza, krásne urobené okolie, tak sme si sadli a dali si tu obed, ani to nebolo také drahé. No dlho ostať nemôžeme, a tak vyrážame a pokračujeme za našim cieľom. Teta na stanici nám povedala, že cesta je síce zlá, ale zato ked pôjdeme pomaly, aspoň si môžeme vychutnávať okolie, no tak som zvedavý.

Na odbočku prichádzame okolo pol druhej, a tu začína osemdesiat kilometrov fakt veľmi zlej cesty. Prvé kilometre sú samé skaly, ideme len krokom. Caká nás tiež brodenie rieky Kráľa Edwarda, brod je krásne urobený, brehy rieky lemujú palmy, no nádhera, najradšej by sme tu ostali. Za riekou sa ale cesta mení, skaly ubúdajú no zrazu sa odcitneme na tak strašne vlnkovitej ceste, že mám chuť sa vrátiť späť.
Normálne sa bojím, že to naše auto nevydrží. Ak sa tu niečo pokazí, pravdepodobne bude lacnejšie tu auto nechať ako si zavolať odťahovku. Vlnky sú také zlé, že ideme menej ako dvadsiatkou. Akonáhle chcem pridať, všetko sa tak strašne roztrasie, že to veru ani neskúšam. Hrozné vlnky ale naštastie netrvali celú cestu, po dvadsiatich kilometroch sa zmenili na jemnejšie a tak môžme ísť trošku rýchlejšie. Nakoniec, po dve a pol hodine po tejto krkolomnej ceste prichádzame do kempu. Neviem ako, ale sme tu. A zatiaľ bez defektu, dúfam, že to neurieknem. Stihli sme to teda opäť tesne pred západom slnka, takže zase máme čas si akurát urobiť večeru. No ešte predtým vyberáme našu prenosnú sprchu a sprchový stan, po dlhej ceste veru toto padne vhod. Po dlhom a únavnom dni budeme spať ako bábätká a zajtra hor sa na Mitchell falls.

03.08.2014 - Deň 37

Budík som si dal na šiestu, no chvíľku trvalo, kým som sa vymotal z postele. Dnešný výlet je na celý deň a preto nechcem odísť z kempu veľmi neskoro. Naraňajkovali sme sa, zbalili veci, jedlo a vodu na celý deň a ide sa na vec. K vodopádom to má byť niečo cez štyri kilometre, no po ceste ešte budú aj iné vodopády.

Ako prvé prichádzame k Little Mertens Falls, vody tu veľa nie je a v jazierku pod vodopádom je veľmi stojatá voda, ktorá veru nevyzerá dvakrát lákavo na kúpanie a tak pokračujeme po malej prestávke v ceste. Cesta vedie poväčšinou pomedzi stromy a palmy, tak sme aspoň ako tak chránení pred slnkom, lebo už veru poriadne pripeká. Po pol hodine chôdze sme prišli k dalšiemu vodopádu, Big Mernens Falls, a tento je veru omnoho krajší. Cesta vedie cez vrch vodopádu, odkiaľ sa voda rúti dolu do asi sto metrovej priepasti a pokračuje ako rieka cez kaňon. Ako voda padá, tak vytvára po náraze malé dúhy, krásny pohľad. Už sa neviem dočkať Mitchellových vodopádov, kedže tie majú byť ešte krajšie.

Z tohto miesta to už ani nie je daleko, za štvrť hodiny sme tam. Mitchellove vodopády sú štyri kaskádové vodopády, ktoré sa jemne zatáčajú a potom končia vo veľkom jazere a odtiaľ rieka pokračuje dalej do mora. Opäť cesta končí na vrchu vodopádov, no aby sme ich videli z druhej strany, musíme niekde prejsť cez rieku, ktorá je už dosť široká na to, aby sme ju prebrodili len tak hocikde. Musíme ísť dosť dlho proti prúdu, kým nájdeme miesto, kde môžeme prejsť na druhú stranu. Cesta potom pokračuje po okraji kaňonu až sa dostávame na miesto, odkiaľ máme na vodopády krásny výhľad. Tu aj cesta končí, dalej sa ísť nedá, pod nami je hlboký zráz a chodník nikde.

Prišli sme sem práve včas na obednajšiu pauzu, no krajšie miesto sme si ani nemohli vysnívať. Sme tu napodiv samy, tak si to tu vychutnávame koľko sa dá. Ostali sme viac než hodinu, nechce sa nám odísť, no je veľmi teplo a tak ideme naspäť k rieke, kde sa môžeme aspoň trošku ochladiť do vode. Z tohto miesta štartujú aj helikoptéry, ktoré tu robia vyhliadkové lety. My sme si ale let neobjednali, no kúpanie je zadarmo, tak sa obaja ideme schladiť do vody. Tá je naozaj príjemná, ani je moc studená, dá sa v nej člapkať donekonečna. No čas sa postupne kráti, sú tri hodiny preč a my sa musíme pomaly vrátiť do kempu, aby sme to stihli ešte za svetla.

Dnešný deň sa ale ešte nekončí, o šiestej večer bude ranger premietať fotky obdobia monzúnov, tak sa ideme pozrieť ako to tu vyzerá, ked zaprší. A veru je to niečo úplne iné. Miesto kempu je rieka, voda je vo výške jedného metra, nečudo, že je to tu otvorené len v období sucha. No a vodopády, to je niečo úplne iné. Kým mi sme videli štyri skokovité vodopády, ked prší, vyzerá to skôr ako jeden obrovský vodopád, terasy sa úplne strácajú. Svojou veľkosťou a silou pripomína Niagarské vodopády, priznám sa, že som nečakal až takú obrovskú zmenu oproti tomu, čo sme videli.
Neskôr nám ranger ešte porozprával o jeho aktivitách, ked je kemp zatvorený. On tu totiž ostáva po celý rok, v období daždov vypalujú porasty, aby potom počas sucha nevznikali požiare, tiež striekajú cesty proti burine, no a v neposlednom rade sprevádza archeologov, ktorí tu skúmajú staré maľby na stenách. Zaujímavé je, že doposiaľ sa im nepodarilo určiť vek žiadnej z malieb, tak môžu len teoretizovať, koľko sú niektoré staré. Bolo to naozaj zaujímavé rozprávanie. Dnešok sa teda končí a zajtra zase zdolávať tú istú nepríjemnú cestu, no dúfam, že to opäť zvládneme bez strát.

04.08.2014 - Deň 38

cesta je masaker

Pobaili sme veci a po raňajkách hor sa na cestu späť. Dvestopäťdesiat kilometrov len aby sme sa dostali k rieke Gibb. Tak podme na to. Uvodné kilometre ubiehajú celkom svižne, táto časť nie je taká zlá, no už mám v hlave poslednú časť z tejto osemdesiat kilometrovej odbočky a viem, že to zase bude utrpenie.

a takto sa trasieme :)

A aj tak je, prichádzame k vlnkám a viac než krokom sa ísť nedá. Cez vlnky sú totiž len dve možnosti, ako prejsť. Bud pomaly, alebo zase veľmi rýchlo, ked už auto začne skôr lietať a nepadne do každej priehlbiny. Vtedy síce viac trpia tlmiče, no cesta je tak celkom znesiteľná a hlavne omnoho rýchlejšia. Jediný problém je dostať sa z krokovej rýchosti na tú znesiteľnú, lebo prechod je veľmi bolestivý. Navyše, táto cestička je veľmi kľukatá a nedá sa do zákrut ísť tak rýchlo. Ked ma ale predbehlo jedno auto a potom aj oproti sa další valil rýchlo, mal som toho už aj ja plné zuby, zaradil som trojku a stačil plyn na podlahu. Pri šesťdesiatke sa vlnky dali zniesť, takže len treba dobre vyberať zákruty a vyhýbať sa skalám a bude dobre. O kochaní sa prírodou nemôže byť pre mňa ani reči, musím sa sústrediť na cestu, ale takto to aspoň rýchlejšie prebolí.
Ani sme sa nenazdali a opäť brodíme rieku a za chvíľku sme pri odbočke na Kalumburu Road. Tu zrýchľujem na osemdesiat-deväťdesiat a túto rýchlosť si držím hlava nehlava, nech sme už čím skôr dole na Gibb River Road. Cesta ubieha takto oveľa rýchlejšie, vlnky sa tiež dajú zniesť, síce podvozok trošku trpí, ale však je to na takéto cesty stavané, musí niečo vydržať. 

Na obed sa zase zastavujeme na stanici Drysdale River, obed padne vhod a tiež si tlmiče môžu oddýchnuť a trošku vychladnúť. Nakoniec, asi o druhej poobede prichádzame na križovatku z Gibb River Road, ktorá po tomto pekle na nás pôsobí ako asfaltka. Pokračujeme po nej až do večera, pomaly sa blížime k civilizácii. Na tejto strednej časti cesty sa nič nenachádza, dalšie krásy prírody budú až zajtra tesne pri konci. Noc strávime na malom odpočívadle asi sto kilometrov od konca celej cesty, zajtra pôjdeme skúsiť uloviť nejakú rybku na obed, ak sa podarí, no uvidíme.

05.08.2014 - Deň 39

Slávka sa v noci moc nevyspala, fúkal dosť silný vietor a ona to nemá moc v láske. No nevadí, dnes aj tak veľa na pláne nemáme, musíme si aj trošku oddýchnuť, už toho začíname mať po týchto vlnkovitých prašných cestách tak akurát. Dobrá správa je, že sme už takmer na konci, už len pár kilometrov a bude asfalt.

Po kľudných raňajkách teda vyrážame, smer civilizácia. Chcel by som dnes skúsiť šťastie chytaním rýb, tak uvidíme ako mi to pôjde. Ani nie hodinku cesty máme pred sebou brod dosť širokej rieky - Pentecost River. No bude asi odliv, alebo možno aj málo vody v systéme, lebo prechod nám nerobí absolútne žiadne ťažkosti.
Hned na opačnej strane rieky je malá cestička popri brehu, tam idem rybárčiť. Deň je pekný, slnko svieti, akurát muchy tu už začínajú trošku znepríjemňovať život. Skúšam šťastie, no moc sa mi nedarí, rybky tam síce sú a návnada pomaly ale isto ubúda, no nie a nie niečo uloviť na háčik. Nakoniec to tesne po poludní vzdávam, dnes nemám svoj deň, skúsim to zase inokedy.

Poslendá aktracia a aj naša zastávka na Gibb River Road je rezort El Questro, známy svojimi krásnymi kaňonmi. Dnes poobede si pôjdeme pozrieť jeden z nich, Amalia Gorge. Odbočka na El Questro je už z asfaltky, no cesta sem je ešte stále prašná, ale je v dosť dobrej kvalite. Amalia Gorge je prvý po ceste,obúvame si turistické sandále a vyrážame. Ani nie za hodinku sme na konci cesty pri jazere s vodopádom, no už po ceste sa dalo tušiť, že vodopád nebude. Voda v úzkom potôčiku takmer vôbec netiekla a aj tá v jazere na konci nevyzerá veľmi vábne, tak sa len chvíľku zdržíme a ideme pomaly späť.

Nakoniec sme sa rozhodli ešte aj dnešnú noc stráviť len tak v lone prírody, pár kilometrov späť po ceste je malé odpočívadlo kúsok od rieky, je tu už zopár áut a my tu tiež prespíme. Po túre a bez kúpania v jazere si doprajeme aspoň sprchu vlastnej výroby, ryby už teraz do rieky chytať nejdem, radšej si uvaríme večeru zo zásob, ktoré ešte máme v chladničke.

06.08.2014 - Deň 40

Po raňajkách opäť vyrážame smer El Questro, je tu toho dosť čo pozerať, no ako prvé si musíme ísť zaplatiť vstupné a tiež tu jednu noc prespíme. Cestou prechádzame cez dve veľmi plytké brody, voda siaha tak do polovice kolies.

Slavka vo svojom zivle :)

Ako prvé sa ideme pozrieť na termálne pramene, Zebedee Springs, sú síce najdalej, no otvorené sú len do dvanástej, tak aby sme to stihli. Cesta k prameňom je naozaj pekná, asi kôli termálnej vode sa tu veľmi dobre darí palmám tak sa cítime ako v malom daždovom pralese. K prameňom je to len kúsok, hned sme tam.

Je tu veru nádherne, prameň cez veľké skaly vytvára malé jazierka plné teplej vody, kde sa môžeme okúpať a zrelaxovať. Máme šťastie, jedno jazierko je voľné, tak tam hned skáčeme, aby nám ho nikto nevyfúkol pred nosom. Stretávame tu aj pár známych tvárí z cesty, viac áut čo išlo naším smerom navštevuje tie isté miesta, tak sa občas stretneme. Slávke sa ani odísť nechce, no na dnes chceme zvládnuť dlhý kaňon El Questro, kde odporúčajú aspoň štyri hodiny na cestu, tak nám treba ísť.

Príchod do kaňonu El Questro už nie je taký jednoduchý, máme v ceste dva brody s pieskovým podložím. Voda je tu asi najhlbšia, akú sme zatiaľ zažili, kolesá sú komplet ponorené, občas voda vyšplechne aj na kapotu, odhadujem to na niečo okolo trištvrte metra. Oba brody ale z prehľadom zvládame a tak hor sa na turistiku.

Chodník najprv začína ako úzka cestička, no po chvíľe sa mení a začínajú skaly. Ideme vlastne korytom rieky cez kaňon až na jeho koniec, kde bude už štandardne jazero a vodopád. V polovici cesty sa mení náročnosť trasy a aj terén, zo skál sa stávajú balvany, niektoré väčšie ako dva metre.

Samotný prechod na túto druhú časť trasy predstavuje prekonať najnáročnejší úsek, v ceste nám stojí obrovský balvan. K nemu sa brodíme cez malé jazierko, vody mám vyše pása. Snažím sa liezť na skalu, no ked som už takmer tam, zrazu sa mi v mokrých topánkach šmykne a bum, padám dole ako hruška. Našťastie sa mi nič vážne nestalo, akurát som si narazil palec na nohe. Týmto mojím výkonom som pravdepodobne odstrašil polovicu dôchodcov, ktorí možno doteraz premýšlali, či to majú tiež skúsiť. Na druhý pokus sa mi už výstup podaril. Slávke tiež chvíľku trvalo, kým sa odvážila, no nakoniec to zvládla a môžeme pokračovať. Pár turistov, čo sa už vracia späť nás uisťuje, že toto bol najhorší úsek, tak by sme to už mali zvládnuť. Cesta je tu ale naozaj ťažká, balvany sú veľké a treba používať ruky aj nohy, aby sme sa cez ne dostali. Postupujeme pomaly, ale predsa, po hodine trápenia prichádzame k vytúženému vodopádu. Je tu nádherne. Uzulinký kaňon, slnko sem ešte nesvieti a to je už poobede. Pod vodopádom malé jazierko. Chvíľku oddychujeme a obedujeme, no potom dávam dole tričko a idem si zaslúžene zaplávať. Voda nie je až taká studená, ako by som predpokladal, chvíľu sa tu dá čvachtať.

Cesta späť nám ubieha už lepšie, ľahšie sa ide cez veľké skaly smerom dole, jednoducho sa zošuchneme po zadku a sme o skalu nižšie. Postupne takto prekonávame celý úsek až prichádzame k inkriminovanému miestu úrazu, no na druhej strane je rodinka a chlap nám ponúka pomoc, zobral nám batohy, aby sa nám lepšie schádzalo. Ako to už býva, cestou zo skaly objavujem nové stupienky v balvane, a tak zostup vôbec nie je problém. Keby som si ich všimol aj cestou nahor, išlo by sa mi isto omnoho ľahšie, no ale asi to už tak malo byť.

K autu sme prišli ešte pred štvrtou, tak sa chcem ísť pozrieť na vyhliadku nad kempom, je to vraj najťažší offroad, iba pre veľmi skúsených šoférov. Za úplne skúseného sa nepovažujem, ale ako inak získať skúsenosti než jazdením, tak idem na to. Cesta je veľmi úzka, kľukatá z ostrými zákrutami a veľkými skalami, no postupne za škriabeme až na vrchol vyhliadky. Veru adrenalín v krvi stúpa. Vystúpim von a stúpa dalej. Ked sme odchádzali poprosil som Slávku nech odloží hadicu od nádrže s vodou, no zabudla a tak nám potrhalo koncový ventil a tým pádom vytiekla všetka voda, čo máme so sebou v nádrži. Navyše neviem, či mám niečo, čím by som to opravil. Nuž, z peknej vyhliadky nič nakoniec nebolo, ide sa naspäť do kempu. Našťastie v tých všetkých haranpádiach, čo so sebou vláčíme som našiel nejaký ventil, ktorý sa dá použiť, tak ho namontujem a idem naplniť nádrž, či bude tesniť. Našťastie je všetko v poriadku, tak ked budeme v najbližšom meste, musím len kúpiť poriadny ventil.

Slávka využíva večer v kempe na kompletnú očistu a tiež údržbu auta, perie aj dve práčky oblečenia, čo sa nám za celý výlet nazbieralo. Mne palec na nohe začína hrať všetkými farbami a celkom mi opuchol, že nemôžem palec vôbec zohnúť. No vôbec ma nebolí, tak snád to nie je zlomené, len narazené. Po dlhom dni si ale aj tak nedoprajeme dlhý spánok, na zajtra sme si zarezervovali plavbu lodkou po rieke a štart je o deviatej, tak opäť musíme vstávať pred siedmou.

07.08.2014 - Deň 41

Záver nášho pobytu na Gibb River Road sa pomaly ale isto končí, dnes odchádzame z El Questro a večer už budeme spať v normálnom kempe v Kununurra. No ale podme pekne poporiadku. Ráno vstávame skoro, o deviatej sa ideme lodkou plaviť cez Chamberlain Gorge. Prišli sme k prístavisku ako prví, čaká sa len na autobus plný dôchodcov, ktorí zaplnia zvyšné miesta. Cas trávime debatovaním s kapitánom a druhým členom posádky.

Dôchodcovia prišli práve na čas a plavba môže začať. Popravde to ale nebolo až také úžasné, ako si aj Slávka predstavovala, no nebolo to zase ani zlé a malý oddych nám aj dobre padol. Po ani nie hodinky plavby sme sa dostali na koniec rieky, teda koniec v tomto suchom obdobi. Vody je málo a tak sa už dalej ísť nedá. Tu môžeme chvíľku krmiť ryby, videli sme aj malú riečnu korytnačku ako aj preslávenú rybu Barramundi.

Po plabe lodou sme sa vybrali ešte na malý offroad výlet kúsok nad kemp na vyhliadku. Cesta nebola až taká zlá, jedine prejsť cez rieku nás stálo trošku hrkotania, koryto bolo plné veľkých skál, no pomaly sme to celé zvládli. Na vyhliadke sme boli tesne pred obedom, slnko už veru riadne pripekalo, chvíľku sme sa pokochali výhľadom a išli sme späť.

Dnes odchádzame z El Questro, no prv, než prídeme do mestečka Kununurra, máme po ceste ešte jeden kaňon, volá sa Emma Gorge. Môj palec na nohe je ešte stále celkom opuchnutý a hrá všetkými farbami, no moc ma to nebolí a tak tento posledný výstup ešte musím zvládnuť. Odbočka na Emma Gorge je už z asfaltky, takže sme zvládli tisíc kilometrov bez väčšej ujmy na zdraví a škodách na aute. Cesta k vodopádu na konci kaňonu nie je veľmi náročná, trvalo nám to len niečo viac ako pol hodinky. 

Už klasicky, na konci je malé jazierko s vodopádom, no čo robí tento kaňon špecifickým je, že na jednej strane za veľkou skalou vyviera termálny prameň, čo je veľmi príjemné, lebo voda v jazere nie je zrovna najteplejšia. Chvíľku sa tu kúpem a potom len tak sedíme a kocháme sa prírodou. No napokon nastal čas odchodu, a tým aj koniec tohto dobrodružstva.

Do mesta Kununurra sme to stihli ešte pred súmrakom, zajtra potrebujem urobiť nejakú údržbu na aute, treba vymeniť rozvody, kontrólka sa rozblikala niekde počas cesty, tak sme to stihli tak akurát. Kemp sa nám veľmi páči, nie je moc drahý no je položený na úpätí hory a tak sme opäť mali krásny západ slnka, ked sa lúče opreli do červenej skaly.

08.08.2014 - Deň 42

Dnes toho veľa na pláne nie je. Ráno sme sa v kľude naraňajkovali no a hned na to idem hľadať servis, kde mi vymenia rozvody a tiež zkontrolujú, či je všetko po tak dlhej ceste v poriadku. Prvé dva servisi boli obsadené, no nakoniec sa mi podarilo nájsť mechanika trošku dalej od mesta, má aj celkom dobré referencie, tak snád všetko opraví tak, ako treba.
Oprava trvala dosť dlho, zo servisu odchádzame až o druhej poobede, no hlavné je, že je auto opäť v super stave, mechanik opravil, čo bolo treba, pozrel aj podvozok a vymenil olej v diferenciály, tak dúfam, že vydržíme v dobrej kondícii až do Brisbane. Celkom sme už ale vyhladli, no najesť sa v Austrálii o tretej poobede je dosť problém, všetko je zatvorené, tak ostáva aspoň Subway, aj sendvič poteší.
Večer sme si už len urobili malý nákup v supermarkete a môžeme ísť do kempu, potrebujeme si konečne aj trošku oddýchnuť, Gibb River nás celkom vyčerpala. Ja si ešte večer robím háčiky, zajtra pôjdem skúsiť uloviť niečo na večeru, tak som zvedavý, či budem žať úspech alebo nie.

09.08.2014 - Deň 43
Dnešné ráno nás teda vôbec nepotešilo. Kedže sme v kempe, vypli sme našu chladničku, aby sme šetrili batériu a veci sme si dali do chladničky v kempe. No je tu kopec mladých študentov, štandardne sa opíjajúcich do rána, a tak sme si v chladničke miesto šunky našli akurát tak figu borovú.
Idem radšej na tie ryby, nech sa trošku ukľudním a prídem na iné myšlienky, celkom nám na ráno pokazili náladu. Iba kúsok za mestom je celkom veľká rieka, kde sa vraj celkom dobre darí rybárom, no som plný očakávania. Slnko pripeká, no ja usilovne hádžem háčik za háčikom, až sa nakoniec na mňa usmialo štastie a vyťahujem dve ryby, druh Catfish. Dúfal som v Baramundi, no asi nie je môj deň. Chytil som ešte dve dalšie Catfish, no tie som pustil, dve, čo máme, nám na večeru akurát stačia a tak ukončujeme dnešnú rybačku vcelku úspešne.
Kým sme prišli k autu, parkovisko sa celkom zaplnilo miestnymi aborigéncami, a teda títo vyzerajú úplne ako naší cigáni, ak nie ešte horšie. V autách, všetci naložení v liehu, s pivom v ruke hulákajú a vôbec neviem, po čo sem prišli. Balíme si teda rýchlo veci a odchádzame, necítime sa tu veľmi príjemne.
Večer som ešte stihol v kempe umyť auto, po šiestich týždňoch a tisícoch kilometrov bol najvyšší čas. Museli sme zase aj do obchodu, kedže včerajší nákup zmizol, no dnes už veru našu chladničku zapnem a všetko si dáme tam. No ked sme prišli do kempu, Slávka išla pre istotu pozrieť do chladničky, no a predsa sa nám polovica vecí vrátila, šunka zmizla, paradajky ostali a cukríky im zachutili, no všetky nestihli zjesť, tak aspoň daco. Ráno vyrážame na jeden z naších posledných zastávok v Západnej Austrálii, do národného parku Bungle Bungles, tristo kilometrov po asfaltke smerom juhozápadne, a potom už šup do Severného Teritória.