Deň 112 - Nedeľa, 15.1.2017
Ráno vstávame o pol šiestej, ideme totiž loďou na Tasmániu a musíme byť zavčasu v prístave, aby sme sa stihli nalodiť. Cestu nám ešte mierne zkomplikovali nejaké cyklopreteky, ale Sagan tam nebol. No musel som dlho presviedčať navigáciu, aby nešla tam, kde sa nedalo. Nakoniec sme ale šťastne dorazili do prístavu, kde nám ako prvé zkontrólovali auto, pozreli chladničku, čo vezieme a potom nás poslali do kolóny áut. Tu sme chvíľu čakali, potom sme dostali palubné lístky a nakoniec sme sa aj s autom nalodili na palubu.
Loď je celkom veľká, má jedenásť poschodí, my sme sa uvelebili na najvyššom a tu prečkáme celú osemhodinovú plavbu. Po prechode zálivom nás aj trošku začalo hojdať, no nakoniec celá cesta nebola vôbec zlá a ubehla ako nič, akurát sme si stihli čo to prečítať o Tasmánii.
Večer pristávame na severe ostrova v Devonporte, no spať budeme v strede ostrova v mestečku Oatlands na odpočívadle, aby sme to zajtra mali bližšie do hlavného mesta Hobartu.
Deň 113 - Pondelok, 16.1.2017
Ráno sme sa zobudili do pekného no chladného dňa, predsa len sme vyššie v horách a vzduch je tu dosť chladný. Celá krajina nám ale veľmi pripomína domovinu, sú tu podobné hory a lúky no skrátka celé to pôsobí dojmom Európy.
Do Hobartu dorazíme naobed, ako prvé ideme nájsť kemp, kde prenocujeme, no a potom sa vyberáme do mesta. Celé je to tu také malebné a premávka veľmi príjemná, nato že sme v hlavnom meste. Po obede sme sa rozhodli vyjsť na horu nad mestom, pretože je krásny slnečný deň, tak zvrchu bude isto úžasný výhľad.
Hora sa volá Mt Wellington a až na vrchol vedie asfaltka, takže netreba ani turistikovať. Samozrejme existuje aj táto bolestnejšia metóda prepravy, no keďže tu zopár túr isto absolvujeme, dnes volíme prepravu autom. Zhora je naozaj nádherný výhľad široko ďaleko, ani sa nám odtiaľto odísť nechce, no musíme, treba nám spraviť nákup, keďže sme v Melbourne museli všetko vyložiť.
Navečer sa vraciame do kempu uvariť večeru, po zotmení nás zase prišiel navštíviť kamarát posum, a taký bol odvážny, že vyliezol aj na stoličku a samozrejme sa pustil do vylizovania tanierov, ktoré si Slávka pripravila na umývanie.
Deň 114 - Utorok, 17.1.2017
Po raňajkách doplníme ešte zásoby vody a vyrážame na polostrov Tasman do rovnomenného národného parku. Na miesto určenia sme dorazili okolo obeda, no a zo slnečného rána sme prišli do zamračeného dňa.
Na dnešok máme v pláne štvorhodinovú túru na Cape Hauy, tak dúfam, že počasie vydrží a nezmokneme. Cesta nie je dlhá, no zato ani nie jednoduchá, vlastne ideme stále po schodoch buď hore, alebo nadol. Ešte pri parkovisku s obdivom pozorujeme rybárov, ktorí sa práve vrátili z lovu a z lode vytiahli obrovské tuniaky, dlhé vyše metra. Počas cesty trošku popŕcha, ale nie je to nič, čo by nás odradilo pokračovať. Začali sme pomerne neskoro, o pol druhej, takže už viac menej stretáme všetkých, čo sa vracajú naspäť, no času máme aj tak dosť, stmieva sa až o ôsmej večer.
Na Cape Hauy sme dorazili v čase, kedy tam už nebol takmer nik, tak sa aspoň nemusíme na vyhliadke moc s nikým tlačiť. Celá skala je akoby poskladaná s obrovkých rúrkovitých pilierov, niečo, čo sme predtým ešte nevideli. Robím aj pár záberov s drónom, síce je oblačno no takmer bezvetrie, tak sa dobre lieta.
Cesta späť ubieha o poznanie rýchlejšie, o šiestej sme na parkovisku. Pôvodne sme tu aj chceli prenocovať, no kemp je beznádejne obsadený, tak pôjdeme nikam inam. Najprv sme sa vybrali pozrieť ešte jednu čoby jaskyňu - Remarkable Cove, no tu sa nocovať dobre nedá, tak nakoniec voľba padla na karavan park v Port Arthur. Máme šťastie, majú akurát jedno miesto voľné, lebo niekto zrušil rezerváciu. Je tu celkom pekne, veľa papagájov a podvečer prišli pozrieť aj kengury. Len cez noc sa zdvihol vietor, tak nám snáď neodletí strecha.
Deň 115 - Streda, 18.1.2017
Vietor neustal ani do rána, k tomu sa ešte pridali mraky a prehánky, no veru nie najlepší deň na turistiku. Preto na dnes plánujeme skôr malé vychádzky na vyhliadky, ako veľkú túru.
Kúsok odtiaľto je malé mestečko Doo, kde sa všetko volá doo, ale doo-ven-blejt tam nebolo. Zato hneď pri mestečku je vyhliadka na útesy, jedna sa volá Tasman Arch a druhá Devil's Kitchen, no popravde ma veľmi ani jedna neoslovila. Boli sme sa pozrieť aj na miestnu blowhole, čo je diera v skale cez ktorú vyfukuje more, keď sú veľké vlny.
Iba trošku sa mestečkom je ďalšia turistická vychytávka, volá sa Tessellated Pavement, no a ide o to, že nejakým zázrakom sa skaly na brehu mora zvetrali do akoby dlažobných kociek, tak to vyzerá celkom zaujímavo. Doobeda sme ešte stihli vyhliadku nad mestečkom, kde sme si navarili a aj to zjedli, no a potom pokračujeme zase cez Port Arthur na juh.
Spať budeme na súkromnom pozemku pri začiatku túry na Cape Raoul, dokonca tu majiteľ postavil aj saunu, tak sa už teším. Dnes celý deň strašne fučí a je zamračené, no ideme sa prejsť aspoň hodinku na vyhliadku, kam by sme mali teoreticky ísť zajtra, či to za niečo stojí. Celá cesta ide lesom a potom zrazu z ničoho nič sa stromy končia a ukáže sa kúsok skaly s nádherným výhľadom na útesy a more. Vykuklo aj slnko spoza mrakov, tak hneď je to tu veselšie. Po návrate do kempu som založil oheň v piecke v saune, za chvíľu je tam príjemne teplo a tak sa tam môžem skvele zrelaxovať po celom dni.
Deň 116 - Štvrtok, 19.1.2017
Dnes nás čaká celodenná túra na Cape Raoul, budeme turistikovať aspoň šesť hodín, tak sme si nabalili botahy s vodou a jedlom, pribalil som aj drona na fotenie z výšky a vyrážame. Prvá hodinka cesty po vyhliadku je vlastne opakovanie včerajšej túry, no z vyhliadky už pokračujeme po novom. Cesta je príjemná, skoro stále dole kopcom, čo ale znamená, že naspäť to bude stranda.
Zaujímavosťou tejto túry sú skalné formácie na jej konci, akoby niekto vedľa seba nastaval obrovské množstvo skalných stĺpov, týčiacich sa od mora do výšin. Prvú takúto vyhliadku máme asi pol hodinku pred koncom a ďalšiu na samotnom cípe. Počasie nám praje, svieti slnko a ani nefúka, tak môžem aj trošku polietať s dronom. Pobudli sme tu asi hodinku, naobedovali sa a potom už vyrážame na cestu späť. Nakoniec to stúpanie nebolo až také dramatické, dalo nám síce trošku zabrať no napokon sme to všetko zvládli a večer o šiestej sme už aj boli v kempe.
Tu som opäť neodolal lákavej saune, založil som oheň a za pár minút už aj bolo teplúčko. Majiteľ tam prirobil k piecke aj ohrev vody, no museli sme počkať asi hodinu, kým sa poriadne nahriala, aby bolo aj na sprchovanie. No a takto vysaunovaní a umytí sa poberáme do postele.
Deň 117 - Piatok, 20.1.2017
Piatok, budíme sa do upršaného rána, no aj sme s tým rátali, predpoveď sa nemýlila. Pred odchodom z kempu sme sa dali na chvíľu do reči s ďalšími kempermi, párik s Nemecka a jeden chlapík z Holandska, no napokon sme sa rozlúčili a poberáme sa vlastným smerom.
Dnes sa budeme presúvať na východnú stranu ostrova, cestou sme sa len zastavili pri starom moste - Spiky Bridge, ktorí tam postavili väzni a ešte som asistoval ďalším nemeckým turistom, ktorí nejakým nedopatrením zišli z krajnice cesty a nevedeli sa na mokrej tráve a blate pohnúť. Nakoniec ale všetko dobre dopadlo a všetci sme pokračovali v ceste.
Kempovať dne budeme na Friendly Beaches, je tu kemp priamo na pláži za dunami. Našli sme si celkom pekné miestečko, dážď práve ustal, tak som sa vybral na pozrieť na pláž. Tá je dosť skalnatá s útesmi, no teraz po búrke je more poriadne rozbúrené a veľké vlny sa s treskotom rozbíjajú o útesy, nádherný to pohľad. Pár nadšencov sa vybralo až na skaly, no niektoré vlny boli také veľké, že aj oni dostali poriadnu sprchu, našťastie nikoho do vody nezmietlo.
Deň 118 - Sobota, 21.1.2017
Dnešok máme taký oddychový deň, nič sa nám nechce. Do obeda vylihujeme v aute, potom sme si spravili obed a trošku poupratovali no a poobede sme šli na krátku prechádzku po pláži. Tá sa ale skončila skôr ako sme čakali, zastavili nás veľké balvany, cez ktoré sa nám veru nechcelo driapať.
Navečer som išiel chytať ryby, no ako poväčšinou, ani dnes som šťastie nemal, tak sme zase varili, čo bolo v chladničke k dispozícii. Jedinou útechou bolo, že ani ostatní rybáry nič nechytili, a tak môžem ísť pokojne spať.
Deň 119 - Nedeľa, 22.1.2017
Ráno vstávame skoro, aby sme stihli zaparkovať na parkovisku na populárnu vyhliadku na Wineglass Bay, kde chodí asi každý turista na Tasmánii. Dorazili sme o pol deviatej, už sa to tu hemží autami, no miest je ešte dosť. My máme v pláne štvorhodinovú túru, nielen vyhliadku, tak si balíme pár vecí na cestu a vyrážame. Výstup na vyhliadku netrval ani hodinu, no nejako extra ma neoslovil. Obyčajná vyhliadka na pláž, podľa mňa nič extra.
Napriek počiatčnému sklamaniu pokračujeme ďalej v trase, zišli sme dolu kopcom až na pláž, no tú nič nechráni pred vetrom a sú aj veľké vlny, tak tu z kúpania nič nebude. Chvíľu sme posedeli na pláži a potom sme sa pobrali ďalej v našej ceste. Krížom cez polostrov sme sa za polhodiny chôdze dostali na opačnú stranu, do závetria na ďalšiu pláž zvanú Dangerous Beach. A tá sa nám veru páči omnoho viac ako Wineglass Bay, možno preto, že voda je tu veľmi plytká a pokojná, absolútne žiadne vlny. Kúpať sa mi ale nechce, sme už dosť na juhu a veru voda tu nie je nijak extra teplá. A tak len pokračujeme v túre popri pláži až napokon vchádzame na cestu do lesa, ktorou sa za dve hodiny dostávame zase na parkovisko k autu.
Tu je to už hlava na hlave, autá nemajú kde parkovať, tak som rád, že sme sa tejto mase vyhli. Odchádzame, no cesou ešte ideme pozrieť na maják a vyhliadku a až potom pálime autom na sever do mestečka St Helens.
Prišli sme niečo po piatej večer, ešte stíhame dokúpiť potraviny v supermarkete a aj teplú sprchu obďaleč, za ktorú sa síce platí, no iba pár dolárov a hygienu treba udržiavať. Takto vyzbrojení sa vydávame kempovať na pláže Bay of Fires, spať budeme v kempe menom Cosy Corner. Ľudí je tu veľa, je to celkom obľúbená destinácia. Našli sme si dobrý flek vedľa chlapíka s dvoma synmi, ja ešte pred západom slnka predsa len idem opäť skúsiť šťastie na rybačke a veru tentokrát úspešne. Ulovil som síce len jedného lososa, no aj to sa počíta a bude pod zub na večeru. Potom sme ešte chvíľu posedeli so susedmi pri ich ohni a napokon o jedenástej večer ideme spať.
Deň 120 - Pondelok, 23.1.2017
Keď sme ráno vstali, rodinka už bola fuč na nákupoch v meste, tak sme sa aj my naraňajkovali a vyrazili zase trošku ďalej po ceste na sever. Cesta končí na vyhliadke The Gardens, neviem presne aké to majú byť záhrady, no bola to pláž s peknými červenými skalami a krásnou tyrkysovou vodou, chvíľu sme sa zdržali, no napokon sme zhodnotili, že pláží už bolo nateraz dosť a vracame sa cez St Helens do vnútrozemia.
Obed si ohrievame pri vodopádoch Halls Falls, pol hodinová prechádzka nás zaviedla k milému vodopádu, kde nebol vlastne nikto okrem nás. Ďalej pokračujeme v ceste a zastavujeme sa na kravskom salaši na ochutnávke syrov, aj sme si nejaké kúpili a vyskúšali sme aj miestnu zmrzlinu. Kúsok odtiaľto sú jedny z najvyšších vodopádov na Tasmánii, St Columba Falls, cesta k nim nie je dlhá, iba pár minút po dobrom chodníku.
No na dnes ešte ani zďaleka nekončíme, pokračujeme v ceste a v horách zastavujeme na náučnom chodníku cez daždový les, prechádzka však trvala len päťnásť minút, no bola celkom zaujímavá. Poslednou zastávkou pred kempom je Derby Tunel, kde lezieme do jaskyne pozerať svetielkujúce larvy, aj sme ich zopár uvideli, no a potom už naozaj pálime do kempu v mestečku Scottsdale. Kemp je fajn, hneď vedľa jazierka, kde je možné vidieť vtákopyska, a veruže sme aj mali šťastie a na chvíľu sme ho zazreli ako plával cez jazieko. Tak dnes to bol vcelku nabitý deň, uvidíme, čo prinesie zajtrajšok.
Deň 121 - Utorok, 24.1.2017
Ráno sme už vtákopyska nevideli a po raňajkách sme sa vybrali na ďalšiu skvelú atrakciu na ostrove. Ideme chytať ryby do Mountain Stream Fishery, majú tam rybník so pstruhmi, každému dajú udicu a rybačka môže začať.
Požičali sme si dve udice, jednu pre mňa a jednu pre Slávku, ktorá sa tiež rozhoda skúsiť šťastie. Slávka dostala klasickú udicu, no ja si idem vyskúšať chytanie na mušky a teda aj inú udicu. Chlapík mi dal rýchlokurz a ideme na vec. Rybník je plný pstruhov a tak netrvalo dlho a hneď mám jedného na háčiku, poriadny kus. A po chvíli sa pridáva aj Slávka so svojím prvým úlovkom. Ja kontrujem tretím pstruhom a zdá sa, že rybačka bude raz-dva za nami. Ale ako to už býva, chytiť štvrtého pstruha nám trvalo hodnú chvíľu, nie a nie sa chytiť. A tak sa Slávka vybrala s našimi troma dať ich vyčistiť a dve rovno pôjdu na gril, kým ja sa vytvalo snažím uloviť ešte jednu. Nakoniec trpezlivosť priniesla svoje ovocie a chytil som obrovského pstruha, tak môžeme spokojne ukončiť rybárčenie. Na prichystanom grile sme si potom dva pstruhy ugrilovali a hneď aj zjedli len tak, bez ničoho. Ku koncu to už bol boj o prežitie, lebo kúsky to boli poriadne, no nakoniec sme zvíťazili a oboch sme zjedli.
Rybačka nám zabrala takmer celý deň, je takmer pol piatej a tak ideme narýchlo do mestečka Launceston, doplniť zásoby a zase vyrážame do hôr do Národného parku Ben Lomond, kde sa nachádza lyžiarske stredisko. Dorazili sme ale len do kempu v horách, nie je tu nik, iba jedno auto okrem nášho a pôsobí to tu veľmi pekne. Tým, že sme v horách sa dosť značne ochladilo, tak dúfam, že to cez noc nejako zvládneme a nezamrzneme.
Deň 122 - Streda, 25.1.2017
Noc sme prežili vcelku v poriadku, dve deky nás dostatočne zahriali, no a po raňajkách sa ideme pozrieť do lyžiarskeho strediska. Viac ako samotné stredisko sa ale teším na cestu k nemu, volá sa zig zag road, a veru je to poriadny stupák do kopca po prašnej ceste. Na jednotke pomaličky ale isto, ideme až na vrch a potom už len kúsok do lyžiarskeho strediska. Krajina sa výrazne zmenila, stromy zmizli a ostala len tráva a malé kríky alpského typu. Stredisko je na miestne pomery asi celkom veľké, no na naše je to len taký väčší kopček, no vzduch je tu úplne úžasný a to samo o sebe stojí za to.
Ani neviem ako sme sa prehupli do poobedia a nás čaká zase dlhý presun na juhozápad ostrova, tak nasadáme do vozu a ide sa na cestu. Cieľová stanica je Národný Park Mount Field, kde sme dorazili až okolo šiestej večer. V kempe sú voľné posledné dve miesta, tak jedno berieme a parkujeme auto na tráve. Do západu slnka máme ešte dve hodiny, tak sme sa rozhodli ísť pozrieť na dva vodopády, prvý Russell a druhý Horseshoe, celkom pekné vodopády. Navečer varíme ďalšieho pstruha, rozvoniava veru po celej kuchyne a myslím, že sa viacerým kemperom zbiehali slinky, nuž kto si chytí, ten má.
Deň 123 - Štvrtok, 26.1.2017
Dnes sa budíme do oblačného dňa, v pláne sme mali celodennú túru, no napokon sme sa museli po hodine cesty vrátiť, pretože na horách veľmi fúkalo a pršalo, kráčali sme v podstate v oblakoch a tak ani viditeľnosť nebola dobrá. Ako náhradné riešenie sa ideme pozrieť aspoň na malé vodopády Lady Barron a potom na prechádzku pomedzi obrie stromy. Poobede sme sa rozhodli vrátiť sa do Hobartu a keďže máme trošku času, stíhame si pozrieť prístav a vlastne aj celé centrum. Centrum mesta je veľmi malé a dá sa prejsť za hodinu dookola aj spolu s trhoviskom, ktoré je ale otvorené iba v sobotu. Noc strávime v našom obľúbenom kempe kúsok za mestom, už to tam dobre poznáme.
Deň 124 - Piatok, 27.1.2017
Dnes je opäť slnečný deň a tak sme sa po odchode z kempu rozhodli vybrať do mesta do parku pri mori, kde si spravíme barbecue na obed. Z pláže potom ideme na krátku zastávku v Arktickom centre, Austrália totiž spravuje až štyridsaťdva percent Antarktídy, tak sme sa boli pozrieť do malého múzea o čom to celé je.
Dnes a zajtra ideme stráviť na ostrove Bruny južne od Hobartu, kompa ide každú pol hodinu a cesta trvá len päťnásť minút. Na ostrove ideme ako prvé na vyhliadku v úžine, kde je ostrov široký len pár metrov a more vidno z oboch strán. Najprv sme tu plánovali aj prenocovať, no v blízkom kempe sa nám nepáčilo a tak sme potiahli do zálivu Cloudy Bay. Do kempu sa dá dostať iba počas odlivu po pláži, no je práve odliv, tak nemáme žiadny problém. Kemp je veľký a aj keď je tu dosť áut, stále je tu dostatok miesta aj pre nás.
Deň 125 - Sobota, 28.1.2017
Dnes sa budíme neskoro a tak kým sa naraňajkujeme, je už takmer poludnie. Rozhodli sme sa vybrať na turistiku na vyhliadku Cloudy Head, no počasie nám cestou tam moc nepraje, prihnala sa nízka oblačnosť a hmla, nevidno ani na krok. Na vyhliadke aj poriadne fúkalo, no nakoniec sa mraky predsa len rozpadli a tak sme mali aspoň aký taký výhľad.
Po návrate do kempu sme ešte zašli na Cape Bruny maják a odtiaľ cez celý ostrov až ku kompe. Tu do nás pri naloďovaní skoro nabúral číňan v jeho aute, absolútne nevedel, kam má točiť volantom, tak ho nakoniec nechali parkovať krížom cez štyri miesta, aby nerozmlátil všetky autá okolo seba.
Po návrate na pevninu idem ešte hodinku, zajtra plánujeme výstup na Mt Hartz a tak chcem potiahnuť trošku bližšie, aby sme zajtra nemali toľko šoférovania. Spíme v kempe pri rieke, ktorý spravujú Tasmánske lesy, sú tu tri ohniská a aj narúbané drevo, ktoré môže ktokoľvek použiť na oheň. Zopár kemperov si veru aj ohník urobilo, no my sme po celom dni dosť unavení a tak po večeri ideme rovno spať.
Deň 126 - Nedeľa, 29.1.2017
Dnes je počasie ako z obrázku, krásne slnečno, tak sa teším, že nám plánovaná túra vyjde ako má. Parkovisko sa doobedu poriadne zaplnilo, očividne sa viacerí rozhodli využiť krásny deň na výstup.
Spočiatku ideme takmer po rovine, len mierne stúpanie a chodník je krásny z drevených latiek tesne ponad zem. To preto, lebo je tu celkom veľa potôčikov a zem je riadne rozmočená, takto sa ale kráča vcelku jednoducho. Prechádzame popri prvom jazierku, no a pri druhom sa cesta razom dvíha a začína stúpanie a pravá vysokohorská túra.
Námaha ale stála za to, výhľad z vrcholu Mt Hartz bol naozaj úžasný. Jasný slnečný deň sa udržal a tak máme krásny výhľad široko ďaleko. Cesta dole už ubiehala rýchlejšie, ešte sme sa zastavili aj pri malom vodopáde a potom zase šoférujem do Hobartu do nášho obľúbeného kempu. No pre dnešok ešte nekončíme, je finále tenisu Australian Open a ideme preto do mesta do krčmy pozerať, kto vyhrá. Po päťsetovej dráme nakoniec zvíťazil Federer nad Nadalom, tenis to bol naozaj svetový a oplatilo sa ostať hore do polnoci.
Deň 127 - Pondelok, 30.1.2017
Počasie na Tasmánii sa mení každú chvíľu, raz je slnko, inokedy zase prší. A dnes to zrovna vyšlo na dážď. Hneď odrána začalo pršať, tak sa nám ani nechcelo odísť z kempu. Navyše sme si včera oprali veci a teraz ich máme mokré v aute, lebo nestihli za noc vyschnúť. Problém to ale nie je, zašli sme do mesta a prádlo sušíme v sušičke.
Rovno sme sa aj naobedovali a môžeme vyraziť. No vyskytol sa mierny problém, prestali mi trochu brzdiť brzdy. Teda presnejšie posilovač bŕzd začína vypovedať službu a tak musím poriadne tlačiť na pedál, aby auto brzdilo. Dúfam, že sa to nejako samo zase opraví, občas brzda naskočí, no nie je to stopercentné.
Napriek tomu vyrážame na západ, pozitívum je, že mimo mesta tu veľa áut nejazdí a tak šoférovať z mierne pokazenými brzdami nie je až také náročné, ako by sa zdalo. Po ceste sme sa zastavili na Tarraleah vodopádoch, hodinová prechádzka nás zaviedla na vyhliadku na vodopády, no a potom už pokračujeme až do kempu. Teda dnes to nie je ani tak kemp ako parkovisko pri reštaurácii v mestečku Derwent Bridge. Majiteľia si to dobre vymysleli, totiž takmer každý, kto tu ostane zadarmo prenocovať sa zastaví u nich buď na pivo alebo aj na večeru a tak majú o biznis postarané. Tým, že prší a sme v horách sa veru poriadne ochladilo a fúka riadny severák, a tak ani my v takejto zime nevaríme a ideme sa navečerať do tepla reštaurácie.
Deň 128 - Utorok, 31.1.2017
Dážď neustal ani do rána a navyše ma čím ďalej, tým viac trápia tie brzdy, tak dnes to nechám mechanikom pozrieť v mestečku Queenstown. Odtiaľto je to len hodinka cesty, to by sme mali zvládnuť. Cestou zastavujeme na krátku prechádzku po visutom moste a potom ešte na Nelson Falls, vodopády len chvíľku pred mestom. Tu v Queenstowne ma ale v servise moc nepotešili, zdá sa, že naozaj je pokazený posilovač a odporučili nám šoférovať na severné pobrežie do mestečka Burnie, pretože náhradné diely budú mať len tu.
Do Burnie vedie cesta cez hory, no po dvoch hodinách šťastlivo prichádzame k ďalšiemu mechanikovi. Ten potvrdzuje, že to bude posilovač, no dáva mi aj zlú správu, použitý nemajú a nový sa objednáva zo Sydney, pričom poslanie trvá štyri dni. No to my už budeme pomaly na lodi do Melbourne, tak som sa rozhodol, že to auto bude musieť takto vydržať pár dní. Použítý posilovač som kúpil cez Ebay, budúci utorok som sa objednal do servisu, tak to dúfam dobre dopadne.
A keďže zajtra chceme ísť do Cradle Mountains, opäť sadám za volant a ideme zas zo severu na juh, no iba hodinku do mestečka Waratah, kde dnes prenocujeme. Kemp je vlastne tiež len parkovisko, no je k dispozícii záchod aj so sprchou s teplou vodou, a to je vlastne všetko, čo dnes potrebujeme. Zima je stále ukrutná a tak zaspávame zabalení v dvoch dekách a spomíname, aké to bolo pred pár mesiacmi, keď sme sa potili v Broome v štyridsiatkach.
Deň 129 - Streda, 1.2.2017
Dnes v noci bola asi najchladnejšia noc nášho doterajšieho výletu, myslím, že predpoveď bola len na pár stupňov nad nulou, tak sme sa zobudili otužení a svieži, no nie a nie vyliezť spod periny, kým aspoň trošku nebolo cítiť teplo slnečných lúčov.
Dnešný program sú Cradle Mountains, hory, ktoré sú symbolom Tasmánie. Do národného parku máme hodinu autom, dorazili sme tam akurát naobed, tak sme si dali aspoň narýchlo hranolky a môžeme vyraziť na túru. Priamo do parku chodí autobusová kyvadlová doprava, osem kilometrov. To preto, lebo cesta je veľmi úzka, parkovisko na konci je len pre pár áut a turistov je tu neúrekom.
Rozhodli sme sa pre štvorhodinovú túru na Marions Lookout, vyhliadku na Cradle Mountains. Cesta začína pekne na drevenom chodníku a pokračuje popri riečke s malým vodopádom až k jazeru Crater Lake, odtiaľ potom strmý výstup, miestami s reťazami ať na vrchol. Počasie zprvu dobré sa postupne zhoršovalo a kým sme vyšli na vrch, začalo aj pršať. Cradle Mountain boli vidno len na chvíľku, potom sa už aj tie zahalili do hmly, no a my sa vydávame na cestu dole k veľkému jazeru Dove Lake. Tu zase nasadneme na autobus, ktorý nás odvezie až k infocentru a veľkému parkovisku, kde parkujeme.
Dnešnú noc pre zmenu ideme stráviť v kempe v údolí na východnej strane dúfajúc, že táto noc už bude o niečo teplejšia. Kemp v mestešku Gowrie je celom útulný, určite krajší ako včerajšie parkovisko. Navečer sme sa ešte poriadne vyhriali v sprche, no a zajtra ideme opäť skúšať šťastie v horách.
Deň 130 - Štvrtok, 2.2.2017
Štvrtok, a my sa vraciame do Cradle Mountains v presvedčení, že bude krajšie počasie a uvidíme vysnívané hory. Zrána tomu ale počasie veru nenasvedčuje, prší a je nízka oblačnosť a hmla, no tu na horách človek nikdy nevie. Kým sme dorazili do infocentra a autobusom až dole k jazeru na vyhliadku, počasie sa naozaj umúdrilo. Síce fúka silný vietor, no je polooblačno a Cradle Mountains sú tiež celkom pekne vidieť, tak sa Slávka teší, že nám to na druhý pokus vyšlo.
Po vyhliadke ideme ešte na krátku prechádzku, kde stretáme wombaty na každom kroku. Sú to také pozemské príbuzné koaly, ale pripomínajú skôr také malé prasiatka. Žerú len trávu a sú celkom zvyknuté na ľudí, tak sa dajú aspoň ľahko odfotiť. Navečer sa vraciame do toho istého kempu čo včera, celkom sa nám tam páčilo a je to aj po ceste na zajtrajšie aktivity.
Deň 131 - Piatok, 3.2.2017
Výlet na Tasmánii by nebol úplný, keby sme nenavštívili aspoň jednu jaskyňu, nevideli Tasmánskeho diabla, ježuru a neochutnali špeciálny Leatherwood med, ktorý sa vyrába len na Tasmánii.
Prvá zastáva je jaskyňa Marakoopa, ale popravne nás jej prehliadka moc nenadchla. Naše jaskyňe alebo aj tie, čo sme videli v Západnej Austrálii boli omnoho krajšie s bohatšou kvapľovou výzdobou.
Zachránil to aspoň tasmánsky diabol a ježura, ktoré sme si mohli obzrieť v rehabilitačnom centre. Pred večerom sme ešte aj stihli návštevu predajne medu, kde robia aj ochutnávku a majú viac ako päťdesiat príchutí. Kúpil som ale ten špeciálny, aby sme mali aspoň nejakú sladkú pamiatku na Tasmániu.
Deň 132 - Sobota, 4.2.2017
A je tu náš posledný deň na ostrove, ubehlo to celkom rýchlo, no je čas sa zajtra vrátiť do Melbourne. Noc sme strávili na odpočívadle a dnes sa ideme ešte prejsť do mesta Launceston. Je tu pekný chodník cez Cataract Gorge, roklina s riekou a bazénom na konci. Keď sme tu vystúpili z auta, odcitli sme sa v úplne inom svete ako posledné dni. Kým v horách bola dosť zima a teploty nedosiahli ani dvadsať stupňov, tu je dnes horúco a tak sa prezliekam do trička a kraťasov.
Prechádzka je iba pár kilometrov, na konci je malá kaviareň so záhradami plnými nebojácnych pávov, ktoré dúfajú, že sa im občas z taniera niečo ujde. Slávke sa ale taká bezprostredná prítomnosť veľmi nepáči, bojí sa, aby ju páv neďobol, takže z relaxovaného obeda je boj kto si ukradne viac z taniera, Slávka alebo páv.
Poobede sme ešte zašli na blízku vyhliadku, no a potom už naspäť do auta, spraviť rýchly nákup a ťaháme sto kilometrov do Devonportu. Tu si najprv umyjem auto a potom si aj my doprajeme teplú sprchu na pláži, čuduj sa svete úplne zadarmo. Spať budeme len pár minút od prístavu, no a zajtra hor sa na trakejkt do Melbourne.
Deň 133 - Nedeľa, 5.2.2017
Ráno vstávame veľmi skoro, aby sme stihli trajekt do Melbourne. Loď vyráža o deviatej, no v prístave musíme byť už o siedmej. Nalodenie prebehlo bez najmenších problémov a teraz nám už len ostáva plaviť sa osem hodín a budeme zase na pevnine.
Plavba ubehla celkom fajn, mali sme dokonca aj jedného mladého zabávača, ktorý sa postaral o krátky program žonglovaním s rozličnými nástrojmi, no a nakoniec okolo šiestej prichádzame do prístavu v Melbourne. Stále mám problémy s brzdami, no v utorok to pôjdem dať opraviť, tak snáď všetko dobre dopadne. Ako sme tak vyšli z lode, zrazu sa poriadne zatiahlo a prišla totálna prietrž mračien, ledvou sme ako tak došli do kempu. Tu sme už mali dohodnuté miesto, recepcia bola síce už zatvorená no kartičku na vstup a kľúče sme mali odložené v schránke. Zaparkovali sme ako tak na rovnike a ostávalo už len prečkať upršanú noc do ďalšieho dňa.
Vsetky fotografie najdete na:
Ráno je ešte upršané, no my sa veru dnes nikam neponáhľame, leňošíme v posteli v aute až do obeda. Napokon sa počasie trošku umúdrilo a my sme tiež vystrčili nosy z auta. Po včerajšom lejaku je všade kopa vody a bahna, no hádam to do večera vyschne. Začínam už s predajom nášho auta, mám zopár záujemcov a dnes poobede sa naň príde aj tu pozrieť jeden chalan, tak auto trošku upratujeme, aby to tam nevyzeralo ako po výbuchu. Okrem toho ale celý deň ostávame v kempe, až zajtra sa vyberieme do mesta. Záujemca o auto aj prišiel, celkom sa mu páči, no chce si nechať deň na rozmyslenie, tak uvidíme, čo z toho nakoniec bude.
Dnešok sa začína fakt skvele. Ráno si tak vykračujem z auta na záchod, v kempe pán venčí chlpatého veľkého psa, síce na vodítku no bez náhubku. A ako sa tak míňame, ja ešte v polospánku, zrazu pes spravil dva skoky, cvakol ma do stehna a kým sa milý pánko spamätal, bol zase pri ňom. Síce sa pán potom ospravedlňoval, že je pes teraz trošku agresívny, odkedy cestujú, mne to už veru moc nepomohlo. Našťastie to nebolo až také hrozné, ale zuby mám veru pekne v nohe vytlačené.
Po raňajkách ideme spolu so Slávkou zaniesť auto do servisu a potom vyrážame vlakom do mesta. Chvíľu sa prechádzame po uličkách a nakoniec sa zastavujeme v parlamente. Akurát začne zadarmo prehliadka, tak sa ideme veru pozrieť, lebo ináč sa tam len tak ľahko nedostaneme. Po obhliadke parlamentu sme sa ešte chvíľu spolu pomotali po centre mesta, no ja sa dlho zdržiavať nemôžem, lebo musím ísť do servisu po auto. Ukázalo sa, že diagnostika zo servisu v Tasmánii bola chybná a tak som zvytočne kupoval extra posilovač bŕzd, problém bol úplne inde. Nanešťastie sem musím aj zajtra, lebo danú súčiastku nemali na sklade a tak mám aj na zajtrajšok o program vystarané. Slávka ešte ostala v meste a prišla až v noci po tme, no zo stanice som ju bol zobrať autom.
Dnes mám nabitý deň. Ráno pálim autom do mesta, tu mám dohodnutú opravu čelného skla, ktoré nám jemne puklo na Tasmánii od odletenej skalky z iného auta. Prišiel som tam ráno o desiatej, puklinku zalepili, no veru kvalita opravy sa mi moc nepozdávala a tak sme sa dohodli, že ak by to bol problém pri predaji auta, že mi vymenia celé sklo. A tak sa zase vraciam do servisu, kde mi majú dnes konečne opraviť tie brzdy.
Kým som sa dostal na radu, bolo už poobede, no nedá sa nič robiť, bez funkčných bŕzd auto nepredáme a veru ani ho už viac nechcem šoférovať, je to veľmi nebezpečné. Okolo tretej poobede je konečne všetko ako má byť a ja idem na stanicu na vlak za Slávkou do mesta. Tá tu už medzičasom stihla obehnúť mesto a vyliezť na vyhliadku na Eureka Skydeck 88. Počasie je fajn, i keď dosť pripeká a je poriadne teplo. Podvečer sme sa ešte vybrali na koncert vážnej hudby do centra do parku, bolo to fajn, len sme mali veľmi zlé miesto a nič sme dokopy nevideli. Ako tak koncert končil, pozrel som do mobilu, kedy nám ide posledný vlak do kempu a z hrôzou som zistil, že už nám ide len jeden spoj, tak sme poriadne kopli do vrtule, aby sme to stihli. Na stanicu to bola dobrá pol hodina rýchlej chôdze, no stihli sme to len tak tak a už sa vezieme do mestečka Bacchus Marsh, na stanici máme auto a do kempu je to už len pár minút. Prišli sme až po polnoci a zajtra ráno už aj odchádzame zase o kus ďalej.
Ráno sme vstali a rýchlo sa odubytovali, čaká nás dlhý deň. Z predaja auta tu nakoniec nič nebolo a tak musíme byť v Sydney v nedeľu ráno, tam máme dvoch potenciálnych záujemcov na kúpu auta. Dnes ešte chceme ísť na chvíľu na známu pláž Brighton Beach, kde sú vychýrené malé plážové domčeky. Nachádzajú sa nielen tu, ale po celom pobreží polostrova Mornington. Po krátkej zastávke pokračujeme ešte ďalej na polostrov, tu sa stretávame s chalanom, čo nám strážil tri týždne naše cestovateľské zásoby medu, ktoré sme si kôli karanténe nemohli zobrať na Tasmániu. Po odovzdávke a obede napokon sadáme do auta a vydávame sa na dlhú cestu až pod úpätie Snowy Mountains.
Cesta ubiehala celkom fajn, spať budeme zadarmo na jednom odpočívadle. No čo čert nechcel, pár kilometrov pred cieľom nás trošku opustilo šťastie a do cesty mi vbehol wombat. Nedalo sa veru nič robiť, vbehol priamo pod kolesá a takto, po viac ako štyroch mesiacoch sme zrazili prvé zviera. Veru, nie nadarmo sa hovorí, že po západe slnka sa moc šoférovať v Austrálii neoplatí. Autu sa nestalo nič, no chudák wombat to mal rýchlo za sebou. A to ešte aj ten kemp, kam sme išli, vôbec nebol pekný. Iba taká lúka, kde nič, tu nič. Tak som bol nahnevaný, mohli sme kľudne zastať už skôr, tentokrát veru odporúčania našej cestovnej aplikácie WikiCamps úplne nevyšli.
Dnes sa vydávame pokoriť najvyššiu horu Austrálie, Mount Kosciuszko. Z kempu sme vyrazili skoro ráno, aby sme to celé stihli, no kým sme prišli k lanovke, bolo už tesne popoludní. Na naše veľké prekvapenie lanovka končí už o pol piatej, tak som sa nakoniec rozhodol opustiť Slávku a viac menej polobehom som vybehol až na vrchol, aby som to stihol. Nakoniec sa ukázalo, že výstup nebol až tak časovo náročný, ako uvádzala mapa a stihla by to v kľude aj Slávka, ktorá došla takmer pod vrchol, kde sa napokon otočila.
Na vrchole fúkal ale strašne silný vietor, dlho som sa tam preto nezdržoval a po chvíľke oddychu som sa vybral na cestu dole. Lanovku sme stihli tak akurát a ešte za svetla sme dorazili do super kempu v mestečku Jindabyne. Na vrchole hory bola síce celkom zima, no tu v doline pieklo slnko a len tak tak sa dalho vrdržať v tieni. Po náročnej túre sme si dopriali parádny nanuk a potom sme už len oddychovali až do večera.
Chvíľu sme tu ale aj tak pobudli, no mraky sa zbierali čím ďalej, tým viac. Navyše sa už aj pomaly končil deň, a tak sme to tu ukončili, nasadli do auta a dnes strávime našu úplne poslednú noc v aute. Spíme v mestečku Jamberoo v kempe zadarmo, no je tu veľmi pekne a aj poriadne plno, akurát bolo voľné jedno miesto pre nás. V noci zase trošku spŕchlo, no už nám to moc nevadí, zajtra už budeme spať v normálnej posteli.
Po raňajkách nám ostáva ešte chvíľa šoférovania a sme v cieli, prichádzame do Sydney. Ako prvé ideme rovno na prvé stretnutie na predaj auta, bol to nejaký Američan, no zistil, že auto je moc vysoké a nezmestí sa mu do garáže. Nevadí, ešte máme posledného záujemcu, ktorý už dlho dobiedza, tak dúfam, že to napokon všetko klapne. Kým sme sa sním stretli, stihli sme sa ubytovať v našom dočasnom byte, ktorý sme si našli cez Airbnb, úplne super, máme peknú izbu v novostavbe.
Kým sme stihli vypratať veci z auta, prišiel aj chlapík, auto poobzeral a nakoniec sme sa aj dohodli a náš dom na kolesách už vlastne nie je náš, ale bude teraz slúžiť niekomu inému. Tak som hneď aj kúpil letenky domov, poletíme budúci piatok. Do konca dňa sme sa už nikam nedostali, iba sme vybaľovali a triedili veci až do neskorého večera.
