Deň 1.
O deviatej ráno začala naša cesta do Tibetu. Rado nás naložil do auta a odviezol na letisko. Vo Viedni prebehlo všetko hladko, po check- inne sme si ešte stihli dať jedno pivo a 11:45 sme odleteli smer Doha. Leteli sme airbusom A320, spoločnosti Qatarairlines. Vsetko ok, len keď sa po štarte z kokpitu ozvalo: "cham hala ikad dah chachra ahdala..." človek mal trosku neistý pocit, či nás neuniesli alebo je to normálne:)) O 18:00 sme pristali v Dohe, kde sme zažili na pár sekúnd ich 34 stupňov. Ja myslím, že bolo tak 50. Bolo tam ako v saune, spotili sme sa za desať sekúnd kým sme nastúpili do autobusu. Na letisku sme si dali niečo pod zub a teraz čakáme na let do Pekingu, ráno, 1:45. Už mame za sebou prvý zazitok. Jano si bol kupit univerzálny adapter na zastrcky, všetko na všetko. Akurát sme z neho omylom vytiahli jednu prepojovaciu časť a konektor z nabijacky ostal v nej. Tak sa z nej stal adapter nič na všetko;)) V Dohe bol ramadan, takze bolo zakazane cez deň piť a jesť, našťastie sme došli keď už bola tma. Ale alkohol bol zakázaný, no napriek tomu sme si kúpili 0,5ky Walkera, ktorý nás zachránil. :) O jednej rano sme naboardovali na nas druhý let. Rozdali nám krytky na oči a ponozky na nohy...No a to bol teda smrad, keď si všetci ľudia v lietadle vyzula topánky. Tento let som to ale vyhral. Pri bookovani letenky som si vybral jedlo-hindu. Nevedel som, čo to je ale bolo to s poznamkou non vegetarian. A nakoniec som mal špeciálne jedlo ktoré bolo úplne super. Ostatní tie ich veci ani nezjedli a ja som mal úplne dobre fajnotky.
Deň 2.
Pristali sme v Pekingu poobede o druhej, prešli sme kontrolami a sup na taxík. Tu nás chceli trosku odrbat n cene, ale nakoniec sme zobrali dobre taxiky za dobrú cenu. Hotel je ok, tak ako sme aj čakali. Ubytovali sme sa a išli sme sa najesť. Nik tu nerozumie po anglicky, boli sme sa omylom najesť vo vegetarianskej restike, ale jedlo bolo dobre. Večer nás Alin kamos Peto zobral 
do lokalneho baru na ulici, kde sme sa poriadne najedli rôznych specialit a dobrot. A hlave to bolo lacné. Podvečer prišla agentka s listkami na vlak do Lhasy. No miesto soft nám dala hard sleeper a len sa zasmiala a povedala, it´s ok, you are young and strong... A že záchod? Hm, hole in the floor. Zajtra planujeme ísť na cinsky múr. Tak dúfam, že tam miestou dopravou trafime.
Deň 3.
Pred spanim sme nakoniec plán trosku upravili a vyrazili sme do Letneho Palaca. predtým sme sa išli naranajkovat do McDinnald´s, ale nebolo to nič moc. Išli sme metrom, ktoré tu majú úplne super a jedna cesta stojí len Y2. Problematické sa ukazujú zachody, musíme si zvykať na pozíciu "na lyziara". Zatiaľ som si ešte nezvykol, snáď neskôr. V letnom paláci sme strávili niekoľko hodín pozeranim rôznych stavieb a prechadzanim sa po parkoch. Bolo tam veľmi krásne. Počasie je zatiaľ ideálne, okolo 30tky a jasná obloha. Len tie zachody...už teraz sa teším na normálne wc. Poobede dosiel Manaz s Alou a išli sme kúsok dalaj do vonavych zahrad. Trosku sme sa vytrapili kým sme našli ten správny autobus, no nakoniec sa nám to podarilo. Sú to veľké záhrady s kopcom na ktorý ide lanovka. No my sme prišli veľmi neskoro a už nepremavala tak sme sa rozhodli, že pôjdeme pešo. 1400 metrov a prevysenie vyse 400 metrov, ale zvládli sme to.
Po tejto super ture sme boli už dosť vyhladnuti, tak sme to zapichli do prvej lokalnej restiky čo sme uvideli. Taký skôr pajzel ale to je tu normálne. Po anglicky sme to ani neskusali, donieái nám jedálny lístok s obrazkami a spoločne sme si navyberali. 
Boli sme taká mala atrakcia, za chvíľu bola pri nás cela rodina. Jedna sa nám prihovorila lamanou anglictinou, teda vedela len ahoj a pár slov, ale strašne milá bola. Tak som sa jej opýtal, čo sme si to vlastne objednali, pozrela,zasmiala sa a že po anglicky nevie, že take malé a robí miau miau miau;))) Takze musím skonstatovat, že mačka je celkom chutné mäso;)) Vcera nám Peto objednal tycinky zo psa, tiež to bolo fajne no a som zvedavý, k čomu sa tu ešte dostaneme;) Tak to bol deň cislo 3. Pripájam aj nejaké foto z letného paláca, ďalšia z výstupu zo zahrad a potom cica na tanieri;)Den 4
Peto nám poradil, že mame ísť metrom a potom zobrať auto bus 919, ktorý nás zavezie priamo tam. Vystúpili sme z metra a naozaj, autobus 919 tam bol. Tak sme mu na mape ukázali, kam chceme ísť, no v tom on len pokrutil hlavou že on tam nejde. Sklamaní a bez nápadu čo bude ďalej sme sa pobrali po stanici ďalej. Aká však bola nasa radosť keď sme po pár metroch opäť zbadali autobus 919. Všetko sa však aj tu navlas zopakovalo a my sme pokračovali v hľadaní tej našej 919tky. Obisli sme niekolko autobusov a stále nás len posielali ďalej a dalej. Zrazu sme zbadali stanicu s nápisom Badaling, čo bola nasa destinacia. Bol tam jeden cinan, ktorý nás ale presvedčil, že po 12tej už žiadny autobus nepojde a že mame ísť taxikom. Očividne na nás chcel zarobiť. Našťastie vtom sme narazili na mladého cinana študenta a ten nás zobral opat dalších niekoľko sto metrov na X-tu zastavku 919tky a že tá ide na sto percent na čínsky múr. 
Už sme tomu moc neverili, ale keď už aj autobusar povedal, že sme dobre, tak sme boli zachraneni. O dve hodiny sme dorazili k činskemu múru. Počasie však bolo mizerne, nebola zima ale bolo zamracene. Kedže sme prišli dosť neskoro, kúpili sme si lístok na lanovku a na múr a vyrazili sme. Na mure si moje kolena opäť trosku vytrpeli ale nebola iná možnosť. Musel som to nejako zvládnuť. Cesta spať už prebiehala bez problémov, pod múrom sme sa navecerali, dnes to bolo bez mačiek a psikov, vsadili sme na kung pao. Ich strava je však celkom chutna. S palickami už preberame celkom zrucne a myslím, že keď sa o tri týždne vratime, budú z nás profici:) Tak to bol dnešný opäť rusny deň.
Na hotel sme prišli večer okolo ôsmej celkom unavení so zámerom ísť spať, lenže Alenka zavolala dve kamosky cinanky a tak sme vyrazili do ulíc. Zobrali nas do Lotusoveho parku, jazero obkolesene množstvom restauraii a barov. Bolo tam veľmi pekne. Chalani sa tiež začali ucit základy cinstiny tak uvidíme, či nám to na našej ďalšej ceste pomôže.
Deň 5
Po včerajšom veceri sa nikomu ráno veľmi nechcelo vstavat, no museli sme, bol to náš posledný deň v Pekingu. Kým sme si pobalili opäť všetky veci do batohov a odubytovali sa, bolo takmer jedenásť hodín. Pomaly sme vyrazili do mesta. Dnešný plán znel nakupovanie. Najznámejšie nákupné centra sú ulica Wang fu ting a nákupné centrum Silk. Išli sme najprv na Wang fu ting, kde nás čakal aj Peto Caplicky a išli sme spolu dokúpiť nejakú výbavu do Tibetu. Ceny v značkových obchodoch sú tu lacnejšie ako u nás. Potom sme sa vybrali do Silku a to bol masaker. Obrovský 7 poschodovy dom v ktorom sú trhovnici. Dá sa tu kúpiť všetko od vymyslu sveta. Jediný problém je, že človek nevie koľko to stojí a treba zjednavat cenu. Našťastie Ala tam už predtým bola jednak sama a potom tiež s velvyslancovou ženou, takze vedela aké sú reálne ceny. Napríklad za značkové tričko si zapytaju 180juanov a reálna cena je max. 40. Ja som toho veľa nenakupoval, nemal som miesto. No ísť do činy ešte raz, tak idem len so zubnou kefkou a vsetko kúpim tu.
Večer sme sa vrátili na hotel, zobrali si z recepcie batožinu a taxikom sa odviezli na vlakovu stanicu. Tak taký sajgon a humus čo bol tam, som už dávno nevidel. Ľudia tam spia vonku, všetko a všetci smrdia, strasna spina. Náš vlak je však super čo sa týka cistoty, aj ľudia sú celkom dopohody. Naše zážitky zo stanice však neskončili. Agentka čo nám kupoval listky to očividne nezvladla a kúpila nam dva liskty v 4tom vozni, dva v 12tom a jeden v 4tom. Ale ešte aj tie dva boli v rôznych kupeckach. V jednom kupé je šesť posteli, vždy tri nad sebou. Problém bol že všetky boli hore. Ale Alenka potrebovala mat posteľ na prízemí. Tak sa začala handrkovacka. Ženská sa snažila nájsť ľudí čo idu do Lhasy a prehovorit ich nech sa s nami vymenia. Ukázalo sa, ze to nie je až take ľahké, pretože nik nechce byt úplne hore. Tak sa stalo, ze to do odchodu vlaku nestihla a vlak sa pohol aj s ňou:)))) a to len bola estrada. Začala tam plakať koľko jej hrdlo dalo:)) Ale tak jej treba keď takto hlupo kúpila listky. Konečný stav po dvoch hodinách cesty je, že Ala spí dole, ja v tom istom kupé úplne nad ňou hore, vo vedlajsom kupé Jano a v druhom vozni v dvoch kupé Manaz a Veno. Nastastie tu je zachod pre vozickarov a nie len diera v zemi, tak dúfam, že sa nám podarí ho aj navštíviť:)) Tolko včerajšie zážitky, teraz nás cakaju dva dni vo vlaku tak to snad v zdraví prezijeme.
Deň 6
Noc bola celkom príjemná, nad moje očakávania. S prestavkami som spal asi do dvanastej obeda. Nakoniec to nie je až take hrozne. Treba povedať, že tento vlak je luxusom minimálne na úrovni našich IC, ak nie lepší. Krajina z vlaku bola dnes zvláštna, ťažko popisat ale mame fotky. Je to dosť hornate a všetko z pieskovca, ktorý buď vytazili alebo ho voda povymyvala do zvlastnych tvarov. Naobedovali sme sa v restauracnom vozni, celkom to bolo dobre. Celu cestu pozerame z okna a trosku popijame. Je to celkom zaujímavé, spoznavame tu rôznych ľudí, väčšinou sme pre nich atrakcia, no iba malokto nám rozumie. V našom kupé mame takého staruckeho deduska ako z rozprávky, stále sa usmieva. Spoznali sme tiež jedného biznismena čo robí oblečenie a ide do Lhasy zhanat biznis. Dnes sme mali tiež malý stres, lebo Ala mala vymenené miesto v kupé len do dnes a teraz ju chceli vyhodiť. No nakoniec sme sa dohodli a miesta sa nám aj na druhu noc podarilo vymeniť. Už sme vystupali do výšky cca 2000-3000 metrov nad morom, zajtra pôjde vlak cez 5000 metrov. V kupé sú take malé otvory na kyslík tak som zvedavý ako to bude fungovať. Dali nám aj podpísať vyhlásenie, že sme zdraví a sme si vedomí do čoho ideme...otázka znie, sme si?:)) Stále chodíme spavat neskoro, čo má za následok posun časových pasiem. Alenka vraví, že kríza prichádza tak po tyzdni, len dúfam, že to nebude take kritické;) Zajtra nás caka posledný deň vo vlaku na nahornej plošine. Potom budeme pár dni v lhase a začne náš výlet...ale o tom neskôr.
Deň 7
Tuto noc sme cestovali vlakom vo výške medzi 4000-5000metrov aby sme na záver klesli do Lhasy, ktorá je vo výške cca 3500m. Táto noc bola pre mna aj pre ostatných trosku horšia. Ťažko povedať, či z nadmorskej výšky, z časového posunu, unavy alebo popijania;)) Dnesny deň vo vlaku už prebehol v poriadku, naobedovali sme sa, chvíľku pozerali krajinu a okolo šiestej večer sme dorazili do Lhasy. Od poobedia ma jemne pobolieva hlava, ináč nikomu nič nie je a tak si zo mna všetci robia srandu. Nuž, bolí ma tak sa nebudem tvarit, že nie. Nie je to ale nič extrémne jemne pobolievanie ako po jemnej opici;)) Na vlakovej stanici nás čakal náš guide, teda ona a dvaja soferi staruckych Landcruiserov, dúfam, že sa po ceste nerozpadnu. Hneď zo stanice nás zobrali do hotela, ktorý je nad naše očakávania. Je proste nádherný, osobne sa mi páči viac ako ten v Pekingu. Preto som hneď volal do agentúry, či naozaj stojí 31€/noc/izba. Agentúra to potvrdila tak dufajme, že sme sa dobre rozumeli. Mame dve obrovské postele, telka, klíma, a krásna kupelna s masaznym sprchovym kutom. Škoda len, že tu nie je inetrnet.
Náš guide nám povedal, aby sme pili veľa tekutin a tiež, že sa dnes nemáme sprchovat, že by sme mohli ochoriet. Takze po troch dňoch bez sprchy z čoho boli dva vo vlaku musíme ešte jeden deň vydržať, nuž, tento výlet veru nie je pre slabé nátury. Niečo treba aj vydržať.
Navecer sme ešte vyrazili pozrieť a navecerat sa do blízkej reštaurácie, ktoru odporučila knizka lonely planet. Bola to klasická tibetska reštaurácia. Ja som si okamžite objednal tibetsku špecialitu - yak momo. Yak to je take zviera ako krava a momo sú vlastne niečo ako naše pirohy. Teda boli to vlastne pirohy plnene yacim mäsom, veľmi dobre. Všetci až na Jana si objednali lokálne veci, iba Jano netusiac išiel do curry kurata s ryzou. A to bola chyba, snažiť sa v tibetskom podniku o zapadné jedlo. Nedalo sa to jesť, nikomu nám to nechutilo tak sa Jano prizivil na našich specialitach, porcie boli obrovské a stali cca 15Y (1,5€) Maju tu krásny zvyk, že stále nalievaju čaj počas celej večere. Stačilo si len trosku odpiť a už sme mali doliate. Boli veľmi milí a usmievaví.
Tak toľko zoznamenie sa s Lhasou. A zatiaľ čo zvyšok si ešte doprial jedno (asi?) pivo, ja zdá sa s nimi tentokrát krok neudrzim a idem sa radšej po dlhej ceste dobre vyspat, zajtra nás čaká voľný deň, aklimatizacia.
Deň 8
Deň 9
Dnes sme mali na programe dva klastory, Drepung a Sera monastery.Ťažko to popisovat, pretože nasa sprievodkyna na nás vychrlila celu históriu budhizmu a tolko informácii sa proste nedá absorbovat. Boli to dve najväčšie monastery ktoré tu majú. Poobede sme si v Sera vypočuli debatenie mnichov, vraj o teologii a filozofii ale to nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť. K večeru má opäť začala boliet trosku hlava ale to asi preto lebo som malo pil. Aj ostatní sú dnes rozbití, možno sa už prejavuje nejaká tá unava. Zajtra však mame celkom ľahký program a potom opäť deň voľna, tak sa snáď dovtedy zotavime.
Toľko deň 9.
Deň 10
Po vcerajsku sme spolu s manazom mierne prechladnuti no dúfam, že to nie je nič vážne a za chvíľku to prejde. Poctivo sa dopujem vitaminamy a liekmi aby to prešlo. Mám už iba nadchu tak dúfam, že do dna dvoch je to za mnou.Dnes sme navštívili Potala Palace, miesto, kde v minulosti sidlil dalaj láma, kým teda nedosli Číňania so svojou ideologiou. Teraz palác slúži viac menej len ako turistická atrakcia, mnichovia tam už žiaľ nie sú, snáď len zopár čo sa starajú o údržbu. Palác ako taký je veľmi pekný, škoda len, žene tu všade vnútri zakázané fotografovat. Je tam množstvo komnat so sochami budhov, ich študentov, ochrancov a iných bytosti. Už sa začíname pomaly v tom budhizme aj orientovať, teda tak povrchne ale aspoň daco. Je toho strašne veľa čo nám guide hovorí ale niektoré mena sa našťastie začínajú opakovať. Jedine, čo si na 100% pamätám je budha - "future budha", cize budúci budha. Spoznať ho ľahko, ako jediný sedí ako my doma, s nohami dole a nie ako ostatní v "Tureckom sede".
Terajší budha, Sakyamuni budha tu je už niečo cez 2500rokov a ešte tu bude tak 2500 - potom príde future budha a preto sedí "ako na stoličke" aby mohol rýchlo vstat keď príde jeho čas. Je to celkom zaujímavé, len je toho strašne veľa. V potale sú okrem iného aj hrobky dalaj lamov, najväčšia je hrobka piateho dalaj lámu, je vysoká odhadujem cez 15 metrov (presne si nepamätám) a obsahuje 3721kg čistého zlata, k tomu rôzne drahé kamene a obrovská perla pochadzajuca z mozgu slona. (treba to brat duchovne trosku) Slon tu má nejaký význam ale nepamätám si presne, tiež spolu s opicou, vtakom a ešte jedno zviera, no nespominam si teraz. Celkovo je Potala veľmi pekná, nad moje očakávania.
Poobede sme potom dali ešte jokhang temple, postavený v strede mesta. Jeho historicky význam teraz z hlavy neviem;)) nedá sa to vsetko zapamatat. Vo vnútri je opat množstvo budhov, učiteľov, žiakov, ochrancov, kráľov, viac menej sa to opakuje. No kazdy chrám je jedinečný a je dobre to vidieť.
Cestou na hotel sme sa ešte zastavili ja s Venom a Dolkar-našou sprievodkynou v lokalnom podniku, kam nás zobrala na ich tradičné nudle. Je to taká polievka s akoby spagetami a mäsom z yaka a ochutene podľa ich receptur. Mne to veľmi chutilo, lepšie ako v nejakých restikach ktoré sú zamerané na turistov a môžeš si tam objednať pizzu. Akurát koli pizzi nemusím chodiť do Tibetu;) Preto sa budem snažiť aj naďalej ochutnavat lokálnu kuchyňu, i keď sa zdá, že som v tomto sám vojak v poli, zvyšok partie sa pre to moc nenadchol.
Musím ešte spomenúť spôsob šoférovania v Tibete. Je to úplne iné ako doma a vôbec sa nečudujem, že tu turisti nemôžu šoférovať. Tu sa totiž jadzi ako na divokom západe:) Vsetci trubia, značky sú len na okrasu, ani semafory tu nik moc nerieši, napr. keď ideme z hotela a odbočujeme do ľava, šofér nečaká kým zľava aj zprava nič nejde, pozerá len zľava a aj to len na pár metrov, potom to supne doľava do protismeru a postupne sa prestrikuje a pretrubi cez dva pruhy v protismere do nášho pruhu.
No masaker. K tomu si treba priratat chodcov, lebo tu sa prechody neriešia, motorky, bicykle a rikše a vtedy je to uplné. Tiež prejsť pešo cez cestu je pre nás vždy zážitok. Autá totiž chodcom nikdy prednosť nedajú a nezastanu ani za nič, radšej kluckuju pomedzi ľudí. Cesta sa prechádza na etapy, vždy keď nejde auto (rozumej je tak ďaleko že stihneš prejsť pruh v ktorom ide) sa pohnes aspoň o jeden pruh a takto stále dookola až kým nie si na druhej strane.
Ani svetelný prechod moc nepomáha, lebo tu sa môžem červenú odbocit doprava, takze chodci sa hold musia vzdy prestrikovat ako vedia;) Zajtra mame posledný deň v Lhase a potom začína náš výlet na jeepoch. Popravde sa na to všetci tešíme, lebo 1.10 tu budú komunisti niečo oslavovať a už teraz je tu nespocetne množstvo vojakov. Tak radšej nech sme preč. Každým dnom je ich viac. A nevyzeraju že by srandovali, samopaly majú v rukách a prsty na spusti nonstop. Sranda to moc nie je. Ináč klasika propaganda, celé mesto tu teraz čistia a vysadzaju všade kvety, zdobia namestia aby to v telke dobre vyzeralo. Škoda, že je to len show pre ludi. No ale toto my nezmenime, takze to ani nejdem ďalej rozmazavat. Toľko dnesok;)Deň 11
Toto je náš posledný deň v Lhase, zajtra odchadzame jeepmi na 8 dnovy výlet. Dnešný deň prebiehal veľmi kľudne, dokopy sme nič nerobili. Na raňajky prišla naša teta z agentúry s jemne zlou správou. Koli oslavam číny sa to tu všetko komplikuje. Cez dni osláv je tu všetko zakázané, ani v Lhase sa nemôže byt. Problém mame aj s Everestom, museli sme posunúť program aby sme odtiaľ odišli 30.9. Dúfam, že nás tam pustia, lebo tu sa môže zmeniť všetko. Vyplatili sme aj konečne agentúru, celkom milá žena, ochotná pomoct...zase za tie prachy bodaj by nie. Po obede sme sa vybrali ešte raz na trhy nakúpiť nejaké suveniry. Už sme sa celkom aklimatizovali a vieme s nimi celkom dobre zjednavat. Ceny si treba ocheckovat viac krát, lebo sa dramaticky lisia. Napr. za magnetku si v jednom stánku vypytali najprv 80, a zjednali sme na 20. V druhom
stánku to iste zacinalo na 160rmb. Taktika je potom už jednoduchá, keď vieme cca cenu. Treba sa len držať svojho a nepovolit. Vacisnou však nesúhlasia s cenou a vtedy je dôležitý ťah - tváriť sa, že odchadzas k vedlajsiemu stánku kúpiť to iste. V tom momente keď stánkár vidí, že príde o kšeft, je na nomálnu cenu ochotný pristúpiť:) Takymto spôsobom sme potom nakupovali všetko.
Nuž, hor sa zajtra na výlet;)
Deň 12.
Dnes sme opustili Lhasu a vydali sme sa naprieč Tibetom smerom k himalajom. Dnešný deň nám od rana počasie moc neprialo, bolo zamracene a občas prsalo. Asi po hodine cesty sme krizovali svätú rieku Brahma Putra, do ktorej hadzu popol zo svojich pozostalych. V Tibete ľudí nepochovavaju. V minulosti vyniesli mŕtve telo niekam na vrch a nechali ho zozrat supom. Dnes tomu už tak nie je... Dnes ho najprv popilia na kusy a tak zanesú supom;) Kosti potom spalia a popol sypú na určené miesta. Jedným z nich je napr. Brahma Putra.
Prvý horský priesmyk, ktorý sme mali zdolať bol vo výške 4900 metrov - Kamba-la. Asi 30km pred vrcholom začala cesta prudko stupat a serpentinami sme museli prekonať 1300 vyskových metrov. Ináč máme asi dva najstaršie džípy v celom Tibete:) Náš začal pár sto metrov pred koncom trosku neposluchat a motor začal vynechavat a tak sme trosku skackali. Asi by to chcelo nové sviečky a rozdelovač. Nakoniec sme to však zvládli. Vystupali sme do úrovne oblakov a na druej strane údolia bolo skôr jasno. Odtialto sa nám tiež naskytol krásny pohľad na úžasné tyrkysové jazero Yamdrok-tso. Takú farbu som ešte nikde nevidel. Urobil som si tu aj fotku na Yakovi, vyzerám vraj ako mongolský dobyvateľ:))
Po chvilke rozjimania sme nasadli do džípov a začalo klesanie. Obisli sme jazero a na jeho západnom konci sme dorazili do dedinky Nangartse, kde sme mali obed. Povodne sme tu mali prespat no kôli Everestu musíme dva dni ubrat, preto noclah nás čakal až v Gyantse. V Nangartse sme sa vyviezli k blizkemu klastoru - Samding monastery. No viac ako klastor nás zaujala nadherná krajina. Aj sme lutovali že tu nemozeme ostat dlhsie a pokochat sa tou krasou. Ale museli sme ist dalej.
O pár desiatok kilometrov nás čakal v poradí druhý priesmyk - Karo-la, vo výške 4960 metrov. Tu nám však počasie moc neprialo, bolo zamracene a dokonca poletoval sneh. Vrchy pokryté ladovcom siahali do výšky takmer 7200 metrov. Cesta ďalej ubiehala celkom rýchlo a za chvíľu sme prišli k tretiemu a poslednemu priesmyku - Simu-la, 4280 metrov. Tu už bolo vcelku teplo, slnko nádherne svietilo a zohrievalo nás. Pri tomto piesmyku vybudovali vodnú elektráreň a priehradu, ktorá spolu s okolitymy kopcami vytvarala neopakovatelnu sceneriu. Zaroven to bolo posledné jazero, ktoré uvidíme.
K večeru sme dorazili na miesto nášho noclahoviska, do Gyantse,3980 metrov nad morom. Ja som sem dosiel s dobrou bolestou hlavy, no ťažko povedať, či ju mám z nadmorskej výšky, nadchy, malo tekutin alebo z benzínových vyparov, ktorých mame plny džíp. Gyantse je malé farmarske mestečko s len niekolkymi ulicami. Dorazili sme do hotela, ktorý nám mala agentúra zarezervovat, no zistili sme, že na to zabudli a tak sme nemali žiadne izby. Museli sme preto hľadať noclah inde. Nastastie je tu hotelov viac a tak sme za chvíľu našli ubytko za 5€/noc/osoba. Izby sú nad moje očakávania pekne, je tu trosku zima a voda ide rôzne;) ale ináč je to fajn, pekné a čisté, o niekoľko tried lepšie ako intrak. Tipujem to tak na 1-2 hviezdy.
Dnes sme opustili Lhasu a vydali sme sa naprieč Tibetom smerom k himalajom. Dnešný deň nám od rana počasie moc neprialo, bolo zamracene a občas prsalo. Asi po hodine cesty sme krizovali svätú rieku Brahma Putra, do ktorej hadzu popol zo svojich pozostalych. V Tibete ľudí nepochovavaju. V minulosti vyniesli mŕtve telo niekam na vrch a nechali ho zozrat supom. Dnes tomu už tak nie je... Dnes ho najprv popilia na kusy a tak zanesú supom;) Kosti potom spalia a popol sypú na určené miesta. Jedným z nich je napr. Brahma Putra.
Prvý horský priesmyk, ktorý sme mali zdolať bol vo výške 4900 metrov - Kamba-la. Asi 30km pred vrcholom začala cesta prudko stupat a serpentinami sme museli prekonať 1300 vyskových metrov. Ináč máme asi dva najstaršie džípy v celom Tibete:) Náš začal pár sto metrov pred koncom trosku neposluchat a motor začal vynechavat a tak sme trosku skackali. Asi by to chcelo nové sviečky a rozdelovač. Nakoniec sme to však zvládli. Vystupali sme do úrovne oblakov a na druej strane údolia bolo skôr jasno. Odtialto sa nám tiež naskytol krásny pohľad na úžasné tyrkysové jazero Yamdrok-tso. Takú farbu som ešte nikde nevidel. Urobil som si tu aj fotku na Yakovi, vyzerám vraj ako mongolský dobyvateľ:))
Keď sme sa ubytovali, išli sme na večeru spolu so sofermi a Dolkhar. Ináč dnes ráno ešte v Lhase tak divne poskakovala tak sme sa jej opytali, či trénuje a ona že nie, že jej je zle...je totiž tehotná;)) Tak sme sa potom smiali, že sme si vybrali dobrú partiu, jedna tehotná a druha na vozicku, to nám nik neuverí, že sme to zvládli až na Everest:))
Večera bola fantastická, ako vždy, Yak;)) Chalani sa mi už smeju, že bez Yaka doma neprezijem. Mali sme steak z Yaka a opekane rezance s Yakom. Akurát bolo zvláštne, že šoféri a guide sedeli v inej časti reštaurácie ako my. Este koli kompletnosti musím spomenúť syr z Yaka, ktorým nás ponúkli šoféri. Hold, z Yaka tu robia všetko;)
Cestou z restiky sme sa ešte zastavili v lobby na našom hoteli a v rámci zlepšenia vzťahov so sofermi sme ich ponúkli marhulovicou;) Ako sme predpokladali, bolo to pre nich trosku silne;) Tento deň som skončil o pol jedenástej s brutalnou bolestou hlavy v posteli. Prvý krát som si dal aj tabletku od bolesti a dúfam, že ma to už prejde navždy.
Deň 13
Dnesok sme mali opäť ľahký deň, moc sme nemali na pláne. Ráno o desiatej sme sa vybrali do Pelkor Chode Monastery, ale pravdu povediac, všetky mi už začínajú splyvat. Nieze by nebolo o com písať, ale je to akoby naše kostoly. Tiež sú krásne, kazdy je iný a jedinečný, ale po piatom sa už ťažšie opisujú.
Hm, takto to dopadne, keď píšem prvú časť dna naobed. Že ľahký deň?!? Ha ha ha. Je deväť hodín večer, ležím v posteli a som totálne zničený. No na druhej strane sme kopu videli. O tretej poobede sme sa vybrali do mesta na Dzong, je to vlastne taka zrucanina na vysokej skale v strede mesta. Asi za pol hoďku sme to vyslapli a výhľad, čo sme odtiaľ mali bol proste neskutočný. Nadherne zasnežené kopce lemujúce celé mestečko. Chvíľu sme sa kochali a potom som zase raz dostal skvelý nápad. Za mestom sa v dialke nachádzal kláštor, vzdialený asi 5-10km odhadom. Chalani moc nechceli, ale nakoniec som ich prehovoril a vyrazili sme. Je treba povedať, že chvíľu sme išli v protismere, totiž v Tibete treba všetky posvatne veci obchadzat v smere hodinových ručičiek, tj. danú vec treba mať vždy po pravej ruke. Pre nás by to však bola veľká obchadzka a tak sme išli polku posvatnej cesty v protismere. Dokonca v klastore nás aj jedna mníška upozornila, že ideme naopak, no čo už, ináč to nešlo;) Ale aspoň cestou spať sme to zozbrali po spravnosti a aj sme potocili všetky motlitebné valce, čo sme stretli, tak sme snáď až toľko nezhresili.
Deň 14
Keď sme odtiaľ odchadzali, bolo už poludnie a ja som pomaly cítil hlad. A tak som sa aj potešil, že naša ďalšia zastávka bol vodný mlyn na múku. Musím povedať, že tu zastal čas pred niekoľkými sto rokmi. Domy sú murované z hlinených tehál, ktoré miestny rolnici vyrábajú ručne z hliny na poli. Či ich aj vypalujú neviem, ale skôr asi nie. Na ohrev vody používajú aj v mestách paraboly obalené alobalom alebo podobným materiálom. A nadoba na vodu je v ohnisku paraboly, funguje to znamenite. Kedže je tu strašne málo drevín, na kúrenie v zime sa používa suseny trus z yaka. Buď ho skladajú na take kôpky, alebo ním obalujú hlinené ploty resp. svoje obydlia. Yak je tu naozaj na všetko. Už som ochutnal yacie mäso, syr, mlieko aj maslo a až na to maslo, ktoré je slané mi všetko veľmi chutilo.
Tak teda pri mlynarovi sme sa pozreli na tradičné mletie múky a trosku sa najedli ich obilia, ktoré volajú bali. Je to niečo mezi zrnom a kukuricou, chutí to podobne ako pop-corn.
Naša dnešná posledná zastávka bola v Shalu monastery. Ok, v plane boli ešte dve po ceste, tie, ktoré naša sprievodkyna nepoznala, no vyriešila to salamunsky. Proste to odignorovala a skončili sme v Shalu;) V tomto klastore sa prelina tibetská architektúra s cinskou. Momentálne prebiehala v klastore kompletná rekonštrukcia. Myslím, že už netreba spomínať, že aj tento kláštor bol zničený a vyrabovany počas kultúrnej revolúcie...Zaujimave ale bolo, že sme tam videli robiť viac menej len ženy. Nosili lesenie, hlinu, z ktorej následne robili podlahy, proste všetko. Chlapi vraj boli na poli. No ktohovie. Mnísi nerobili nič, len sa prizerali, alebo dávali pozor, neviem. Tu sme videli ako sa modlia a svätia si jedlo pred obedom. Je to cyklycký obrad pri ktorom kadzy mnich príde k sediacemu "kucharovi" s ryzou, ten mu ju naberie do misky a mnich si ju potom na svojom mieste presype do sáčku. Ako sme sa motali po klastore, traja mnísi na nás zavolali, či nechceme ochutnať. Bola to ryža s hrozienkami v yačom(ako ináč) mlieku, ktoré je fajne sladké. No dobrota. Dal som si dvakrát a bol som taký hladny, že by som im to zjedol celé. Ale kedže to bola posvatena ryža, asi by to bolo podobne, ako keby som fararovi zjedol na prijímaní všetky oplatky:) tiež by asi pozeral kolka bije:)
Asi za hodinu cesty dzipom sme dorazili do Shigatse, kde spime dve noci. Ako prvé sme sa išli naobedovat, bolo už dosť neskoro a všetci sme boli vyhladovaní. Vsadil som ako vždy na yaka, dnes opäť s opekanymi rezancami. Tu nastala pre nás usmevná prihoda. Veno prehltol väčší kúsok mäsa a to bu zastalo niekde na pol ceste, chvíľku sa tam dusil a potom nasledovala cesta na WC a "rucanie yaka"...chudák, trápil sa až do večera, kým sa nejako stabilizoval.
Inac toto mesto je strašne spinavé a smradlave. Odpadky sa valaju po ceste a chodníkoch, Venovi pri jeho "akciách" pomáhali v parciku exkrementy, resp. po ulici sa potacajuci a stravu vyvrhujuci domáci obyvatelia. Moja posledná dnešná poznámka je k nášmu hotelu. Za 6€/noc/osoba je to dobrá kúpa. Od luxusného hotela v lhase sa líši len tým, že je starší, koberce sú spinavsie, ale ináč je ok. Jediný problém sme mali s vodou. Keď sme prichádzali k hotelu, uvideli sme pred ním asi 5 metrový vodotrysk, asi robosi zakopli do potrubia, lebo niečo tu robia, celá ulica je rozkopana. Poobede nesla elektrina, večer zase voda ale už ide snáď vsetko. Pracovne nasadenie miestnych je však horšie ako nasich tmavsich spoluobcanov. Jeden zbijal so zbijackou a aspoň dvadsať stalo okolo neho a pozerali sa ako robí. A toto trvalo do pol jedenástej večer. Aspoň, že na noc prestali.
Tak, to bol deň číslo 14.
Deň 15
Dnes ráno sme vstali klasika o deviatej, dali sme si ranajky a pred desistou sme vyrazili navštíviť Tashilupo monastery. Je to jeden z mala klastorov, ktorý sa zachoval do dnes takmer nedotknuty kulturnou revoluciou. Jednu zo zaujimavosti čo sme tu videli bolo robenie podláh. Robia ich z hliny udupavanim špeciálnym nastrojom. Tuto činnosť vykonávajú ženy, specialistky na podlahy;) Pri práci je ich cca 20 a celé to vykonávajú v akomsi tanci a speve, mne sa to veľmi páčilo. Ďalšiu zaujímavosť čo sme sa dnes dozvedeli je, že medzi mnichmi je až 60% čínskych agentov-spionov a len 40% sú ozajstný mnisy, ktorí to robia koli viere. Preto sa tibetania boja aj v klastoroch rozprávať o politickom režime, lebo môže sa stať, že daný rozhovor pocuje aj špión a potom by mali veľké problémy.
Po návšteve kláštora sme sa boli prejsť po kore, čo je akási svätá cesta. Táto vlastne lemovala kláštor zvonku. Asi v polovici trasy som prehovoril manaza aby sme si dali menší trek na prilahlu horu. Zvladli sme to viac než do polovice, no nemali sme dobre oblečenie tak sme radšej na vrchol nešli. No napriek tomu sme mali úžasný výhľad na celé mesto a okolité hory.
Cestou spať sme sa nechali odviesť do hotela na rikši, takže už aj toto mame za sebou. No a týmto sa vlastne naše dnešné aktivity skončili. Do večera sme už len oddychovali. Ešte dva dni a sme na Everest base camp:)
Na dnesok sme vďaka Alenke mali úplne netradičný plán, a to piknik v prírode spojený s opekackou. A tak sme sa po ranajkách ja, Manaz a Dolkhar vybrali na miestny trh nakúpiť potrebné suroviny. Trh bol vcelku dopohody, nebola tam veľká spina. Kúpili sme bravčové a samozrejme to, čo nesmelo chýbať, yaka;) K tomu nejakú tú zeleninu, nápoje, samozrejme zopár pív a mohlo sa vyraziť.
Musím ešte spomenúť v kratkosti stav armády v týchto väčších mestách. Momentálne sme v Shigatse, čo je druhé najväčšie mesto v Tibete a dnes je tu už veľmi veľa vojakov. Mesto je plné obrnených vozidiel, a to je ešte stále niekoľko dní do osláv. Myslím, že nebudem ďaleko od pravdy ak poviem, že dojdu aj tanky. Naša spievodkyna nám vraví, že je to z roka na rok horšie, čím ďalej tým je tu viacej vojakov. Ona chce odtialto tiež odísť a sníva a Švajčiarsku, lebo to je krajina ktorá s nikým nebojuje a je tam mier.
Okolo druhej poobede sme dorazili na naše grilovacie stanovisko. Ach, a drevo? Nuž, tu v Tibete veru veľa stromov nenájdete, ale plán bol jasný. Grilovačka na yačom resp. kravskom truse:)) Veru tak, dedincania tým kuria a treba povedať, že to horí veľmi dobre:)
Bravčové sme sa rozhodli urobiť na ražniči a yaka na steaky. Ale kým začne, ešte jedna vec. Pôvodný plán bol upiect všetko v alobale ale ukázalo sa, že táto komodita je tu viac menej nezohnatelna. Tak sme museli improvizovat a kúpili sme jeden pekáč. Kým sme sa mi potom na mieste venovali napichavaniu mäsa na drevené špajle, šoféri vykseftovali yačie hovná a nejaké kúsky dreva s lokalnou rodinkou, pre ktorú sme sa až do večera stali jedinecnou atrakciou. 
Celkovo sa na nás prišlo pozerať päť detí, babka nám predala "horlavý materiál" a navecer dosiel aj dedko. Je to tu fakt iná krajina. Vo veľkom meste to človek až tak nepocituje ale tu citit chudobu strašne. Deti boli zlaté a celé zaspinené. Bolo vidno, že toľko jedla pokope dlho a možno aj nikdy nevideli. A preto keď Manaz odbehol počas našich príprav zabookovať hotel, kúpil so šoférom deťom keksiky, také sladké cajové maslové fajnoty. Bolo toho za plnú Tesco igelitku. A cena? Manaz sa vraj chvíľu obaval keď videl, ako to tam šofér hadže a nakoniec to celé stálo 1€. Keď to doniesol, dali sme to deťom. Najstarší z nich to ostatným pekne rozdeloval, ale veľmi opatrnne, hanbili sa si zobrať, nevedeli, že celá igelitka je pre nich. Postupne sa trosku osmelili a zrazu igelitky nebolo, asi ju odniesli domov.
My sme medzičasom v plnom nasadení grilovali na našom palive bravčové špízy. Aby som si prihrial polievočku, menoval som sa za hlavného kuchara a napriek pociatocnym obávam všetkým veľmi chutilo. Pravdu povediac, boli sme milo prekvapený, že je to také dobré, nakoľko podmienky neboli idealne. 13 špízov sme ugrilovali na dvakrát a potom prišiel na rad yak. Šoféri boli veľmi aktívny a pomáhali nám udrzovat oheň aj obracať mäso. Všetci sme si veľmi pochutili. Na záver ako sa patrí boli pečene zemiaky;) a tiež vynikajúce. Detičky už opäť vyzerali, že by aj niečo spapali a kedže my sme už viac nevladali, Dolkhar im ponapichovala zemiaky na špíz. Hanbili sa, ale papali. Dostali všetko, čo sme neptrebovali. Zemiaky, paradajky, pecenu slaninu, vsetky fľaše od piva a tiež grilovací plech a obracačku. Sama Dolkhar povedala, že to sú ich Vianoce.
Mal som z toho veľmi zvláštny ale dobrý pocit, že sme im trosku pomohli. A tiež tá predstava, ako tu tí chudaci ľudia žijú. Pre nás keksiky za jedno Euro sú zanedbateľné, no oni na to možno nikdy nezabudnú. Každopádne to vo mne zanechalo príjemný pocit, že sme im aspoň trosku pomohli...
Deň 17
Ráno sme vstali v Sakyi, pozreli sme si už len v kratkosti monastery a vyrazili sme smer everest base camp. Cesta ubiehala celkom pohodovo, už sme si zvykli na naše historické vozidlá. V New Tingri sme si zakupili vstupenky do Base Campu a po pravidelnej kontrole našich dokladov sme vyrazili. Po chvíli sa asfaltová cesta zmenila na poľnú a veľmi hrbolatú. Blízka tabuľa ukázala 102km do nášho cieľa.
Cestou nás čakal ešte jeden priesmyk vo výške 5050m odkiaľ mal byť výhľad na Everest. No žiaľ, keď sme došli a mali sme po prvý krát vidieť Himalaje, boli nám skryté pod oblakmi. Boli sme preto trošku sklamaní, ale dúfali sme, že snáď sa počasie ešte umúdri.Na pol ceste poriadne vytrmácaní sme sa zastavili v miestnom obcerstvovacom zariadení na obed. Už asi ani nemusím spominať, že som si dal hocičo s yakom:)
Po obede sme pokracovali ďalej na našej ceste. A zrazu, asi 10km pred cieľom sa nám ukázal sám najvyšší vrch, krásny Everest. Mali sme šťastie, obloha bola síce dosť oblačná, ale náš vrchol bol v plnej kráse. Za chvíľu sme dorazili do stanového mestečka, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na Everest. Rýchlo sme sa ubytovali a vyrazii sme posledné štyri kilometre do Base Campu, kam nás zobral autobus. Pocity boli úžasné. Videli sme Everestv plnej jeho majestatnosti a vedeli sme, že to stalo za to. Bol už večer a tak sme urobili narýchlo miliardu fotiek a vrátili sme sa do nášho stanu. Som veľmi zvedavý ako prezijeme noc, snáď nepomrzneme.
Deň 18
Dnesny deň, resp. aby som začal poporiadku, dnešná noc bola pre mna velmi dlhá. Spali sme v stanovom mestečku, boli to také veľké stany pre 5-6 ľudí. Nespali sme sa zemi, ale boli tam normálne postele. V strede miestnosti bola piecka, na ktorej nám domáci zohrievali vodu na čaj a neskôr sme ju použili aj na naplnenie fliaš, ktoré sme si dali do spacakov, aby nás hriali.
Ráno bolo v stane prijemnych 2.5 stupňa, presne ako vonku:)) Vstal som o pol ôsmej aby som stihol východ slnka. Pár minút pred ôsmou som sa dočkal. Nuž, z tejto strany to však nebolo až také úžasné, lebo my sme videli severnú stranu a tá moc východného slnka nedostala. Napriek tomu, Everest je len jeden a stalo to za to vyliezť zo spacáka. Do dvanastej sme sa len tak potulovali po stanovom mestečku hladajuc čo najkvalitnejsiu pozíciu pre fotky a potom sme už vyrazili dalej, smer Old Tingri. Dolkhar slubila, že tentokrát pojdeme inou cestou a tak sa aj stalo. Pár kilometrov za Everestom sme zišli zo strašne hrbolatej cesty a presli sme na ešte strasnejsiu hrbolatú cestu:) Chvilami sme išli po strku, skalach, piesku či dokonca po koryte rieky. A musím povedať, ze mi veru nebolo všetko jedno pri pomysleni, že nedajboze dostaneme defekt alebo sa niečo pokazi. Našťastie nič také sa neudialo a my sme šťastne doraziii do Tingri.
Tu sme mali v pláne stráviť aspoň deň čvachtanim sa v miestnych termalnych prameňoch. Avšak keď sme tam došli, zistili sme, že to asi ozelieme. Bol to vlastne jeden bazén, v ktorom bolo kopec ľudí a vyzerali skôr akoby sa išli umyť než oddýchnuť v teplej vode.
Hneď vedľa bol tiež hotel, ktorý mal vlastný malý bazén. Izby boli celkom fajn i keď trosku drahšie no problém bol, že nemali normálny zachod a tak sme hlavne koli alenke nemohli ostať. A tak nebolo zo spartanskych kúpeľov nič.
Ubytovali sme sa v ešte viac spartanskom hoteli v Tingri. Večer sme sa dohodli, nakolko až po hranicu už nič nebolo, že skratime nás výlet v Tibete a potiahneme do Nepalu. A tak sa aj stalo. Jediný zadrhel bol, že na hranici opravovali cestu a museli sme tam byt už skoro ráno aby sme mohli prejsť skôr ako uzavrú cestu. A tak sme sa dohodli, že vyrazime už o tretej ráno.
Deň 19
A tak sa aj stalo. O tretej ráno sme vyrazili z Tingri smer nepalska hranica. Cesta ubiehala celkom v pohode, a kedže som bol nevyspaty za posledné dve noci, tak som si trosku pospal. Na hranicu sme dorazili ráno asi o siedmej a tu sme museli čakať do desiatej, kedy otvarali čínsku hranicu. Hraničný prechod bol mohutne strazeny cinskymi vojakmi, dokonca na čínskej strane pred budovou sme sa nemohli voľne pohybovať a pozerať cez zabradlie, hneď tam bol jeden vojak s obuskom a vracal nás späť. O desiatej otvorili hranicu a mohli sme prejsť, teda najskôr cinskou prehliadkou. Každému otvorili batožinu a prehladali ju. Trvalo to strašne dlho a boli sme radi, že sme boli prví v rade. Keď som dosielna rad, colnik otvoril môj batoh a bol pripravený, ako aj ostatným, mi ho komplet vyloziť. Vybral mi zvrchu topánky a mikinu a keď videl, ako to mám kompresne pobalené, neodvazil sa pokračovať, lebo by to späť asi nedal. Takze taká bola hranica na čínskej strane.
Po jej prekročení sme prešli cez most a boli sme v Nepale, kde na nás čakal kultúrny šok. Všetko bolo iné. Zrazu sme sa odcitli v krajine, kde kozy, sliepky a iné zvery behali po ceste. Colnica na nepalskej strane bola viac menej formalita v jednom dome popri ceste a myslím, že keby sme tam dnu nevošli, nič by sa nestalo, nik si nás nevsimal.
Teraz sme potrebovali vybaviť odvoz do Kathmandu. Kúsok nižšie po ceste sa zhromazdovali autobusy a zistili sme, že jeden ide aj do Kathmandu. No nakoniec po pár hodinách čakania v teple na slnku sme sa rozhodli zobrať si jeep, lebo autobusom to vyzeralo na dlho. Jeep sme vybavili a vyrazili sme. Šofér bol taký mladý chalan, myslím, že šoférovať sa učil na ulici. 
Cesta bol riadny adrenalín, kto nezažil, ťažko to vysvetlit. Jazdi sa tu šialene, predbiehal bežne do zákrut, raz chytil podvozok a len sme dúfali, že sa mu auto nerozpadne, druhý krát skoro odtrhol koleso v jarku pri predbiehaní.
Asi po štyroch hodinách sme dorazili do Kathmandu. Dopravná situácia sa nijako nezmenila. Všetci jazdia na tesnotku, pruhy tu nemajú žiadny význam, každý trubi a ide ako sa mu najlepšie dá. Dorazili sme do miestnej časti Thamel, ktorá je turisticky velmi preexponovaná. Je to tu samý obchod, hotel, bar, reštaurácia, cestovka. Ako veľký problém sa ukázalo nájsť hotel pre Alenku.
Už si pomaly zvykame na tento poulicny štýl. Čo nás trosku prekvapilo je, že tu nemáme mobilný signál. Naši operátori ešte s nepalom nemajú uzavreté roamingové zmluvy. Ale čo je pozitívum, že už bez problémov vyjdeme po schodoch a nič, žiadne zadychanie, žiadna únava. Už sa opäť stačí raz nadychnut a stačí:) Tolko prvý deň v nepale.
Deň 20
Dnes sme vstali trosku neskôr, pretože sme potrebovali opäť nabrať sily. O jedenástej sme zaplatili za hotel a vybrali sme sa za Alenkou do jej hotela. Od Peta Caplickeho sme mali kontakt na jeho kamaráta, s ktorým sa spoznal keď robil v nepale sprievodcu. Zavolali sme mu a dohodli si stretnutie. Medzitym sme si cas vyplnili v miestnej restauracii. Namuri dosiel za nami niekedy popoludni. Bol priekopnikom turizmu v Nepale, organizoval 3 expedicie na osemtisicovky Messnerovi. 
Ako vravel, vtedy to bola zlatá doba businessu. Pomohol nám zohnať další hotel a tiež dohodol svojho syna, ktorý nám pomáha s našim programom v nepale. Podvečer sme si urobili malý výlet do opičieho mesta, odkiaľ bola krásna vyhliadka na celé mesto.
Večer sme mali opäť stretnutie s Namurim a tiež jeho synom. Tentokrát sme išli do nepalskej reštaurácie ochutnať pravé lokálne jedlo, dhal bhat. Je to vlastne ryža alebo placka a v miskách mäso, potom nejaké zemiaky, zelenina a strukovinová omáčka. Všetko sa to pomixuje a môžeme jesť. Ináč toto jedlo sa je rukami. Bolo to veľmi dobré a navyše všetko stále dokladaju v rámci ceny, teda okrem mäsa.
Deň 21
Dnešný deň sa začal v podstate ako všetky. Chalani opäť neboli schopní vstat a prísť na recepciu načas, ako sme sa dohodli a tak sme vyzerali pred Namurinym synom ako hlupaci. Posledný ako tradične sa vymotal Manaz. Naša prvá zastávka bola svätá rieka, kde hinduisti upalujú svojich mŕtvych, Pashupatinah. Od rana nám však počasie moc neprialo, trosku pršalo. Ceremoniál bol pre nás dosť zvláštny. Hlavne tam bola strašná spina, cela rieka bola veľmi spinava. Hadžu do nej takmer všetko čo sa dá. 
Okrem kvetov a zapalenej sviečky plavajucej na zelenom liste bolo vo vode kopec fliaš, sackov a dokonca tam hodili aj matrac. Na protiľahlom brehu sedel jeden človek a mal tam rozložené raňajky. 
Postupne sa tam pristavovali rôzni ľudia a ranajkovali s ním. Bolo to dosť zvláštne, kedže hneď oproti prebiehal pohreb. Nevideli sme však cely pohreb, boli sme tam takmer dve hodiny takze sme odchádzali pri horiacom tele. Potom by mali údajne popol vysypať do rieky a následne sa v nej vykupať.
Naša druhá zastávka bola najväčšia stupa na svete mimo Tibetu, Bodnath. No tým, že sme sa práve vrátili z vycerpavajucej cesty po Tibete, nemalo to pre nás až takú hodnotu. Obisli sme si koru a sadli sme si do blízkej reštaurácie na niečo medzi ranajkami a obedom. Zvyšný čas sme vyplnili nakupovanim rôznych darcekov. 
Poobede po nas prišiel Prashant a vyrazili sme do Pantanu, mestečka blízko Kathmandu pozrieť hlavné námestie, Durbar square. Veľa miest tu v minuloasti patrilo rôznym kráľom a tak mal každý z nich v meste svoje durbar square. Po prehliadke namestia sme sa zastavili v lokalnom podniku ochutnať miestne špeciality, i keď všetci sa tvarili, že by si radšej dali hamburger v McDinnald's a nech si špeciality skúšam sám. No keď bolo jedlo na stole, zrazu chceli všetci ochutnať, asi sa len hanbili to priznať. Tak sme každý ochutnali po troške a pobrali sme sa späť. Večer sme boli totiž pozvaný na večeru k Namuriovi na večeru.
Na zaver sme dorazili k Namuriovi. Bývajú cela rodina v Kathmandu asi 10km severne od centra v kopci. Zoznamili sme sa aj s časťou jeho rodiny. Má tri ženy, teda už len dve lebo jedna zomrela. Zobral si tri sestry a kedže to hinduizmus nedovoľuje, musel sa vzdať vlastnej rodiny, no napriek tomu vyzeral veľmi spokojne. Povečerali sme spolu, bolo tam veľmi prijemne. Klasicky, na večeru sme mali doma robeny dhal bhat a ako dezert jogurt. Bolo to všetko veľmi chutné. Týmto sa skončil nás další deň.
Deň 22
Dnešok bol viac menej cestovným dňom. Hneď ráno, teda keď všetci vstali, vybrali sme sa dvesto kilometrov západne do druhého najväčšieho mesta v nepale, do Pokhry. Asi v polovici cesty sme sa zastavili vyskúšať jedinú kabinovú lanovku v krajine. Na vrchu bol jeden chrám, kde sa chodili ľudia poďakovať bohom za splnené želania. Po obede sme ďalej pokračovali v ceste a až tesne pred ôsmou večer sme dorazili do nášho cieľa.
Večer sme dorazili do Pokhry, ubytovali sme sa a išli sme sa trosku prejsť po meste. Je to tu omnoho cistejsie a krajšie ako v Kathmandu.
Skôr sa to tu podobá na nejaké letné primorské letovisko ako na mesto vo vnutrozemí. Zajtra vyrážame veľmi skoro takze dnes ideme spať skôr ako zvyčajne.
Deň 23
Dovolenka sa nám pomaly blíži ku koncu a už sa aj celkom teším na návrat domov. Dnešný deň bola v pláne túra na blízky kopec odkiaľ by sme mali výhľad na himalaje. Mesto Pokhra leží na okraji jazera, tak sme si požičali dve malé loďky a vybrali sme sa naprieč jazerom, kde sa mal začať náš trek. 
Počasie však nebolo veľmi vludne a všade naookolo boli mraky, tak som sa spolu s Alenkou rozhodol, že miesto túry za ničím sa radšej poclnkujeme po jazere.
Na chvíľu vykuklo aj slnko a kedže opalovací krém ostal na hoteli, pekne sme oškvarkovateli;) Večer po úžasnom 400gramovom steaku bola ešte na pláne návšteva blízkej jaskyne, no žial bola zavretá a tak sa náš dnešný program skončil.
Deň 24
Pre mňa sa však ešte neskončila noc. Očividne som na slnku strávil viac než bolo ziadane a asi som mal malý úpal. Celú noc mi nebolo dobre a mal som kŕče v bruchu. No možno mi len nesadol steak na večeru, neviem. Každopádne ak ste ešte nevideli spalené kolená od slnka, tak mne sa to podarilo. Dnes opäť pršalo a mali sme cestovať 200km spať do Kathmandu.
Vyrazali sme veľmi skoro, už o šiestej ráno. Po ceste sme sa zastavili v meste Bandipur, odkiaľ by v prípade jasnej oblohy bolo vidieť všetky osemtisícovky, no ako som vravel, pršalo a obloha bola komplet zatiahnutá. Popozerali sme si preto mestečko a išli sme späť. Cesta už podľa predpokladov trvala dlho, došli sme na hotel o siestej večer, tj 200km sme išli 9 hodín. Jazdi sa tu strašne.
Ako som spominal, všetci trubia, predbieha sa kde sa dá, aj kde sa nedá ale hlavne cesty sú katastrofálne, takze rýchlejšie sa nedalo.
Večer sme už veľa nerobili, už sme toho mali tak akurát. Iba ja som si išiel po ušitý oblek. Za 130€ som dostal komplet oblek- sako, gate, vestu, košelu aj kravatu. Perfektne ušitý presne mne namieru. Len teraz neviem, čo robiť aby som si udržal svoju
postavičku;)
Deň 25
Alebo deň odchodu. Cez noc sme sa všetci poriadne vyspali a svieži sme čakali na Prashanta o jedenástej. Mali sme totiž vyplatiť náš výlet. Povodne sme sa dohodli na cene 250$ a tak sme skoro popadali, keď nám povedal sumu cez 800$. To veru moc na kamaratsky prístup nevyzeralo. Nechali sme si to preto rozpisat po polozkach a nakoniec to bolo cca 400€, čo bolo aj tak omnoho viac ako sme cakali, ale co už. Vyplatili sme ho a po super steaku na obed sme sa vydali na nákupy minúť, čo nám ostalo. Každý tak nakúpi darčeky a suveniry za zvyšné peniaze.
Potom sme sa už len odviezli na letisko, naša batožina mala aj s Alenkinou presne 80kg, čo bol limit, a tak všetko zatiaľ prebehlo v poriadku.
Deň 26
Hodinu pred polnocou sme dorazili do Dohy v Qatare, kde sme mali další let ráno o 8:30, čiže nás čakala dlhá noc. Okolo jednej už na mna došla únava a tak som zasiel do silent roomu, kde boli síce nepohodlné, ale aspoň nejaké pseudo lehatka, ktoré boli cca v
45 stupnovom uhle. Na moje prekvapenie som sa však celkom dobre vyspal, teda prihliadnuc na podmienky.
Ráno to už bolo jednoduché. Nasadli sme do lietadla a za šesť hodín sme pristavali vo Viedni, kde nás čakal manazov brat a tranafer do bratislvy, cieľovej stanice.
Týmto sa skončila naša takmer mesačná dovolenka plná neapočetnych zážitkov.
Koniec.
No comments:
Post a Comment