27.12.2010.
Tak sme na ceste. Už asi dve hodiny sedíme v lietadle smer Mumbai. A to sme už stihli aj pár zážitkov. Cesta na letisko prebehla v poriadku, ale tu to začalo. Išli sme na check-inn a kedže všetci mame ruksaky, tie musia ísť do plastových kosov aby sa niekde nezasekli. A tu bol problém, kose neboli. A tak Vendelinovi letuska povedala aby šiel s batozinou niekam inam, nalavo. Chudák Veno bol však v pomykove a nestasne sa na nas smejucich sa mu pozeral, že kam to má ísť. Sranda bola, že nám ostatným batožinu zobrali, letusky si po kose skočili samy, akurát tá kde šiel Veno bola leniva a tak vyrobila prvý zážitok.
Vedľa nás sedel jeden domorodec ktorý hneď nadviazal konverzaciu a viac menej potom skoro cely let prekecal so Slavkou. Nakoniec sme šťastne pristáli v Mumbai. Na letisku má zaujal pán čo robil v zmenarni. Potrebovali sme si zameniť peniaze a tak sme sa opytali kde si to mozeme zamenit. Odkazali nas na malu zmenaren, no bola zavreta. Ostali sme tam stáť a všimol si nás Ind stojaci pobliz. Prisiel k okienku a zaklopal. Vtom zo zeme sa okamžite postavil chlapík čo robil v zmenarni. Spal tam na zemi. Zdvihol sa, zapol tabuľu s vymennymi kurzami a akoby sa nič nestalo sa nás opytal čo si želáme. Neskutočné. Možno tam býval, ktovie. Letisko je veľmi zaujímavé, nechcú nás pustiť von z budovy. Prečo, nikto nevie. Tak sme sa len presunuli k druhému terminálu a čakáme na ranny let 5:25. Ináč je tu klasicky teplo a dusno, subtropy. Indovia sú zatiaľ veľmi milí a pomáhajú nam dostať sa kam potrebujeme, len nie von z letiska, tadial cesta nevedie. Toľko prvý deň, zajtra sa už snáď budeme rozvalovat na pláži.
28.12.2010
Chalupka je veľmi jednoduchá. Izba a posteľ, v druhej izbe záchod a sprcha. Majú tu vodu ktorú cerpaju do čiernych nádrži takze studena=tepla. Dnešný deň sme v podstate takmer cely prespali, vstali sme až okolo tretej poobede. Dali sme si niečo pod zub v miestej restike na pláži a potom sme sa prešli popri celej pláži okolo desiatok obchodov s hocicim. Dnešný tolko očakávaný západ slnka nebol-slnko zapadlo tak rýchlo že neboli žiadne červené zore. A tak po sprche travime čas v našej miestnej reštaurácii popijanim piva s našou domácou palenkou.
29.12.2010
Zobudili sme sa dosť neskoro, až o desiatej. Hneď ráno som si bol zaplavat ešte pred ranajkami v mori. Úžasné. Teraz trosku opisem naše chalupky. Sú postavené na drevených pilotoch vo výške asi 1 meter. Podstava 4x4 metre obohnana drevotrieskovymi stenami. Vo vnútri jedna posteľ a to je celé.
Vedľajšia miestnosť má naše WC a sprchovu ruzicu. Podlaha drevo. Odtok má len zachod, sprcha tečie priamo na zem, ktorá je mierne naklonena na jednu stranu a tak vsetka voda vytecie z chatky von. Aké jednoduché;)
Po ranajkach sme si išli po skutre, ktoré sme si deň pred tým dohodli. Došli sme po ne, chlapík nám podal kľúče a že von si mame najst kam pasuju. Viac nič. Žiadne pravidla, ani vodičák nechceli, ani sme ešte neplatili, že stačí inokedy. Neskutočné. Mali sme tip na lagunu vzdialenú pár kilometrov, kde je malé jazierko so sladkou vodou. Bolo to asi 10km ďaleko. Palmami obkolesene jazierko s plazou susediacou s morom. To sa ani nedá popisať, ale mame to nafotené.
30.12.2010
Dnes sme vstvali skôr, už o siedmej. Mali sme dohodnutý výlet na more na delfíny. O pol ôsmej po nás prišla taká malicka drevena loď havajskeho typu s vystrcenym plavakom na jednej strane lode. Výlet bol v podstate velmi jednoduchý. Podisli sme niekoľko sto metrov od pláže a tu sme hľadali kedy sa nám ukážu delfíny. A fakt sme dva videli. Nebolo to celkom tak ako nám vraveli, že ich bude strašne moc a budeme môcť medzi nimi plávať, ale ako hodinový ranny výlet to nebolo zle.
Nasledovali raňajky v Lily Moon Cafe, to je miesto kde nám cely tento pobyt zarezervovali. Vlastni ju žena Írka s domácim indom a majú malú dcerku Lily. Dali sme si raňajky a opäť sme planovali cely deň turu na skutroch. Ozaj, takmer som zabudol, tankovanie benzínu. Kde sa dá kúpiť v Indii benzín keď tu nie je pumpa? Úplne všade. U holiča, u predvaca zeleniny, v stánku. Majú to balené v litrovych flasiach. Skoro sme odpadli keď nám to povedali. Tak sme doplnili palivo a vyrazili sme.
Prvý plán bol ísť do väčšieho mesta Margao, no asi v polovici cesty sme museli zmeniť plán. Začala diaľnica a boli tam policajti čo kontrolovali prilby. Nikto nemal na hlave, ale domáci to už poznali, zastali tesne pred zákrutou, nakukli či sú tam policajti a následne sa buď otocili alebo ak mali helmu, nasadili si ju na halvu a pokračovali dalej. My sme sa teda otocili a zmenili sme kurz pláž Varca. Bola to pláž z asi najjemnejsim pieskom na svete. Boli super veľké vlny tak sme sa vyblaznili. Okolo obeda sme už začali byt trosku hladni a tak sme ešte spravili pár kilometrov na Colva pláž. Tu sme sa najedli a šli sme preč. Nepáčilo sa nám moc. Bolo tu už strašne veľa ľudí a my sme si zvykli, že cela pláž je iba nasa.
Další smer - Margao, veľké mesto. Tesne pred vstupom sme zažili indickú zapchu na kruhovom objazde. Autá všade totálna zapcha, nič sa nehybalo. Po pár minútach to miestni motorkari vzdali a oocili to-a my za nimi. Po chvilke to strihli cez nejakú prasnu cestu ktorá síce vyustila v jednosmerke, ale veď to nevadí. Jazdi sa tu fakt super. Iba treba stále trubit. Keď sme sa pýtali aká je dovolená rýchlosť, chlapík celkom nechapal čo sa pytame. Že tu nič take nemajú. Buď ideš do 60 alebo si mŕtvy. Tak to doslova povedal a naozaj ísť 40km/h úplne stačilo a to sme vôbec neboli najpomalsi. Ale jazdiť vo velkom meste Margao to už bol trosku iný oriesok. Veľa aut, riksi, motoriek, cyklistov. Už to nebola taká sranda. Ale aj to sme zvládli. Cestou domov sme este stretli, a to som zabudol poznamenat, množstvo krav stojacich, leziacich a chodiacich po ceste. Vôbec nik to nerieši, kravy tu majú prednosť. A vôbec sa neboja ani hukacky. Len tak si stoja v ceste a prežuvaju.
Dnes vecer sme zasli do Lily Moon Cafe na ryby. Majiteľ nám urobil dve morské ryby a k tomu ešte kráľovské krevety a kúsok malého zraloka. Bolo to veľmi dobré i keď žralok nie je veru až taký chutný. Po dnešnom dni, ktorý sme viac menej strávili na skutroch sme už boli takí unavení, že sme zaspali asi o desiatej večer. Zajtra je silvester, tak budeme oslavovať.
31.12.2010 - Silvester
Tak a je to tu. Hm. Mal by som mať nejaký specialny pocit ale kedže to tu vôbec nevyzerá ako u nás, mám pocit letnej dovolenky a nie Silvestra. Vôbec si neviem predstaviť, že u nás doma je sneh. Tu je 30 stupňov a teplé more. Dnes sme dlho spali a tak po ranajkach už bol vlastne obed. Po vcerajsom namahavom dni som nič extra neplanoval.
Išli sme si Slavkou opäť do laguny Cola. Dnes je trochu pod mrakom, čo je fajn, aspoň sa moc nespalime. Zatiaľ je veľmi kludny deň. Trosku sme si zaplavali, najedli sa a na večer sme sa vrátili späť na našu pláž.
Večer sme si dojednali fľašu sampusu a aj sme kúpili dve rakety, keď už bude ten nový rok. Na silvestrovsku večeru sme si kazdy objednali nejakú morsku rybu alebo niečo iné z mora od nášho domáceho. A potom už len čakať do polnoci. 3,2,1 a buuum, šampanské buchlo podľa predpokladu, odpalili sme rakety a bol nový rok. Pristavíi sa pri nás taký dvaja Poliaci, starší pár, tak sme sa rozprávali do pol piatej. Oni už prešli cez Rajdzastan a tak nám čo to porozpravali. Viac menej nás pripravili na to, čo bude. Veľa ľudí, smrad, spina, chudoba a zobraci. Ale snáď to nebude až take hrozne...uvidíme;)
1.1.2011
2.1.2011
Ráno nás zobudil jednak budik o 7:30 ale ešte chvíľku predtým celkom dobrá zima v chalupke. A ešte niečo. Došla na mna jemna pomsta Indickeho sultana. 3 návštevy WC a jedno Imoduim a dúfam, že som ok. Stále mám zmiešané pocity z brucha ale snáď to bude fajn.
Na letisku už prebehla štandardná procedura a práve sedíme v lietadle smer Goa-Mumbai, čas cesty 1 hodina. Tak si držme palce nech to dobre dopdne. Tak moje zmiešané pocity ohľadom brucha boli oprávnené. Už cítim, že to na mna prichádza. V Mumbai som už na letisku musel ísť na WC a obávam sa aby ma to nechytilo niekde počas cesty. Náš večerný let Mumbai-Ahmedabad bol zaujímavý tým, že už sme boli jediný biely na palube. Ale ináč fajn. A je to tu, pristávame v Ahmedabade o ktorom sa píše, že je síce priatelsky, ale smradlavy a špinavý. A je to naozaj tak. Autorikša nás odviezla na hotel Volga, ktorý sme si dojednali po telefone. No bol nadocakavanie príjemný a utulný. Ja som bol hlavne rad, že je tu opäť zachod. Navečerať sme sa išli do lokálnej reštiky vyhľadavanej domácimi. Klasicky sme si vybrali niečo z domácej kuchyne...pikantnééé. No a potom už len sup do postele poriadne sa vyspat.
3.1.2011
Naše ďalšie kroky smerovali do hindu kláštora- Schwama temple. Veľmi krásny kostol. A opäť som zúfalo hľadal WC. Našiel som tabuľu s nápisom Toilet, vojdem dnu a iba pisoare, zachod zamknuty. Tak som sa otočil a šiel som za mnichmi nech mi pomôžu. Ani som nevedel že som rovno oslovil druhého najvyssieho mnicha.
A kým som bol na WC, Manazovi a chalanom sa prihovoril najvyšší mnich, dizajnér najväčšieho hindu chrámu v Dilí. Rozprávali sme sa spolu potom asi pol hodinu, boli aj v Prahe kde mali tiež priateľa, profesora Jaroslava Friča. Dostali sme kontakt na hlavného mnicha v Dili chrame, keď tam prídeme, že sa mu mame ozvat. Naozaj neopakovatelné stretnutie.
Nakoniec sme sa rozlúčili a vrátili sa do mesta dať si neskorý obed. Klasika, indicka zmes všetkého a čili. Ufff. Unavení sme si šli ešte na hodinku lahnut na hotel aby sme sa potom vybrali na cestu mestom k jednej mešite. No to sme netušili, že pôjdeme cez obrovský trh. Bolo tam tisíc ľudí na každom metri, tlacenica, mackanica, do toho rikše, motorky, autá a kravy. Totalny chaos.
Mešitu sme na prvý pokus nenašli ale nevzdali sme sa a použili sme osvedčenú metódu - rikšu. Bolo už ale dosť neskoro večer tak sme ostali len na námestí a do vnútra sme nešli. Potom už len na hotel a o deviatej ku kiosku odkiaľ snáď pôjde nás autobus. Tu som však chytil stres a paniku ked som zistil, že v autobuse nie je zachod.
4.1.2011
Ráno o štvrtej nás autobus vylozil na stanici v Udaipure. Vonku je pekná zima, blizime sa k púšti a tu sú noci chladné. Zialbohu sa nám nepodarilo si zabookovať hotel telefonicky tak nám neostalo nič iné len zobrať rikšu a skúsiť nejaký hotel. Išli sme do Jagas Niwas Palace Hotel, veľmi pekný ale aj drahý palác. Mali dve voľné izby ale až od desiatej. Tak nám dali deky a poslali nás hore na terasu do reštaurácie si lahnut a odpocinut si. A tu sme aj zaspali. No aké bolo ráno, keď sme vstali a vedľa nás už ranajkovali iní hostia. Zvláštny zážitok pre nás a asi aj pre nich. Po ranajkah sme vyšli na strechu na terasu odkiaľ sme mali ešte krajší výhľad na jazero Pichola na ktorom je Pichola Palac.
No cestu nám zahatil tentokrát naozajstny živý slon, ktorý si aj s pánom vykračoval po úzkej uličke. Bola tam svadba a slona použili pri ceremónii. Po západe slnka sme si zarezervovali autobus a tentokrát aj hotel a potom sme sa už len navečerali na streche, lebo tu sú všetky reštaurácie na streche. Zajtra ráno ideme jazdiť na kone a večer smer Jodhpur.
5.1.2011
Slavka mala najkludnejsiu kobylu a ja som mal takú čo nechcela rýchlo chodiť. Buď išla pomaly alebo šla do klusu a to sa už nepáčilo môjmu chlapcovi čo mal vedľa mna bežat. Ale stáť nevedela vôbec. Keď sme zastali tak stále chcela chodiť a nie a nie zastať.
Po dvoch hodinách sme už boli celkom unavení a vrátili sme sa späť. Poobede sme mali v pláne ísť sa previesť na lodke po jazere okolo paláca, ale chalani nechceli a tak pre dvoch platiť celu lodku sa nám so Slavkou nechcelo. Tak aspoň ponakupujeme nejaké suveniry. Posledný dnešný trip bol na Monsoon Palace, odkiaľ mal byť krásny západ slnka a výhľad na celé mesto. Nuž, nemožno poprieť, že to bolo pekné, ale aj celkom drahé v porovnaní s inými pamiatkami. Keď najväčší palác stal 60 a toto cez 300 aj s cestou. Ale západ slnka bol napokon celkom pekný a aspoň sme videli celé mesto z vrchu. Teraz sa už len navečerať a o pol desiatej šup na autobus do Jodhpuru.
Rano o piatej sme dorazili do Jodhpuru. Sadli sme do rikše a povedali nazov hotela, kde sme mali rezerváciu. To sme ešte netušili, že nás zavezie do iného hotela, odkiaľ dostáva bakšiš za hostí. To nám docvaklo až na druhý deň.
Majiteľ bol starý dedko, viac menej bol aj milý, ale automaticky sme potom k nemu stratili doveru, kedže nás oklamal. Izba nebola zlá, mala však jednu veľkú chybu. Bolo tam strašne zima. Hrubé múry, žiadne okna, no zima bola aj mne pod prikryvkou, slavka ostala v bunde a spacaku a aj tak jej bola zima. To preto že síce cez deň je tu veľmi teplo na tričko a shortky, no večer sa ochladi na sedem stupňov. Nakoniec sme nejako zaspali.
Ráno nás zobudil Jano až o pol jednej. Chalani boli hore a kecali s dedkom. Ako vravim, docvaklo nám to až neskôr. Dnes sme mali veľmi dlhé raňajky, take oddychové a tak sme sa vymotali až o tretej. V Jodhpure toho nie je veľa čo vidieť, je tu velka pevnosť Meherangarh Fort a pri nej maly memorial maharadžu Jaswant Thada.
Kedže Fort by sme dnes nestihli, šli sme do Jaswand Thada. Bol to vlastne taký maly biely zamoček odkiaľ bol veľmi pekný výhľad na celé mesto, ktoré má prívlastok modré, lebo veľa domov má modré steny. Neskôr sme odtialto zbehli do centra na trh rozprestierajúci sa okolo mestskej veže s hodinami. Slavka a ja sme si kúpili kožené topánky alebo slapky, take jednoduché na leto. Z ceny sme moc nezjednavali ale stali jedny 250rupii (130 korún).
Další plán bolo zistiť, či sa nám podarí zarezervovať si vlak z Jaisalmeru do Jaipuru na nedeľu, kedže Listky sa rýchlo míňali. Zo stanice nás poslali do rezervacnej kancelárie kde nám povedali, že je už poradovnik asi 100 miest. Nerozumiem ako si niekto môže kúpiť lístok na poradovnik a dúfať, že 100 ľudí sa nedostavi a tým pádom on môže ísť. No nebolo všetko stratené. Indické vlaky majú ešte špeciálne Listky pre turistov, vola sa to Tatkal kvóta. Tak som sa opýtal na tatkal. Žiaľ povedali mi, že tatkal kvóta sa otvára až zajtra ráno, dva dni pred odchodom vlaku. Tak musíme prísť ráno o ôsmej a snáď budeme mat šťastie.
Kým sme toto vybavili začalo sa už pomaly stmievať a nakoľko sme iba ranajkovali išli sme sa naobedo-večerať. Hneď oproti bol slušný hotel s ako už inak, reštauráciou na streche. Vybrali sme si každý nejaké jedlo s prizvukom, že nechceme moc pikantné. A tak aj bolo. Teda, až na Vendelina, on mal hotovú ohňovú zem. Palilo to ešte aj v bruchu. A tak sme len clivo spominali na domácu kuchyňu, čo si dáme keď prideme domov. Dnes večer nastal ale aj deň zlomu.
Chalani unavení z častého presuvania už začali frflať, že načo do Jaisalmeru a potom 12 hodín vo vlaku do Jaipuru, že oni to vynechaju a pojdu hneď do Jaipuru a odtiaľ na Safari. No ja som chcel vidieť piesocne mesto a radšej mesto ako Safari na tri hodiny a tak sa zajtra rozdelime. Dobrú noc.
7.1.2011
O ôsmej nás zobudil budik. Chalani ešte spali no my sme museli ísť na stanicu skúsiť si zarezervovať listky na vlak. Riska nás za 80 na otočku zobrala do rezervacnej kancelárie. Na tatkal kvótu sme dostali dve miesta v klimatizovanom vozni, malo by to byt ok. Jeden lístok stal 850 rupii tak necakam žiadnu špinu. No len aby som nebol prekvapený...ale snáď nie. Keď sme sa vrátili chalani akurát vstavali. Naranajkovali sme sa teda všetci spolu. Opäť omeleta. Doma nechcem vidieť vajcia aspoň dva mesiace. Tu mame každé ráno omeletu. Čo iné. Nič v menu nie je.
Asi o dvanastej sme išli spolu kúpiť si Listky na autobus, oni smer Jaipur, my smer Jaisalmer. My mame teda autobus o piatej, chalani nočák o pol desiatej. Pri hodinovej veži sme sa teda rozdelili. Ponahlali sme sa vidieť ešte pevnosť Meherangarh Fort, ktorá sa týči nad mestom na kopci. Rychlo sme prešli múzeum a pevnosť z vonku. Je to veľká pevnosť no nemali sme na ňu žiaľ tak moc času. Ešte pred odchodom sme sa chceli ísť naobedovat aby sme to do noci vydržali. Vedľa nášho hotela bol ešte jeden, tak sme tam zašli sa najesť.
Bol to klasický nadháňač. Zobrali sme si leták a dal som mu moje meno a potom už odišiel. Cesta v autobuse prebiehala v pohode, bola celkom nová a až na pár rozbitych úsekov sa šlo bez väčšieho natrasania. Sranda bola, že na predposlednej zastávke nastúpil chalan z toho hotela s mojim menom a už sme sa ho nezbavili. Ale povedali sme si ok, za pozretie nič nedáme a hotel bol fakt lacný, 200 na noc. Keď sme boli na mieste zistili sme, že je to taký skôr hostel ale ok. Mali sme maličkú izbu, zachod a sprchu, len teplá voda vraj pôjde až ráno. Tak sme to vzali, aspoň niečo ušetríme.
Neskôr sme sa rikšou odviezli k blízkemu jazeru kde pred niekoľko sto rokmi vtedy známa prostitútka nechala postaviť memorial. Na vrch umiestnila oltár pre hare krišna aby to maharadža nemohol dať zbúrať a bolo. Cestou naspäť k hotelu sme sa zastavili v jednej haveli. Zaplatili sme po 20 rupií aby sme si ju pozreli zvnútra a ani sme netušili že k oku dostaneme aj odborný výklad.
Dnes odchádzame z Jaisalmeru, púštneho mesta. Je dvanásť hodín a slnko už konečne začína trochu hriať. Ráno sme vstali o ôsmej aby sme stihli sprchu a pobaliť sa, lebo izbu treba vypratať do desiatej rana. Keď sme išli zaplatiť, recepčný sa hneď ponúkol, že nám uskladní batožinu kým pôjdeme na vlak a že kľudne sa môžme potom aj osprchovať a ísť na zachod, že nám otvorí izbu.
Bol veľmi milý snažiac sa zanechať dobrý dojem na tento hotel. Nemajú tu veľa turistov ale zato hotelov postavili viac než dosť a teraz majú problém zaplniť izby. Ráno bola ale ozaj zima, asi 3 stupne. Dali sme si raňajky na terase a už je dvanásť a my sa tu stále vyhrievame na slnku s výhľadom na mesto a pevnosť. Akurát naobedovať sa pôjdeme niekam inam, lebo jedlo tu majú veľmi drahé.
O pol piatej nám ide vlak takze pôjdeme na stanicu aspoň hodinu skôr aby sme sa vyhli nedorozumeniam a aby všetko prebehlo hladko.
Vlaková stanica vyzerala veľmi jednoducho, ostatne, Jaisalmer je malé mesto. Boli tu len dve nastupištia a aj tak sme vedeli, že náš vlak odchádza z druhého. Mali sme vozeň B1. Nebolo to vôbec ťažké, na každom vozni bol menný zoznam cestujucich takže sme si boli stopercentne istí, že sme správne. Vlak bol o niečo horšej kvality ako sú naše vlaky, ale okrem zatúchnutého smradu to nebolo až také zlé. Ako sme už vedeli kupé tu nemajú dvere takže všetci sú spolu, čiže dobytčák. Nad sebou sú tri lôžka, pričom úplne spodné tvorí normálnu sedačku, stredná tvorí operadlo ktoré sa dá zdvihnúť a pomocou dvoch hákov vytvorí posteľ v strede a horné ložko je fixné, nemení sa na nič. My sme mali tie horné a teda mohli sme si lahnúť keykoľvek, zatiaľčo na spodnom musia čakať lebo každý má nárok aj na miesto na sedenie. Zvláštny Systém.
Tesne pred odchodom do vlaku pristúpili dvaja chalani, Nemec a Rakušan a tak sa nudná cesta zmenila na celkom zábavnú. Asi päť hodín sme popijali a kecali o zážitkoch čo sme každý mali na ceste po Indii. Cesta nám tak veľmi rýchlo ubiehala. Vlak šiel úplne normálne ako u nás a narozdiel od autobusov sa tu minimálne dalo ísť na zachod a dalo sa aj spať, kedže to tak moc netrmácalo ako v autobuse. Dokonca sme mali každý vankúš, posteľné prádlo a deku.
Pondelok ráno, 4:50 došiel vlak do Jaipuru, presne. Rikša nás doviezla na hotel kde mali byť ubytovaní aj chalani. Izba bola celkom pekná a tak sme hneď zaspali. Vstavli sme neskoro, o jedenástej.
Dnešný deň sme ale neurobili nič. Chalani boli na slonoch a mali sa vrátiť okolo druhej, tak sme sa rozhodli, že na nich počkáme na hoteli v reštaurácii na zahrade. Čiže zmena, ziadna strecha. Tu sa nám prihovoril asi 65ročný Austrálčan, profesor ekonomiky na dôchodku. A tak sme s ním kecali až kým neprišli chalani naspäť.
Celkom milý pánko. Aj sme si vymenili emailové adresy a Slávka dúfa, že by nás pozval k nemu do Sydney do Austrálie. Chalani prišli niečo po druhej a to už sme boli dosť hladní tak sme sa vybrali niekam do mesta na obed. Asi desať minút rikšou a boli sme blízko centra a tak sme zašli do reštiky. Táto bola veľmi luxusná, no odpovedali tomu aj ceny, asi o tretinu vyššie ako normálne. Ale ok, raz za čas si môžme dovoliť aj peknú čistú reštauráciu.
Keď sme dojedli bolo už dosť neskoro a tak sme sa pobrali so Slavkou pešo aspoň čo to zahliadnuť z mesta. Centrum je ale dosť veľké a tak napešo to trvá dlho. Došli sme asi do stredu cez uličky a bazáre, kde bol neuveriteľný smrad a špina až k miestnym zahradám, ktoré však skôr pripomínali smetisko. Boli zanedbané s pospávajúcimi miestnymi bezdomovcami plné odpadkov. V strede toho celého bolo múzeum ale už bolo zavreté, bolo neskoro. Pomaly sa začalo stmievať a tak sme sa vybrali domov. Hneď sa pri nás pristavil rikšamen a začal zjednávať cenu. Začal na sto rupiách no skončili sme na 50tke. Aj to je veľa. Miestny by zaplatil maximálne desať.
Dal som si budik na ôsmu ale opäť sme z postele vyliezli až o deviatej. Dnes sme chceli stihnúť aspoň niečo zo starého mesta tak sme chceli vyrazit skôr ako včera. Po klasických raňajkách-bože nech už sme doma, hocičo len nie omeleta s toustom-sme opäť stretli nášho Austrálčana tak sme ešte chvíľu tárali o všeličom. Chalani vstali trošku neskôr, asi o jedenástej. Kým my sme mali namierené do mesta, oni boli na odchode do Rathambore národného parku na Safari. A tak sa naše cesty opäť na jeden deň rozdelili. Uvidíme sa zajtra večer v Agre, našej poslednej zastávke na ceste do Dilí.
Do mesta sme si zobrali klasicky rikšu. Tentokrát za 50. Už sme viac nekompromisný na cene. Tri týždne v Indii nás naučili aké asi môžu byť ceny pre turistov, čo sme ešte ochotní zaplatiť. Aj tak platíme asi 5-krát viac ako lokálny. Taktika je jednoduchá.
Opýtať sa na cenu, potom navrhnúť našu čo samozrejme rikšiak nechce a tak sa pobereme preč, ale pomalým váhavým krokom aby mal čas nás zastaviť a dojednať si cenu. Väčšinou to funguje. Doviezli sme sa k Hawa Mahal, veľkej ružovej budove. Vraj po Taj Mahale druhá najnavstevovajšia pamiatka. No nám sa moc nepáčila. Zvonku je to veľmi pekná ružová stavba ale vnútri nebolo takmer nič. Akurát zopár robotníkov rozbíjajúcich kachličky na podlahe.
Zvláštne, že aj počas rekonštrukcie sú tu pamiatky otvorené, však prečo nie, aspoň viac zarobia. Vonku na ulici bolo množstvo obchodov a tak sme začali tradične nakupovať. Najprv obliečky na vankúše. Stratégia je už jasná. Vyberať, zistiť cenu a potom zjednávať a nepopustiť. Oni to nakoniec predajú. Jednu obliečku chcel predať za 150 a nakoniec boli obe za 200. Potom Slavkine topánky začal na 650 a skončili sme na 150. Ale to takým štýlom, že sme odišli z obchodu a ešte na ulici za nami kričal že ok ok, za 150. Nuž ináč s s nimi nedá.
Dnes sme boli odhodlaní vidieť čo najviac zo starého mesta. Naša druhá zastávka bol Jantar Mantar, jedno z najstarších observatorií v Rajastáne. Celé miesto pokrývalo množstvo rôznych prístrojov veľkých ako svet merajúcich čas, polohu a všeličo možné. Niektoré boli vysoké viac ako desať metrov.
Odiaľto sme sa vybrali do City Palácu. Je to palác kde jedna časť je prístupná turistom a vo zvyšku stále žije Maharádža s jeho rodinou. Boli tu napríklad dva najväčšie strieborné krčahy na svete vyrobené pre Maharadžovu cestu do Anglicka v roku 1907 aby niesli svätú vodu z rieky Ganga.
Večer sme sa ešte nechali odviezť na okraj Jaipuru pozrieť si Opičí palác, patriaci so svetového dedičstva. Večer sa tu zvyknú zgrupovať opice, preto ten názov. Je odtiaľto výhľad na celé mesto, no povedať že pekný sa nedá lebo celé mesto je zahalené v jednom obrovskom oblaku smogu.
Budik sme mali nastavení na siedmu ale kým sme sa vymotali z izby bolo osem preč. Nechcelo sa nám, vonku bola ešte zima kým slnko začne aspoň trošku hriať. Po raňajkách sme vyplatili hotel, najprv od nás chceli platiť za tri noci ale nakoniec sme sa dohodli na dvoch. Boli sme tu cca 50 hodín, takže fajn. Pred hotelom už na nás čakal rikšamen a vyrazili sme na polhodinovú cestu do mesta Amber na slony a pevnosť. Ale hlavne na slony, pevností sme už videli viac než dosť.
Hotelový rikšamen už na nás čakal a mohli sme vyraziť. Cesta trvala niečo cez polhodinu, ale akoháhle sme opustili staré mesto, zrazu tu bola pekná nová cesta, čisto a nasadené palmy v strede cesty. Troška oživenia po dlhej dobe. V Amberi stálo dole pod pevnosťou množstvo slonov. Náš mal číslo 109. Nástup a výstup mali veľmi dobre vymyslený, pekne schodami na prvé poschodie nejakej stavby a šup na slona. Jazda hore na pevnosť trvala možno dvadsať minút, celkom to bolo dlho. Úzkou cestou išiel zástup slonov smerom hore a další smerom dolu. Na úzkej uličke sa len tak tak vyhli.
Niektoré slony dokona iné predbiehali, ako na ceste. Ako presne ich ovládali neviem, len keď sme išli predbiehať tak náš slonošofér kopal slona do uší, asi aby zrýchlil. Pevnosť bola obrovská, no už má moc nenadchla. Začínam mať týchto pamiatok tak akurát. Po dvoch hodinách na pevnosti sme usúdili, že je najvyšší čas sa vrátiť späť. Cestou sme kúpili nejaké drevené slony opäť po divokom súboji cien. Z 1000 rupií na 200. Ale trvalo to hodne dlho. Rikšamen nás čakal dole na parkovisku a vyrazili sme naspäť.
Cestou na hotel sme sa ešte zastavili odfotiť si vodný palác kde zvykne maharádža tráviť nejaký čas v lete. A potom už len šup šup na hotel a po ceste si kúpiť lístok na autobus do Agry. Ako tu fungujú listky presne nevieme, ale zdá sa, že nás pekne odrbávajú. V jeden čas sú na vyber 4 triedy autobusov, od základnej po luxusný bus. No máme pocit, že aj tak ide vždy len jeden autobus, ale nevadí.
Na hoteli sme si dali obed a už len čakáme kým bude čas ísť na autobus. Odchádza 15:30 tak by sme mali byť o deviatej v Agre. Hotel sme si zarezervovali ako vždy z nášho hotela telefonicky. Máme naň aj dobré referencie a síce je lacný dúfame, že bude fajn. Stačí dvojposteľ a aspoň trošku teplá voda a normálny záchod. Viac nepotrebujeme.
Autobus rozhodne nie je luxusný. Možno keby ho celý poriadne umyli a vyčistili, podobal by sa na naše medzimestské linky. A síce na prvej zastávke nastúpili viac menej čistí ľudia, cestou priberáme rôzne indivíduá aby sme zaplnili celý autobus. A tak to tu už začína fajne smrdieť ale moc mi to nevadí, zvykol som si. Však aj ja mám na sebe už týždeň jedno tričko a najčistejšie už veru nie je. Cesta je zatiaľ veľmi preplnená všetkým možným, tak moc rýchlo nenapredujeme ale dúfam, že sa to časom trošku zrýchli.
Míňame tabuľu Agra 226 km. Doma by to bolo za dve hodinky, tu máme pred sebou ešte aspoň štyri a pol. Nakoniec bola cesta celkom fajn, do Agry ide dvojprúdová cesta oboma smermi takže to s nami až tak extrémne nehádzalo. Akurát autobus bol trošku rozheganý a keď sa moc rozbehol všetko v ňom drnčalo a rinčalo. Večer začala byť už aj zima, lebo niekde v autobuse bolo otvorené okno, ale zvládli sme to. Dnes spíme v hoteli Sakura, je to skôr Low cost hotel ako luxus. Ale izba má posteľ, záchod, sprchu s teplou vodou a to je základ. Hotel ale vyzerá, že bez odporúčania by sme doň asi nikdy nevliezli. No tu v Indii naberá všetko tak trochu iný rozmer, aj pojímanie luxusu a toho čo je treba.
Taj Mahal. Tak to bude dnes na pláne. Doma sme plánovali vidieť Taj za východu slnka, ale nakoľko nám viacero ľudí povedalo, že ráno je hmla a nemá to cenu, tak sme sa rozhodli, že to posunieme na obed. Nakoniec, že je ráno zima a hmla vidíme aj samy. Tak na obed to bude lepšie. O deviatej sme sa vymotali z izby a išli sme na raňajky. Klasika, omeleta... To už snáď ani nepotrebuje komentár. A opäť sme sa stretli s chalanmi. So Safari prišli vlakom o štvrtej ráno.
Safari bolo pekné, na trojhodinovom tripe videli veľa zaujímavých zvierat, jelene, papagáje, krokodíly a nakoniec aj tigra, mali šťastie. Horšie to už bolo s ich cestou do Agry. Na vlak dostali len second class listky, teda druhú triedu. No povedali im, že na stanici ich môžu vymeniť za doplatok za lepšiu triedu. Žiaľ sa im to nepodarilo. Vlak meškal dve hodiny a na nástupišti zastal len na minútku, takže nemali čas dostať sa do lepšieho vozňa a nastúpili kam sa podarilo, teda do druhej triedy. A to teda bolo. Smrad, špina, potkany, myši...dokonca sa niekto vysral na zem s všetko sa to lialo po zemi...až sa to dostalo k Vedelínovmu batohu.
Chudák Veno, musel orezať všetky popruhy aby sa toho zbavil. Už mal pomaly slzy na krajíčku a vôbec sa mu nečudujem. Prejsť do iného vozňa nebolo možné lebo tu boli ľudia úplne všade. Prejsť sa nedalo a tak najlepšie miesto čo si našli bolo pri zachode pri umyvadle a tak cestovali päť hodín.
No vráťme sa k Agre a Taj Mahalu. Kedže chalani spali do obeda my sme so Slavkou vyrazili pozrieť si ešte Baby Taj na úvod. Konečne niečo pekné so zeleným travnikom a kvetmi. Pomotkali sme sa tu asi hodinku a potom sme išli priamo k Taj Mahalu, aby sme sa tam stretli s chalanmi. Priamo do Taj Mahalu vedú tri brány, západná, južná a výhodná. My sme išli južnou ale bolo to v podstate jedno, rada bola len na západnej, ale nie veľká. Potom už len prejsť cez jedno námestie, bránu, a sme tam, pred ním.
Áno, je to fakt neskutočne monumentálna stavba. Obrovská biela budova postavená z mramoru, pred ňou malé fontánky lemované trávnikmi a kvetmi. Stálo to z to. Poprechádzali sme sa tu asi dve hodiny aby sme si vyhutnali jeho krásu so všetkých strán, no potom už bol čas odísť. Akonáhle sme vyslis von cez bránu, vrhli sa na nás predajcovia suvenírov. Už nám to lezie na nervy. Každý ťa volá do svojho obchodu aspoň sa pozrieť. No aj tak sme nič nekúpili.
Pár minút chôdze a boli sme v reštaurácii na streche s výhľadom na celý Taj Mahal. Ešte lepší pohľad ako zvnútra a zadarmo. Tak sme sa najedli a porobili ešte zopár fotiek. A to sa už začalo zvečerievať a my sme museli na autobusovú stanicu chytiť autobus do Dilí. Skúsili sme si kúpiť lístky ráno, ale odcitli sme sa v nekonečnej slučke. Pri okienku nám povedali že listoknam predajú v autobuse a tam zase, že v okienku. Tak sme si povedali, že to skusime tesne pred odchodom. No situácia sa zopakovala znovu. Pendlovali sme medzi okienkom a autobusom až nás presvedčili, že okienko je tá správna voľba. No to by ten človek musel byť schopný vydať viac ako dva Listky za polhodinu. Tak sme to pri okienku nestihli a poslali nás do autobusu, že však si môžme kúpiť aj tam. Akú má toto logiku nepochopím. Autobus sa pohol. Tentokrát ideme fakt luxusným spojom, je to Volvo bus, ako naše diaľkové linky. Dokonca nám navoňavkovali závesy.
O pol hodiny bola v Agre ďalšia zastávka. Nastúpilo pár ľudí a ako na potvoru mali miestenky na naše miesta. Tak sme sa šli opýtať šoféra čo a ako, kedy nám predá lístky aby sme mali fixné miesta. A človek by neveril. Opäť nás poslali vonku k okienku kúpiť si lístok tam. No zase sme nepochodili, za desať minút sme sa nedostali na rad a tak nás nahnali do busu s tým, že však lístok si môžme kúpiť aj vo vnútri...už nemám slov. Všimol si nás jeden domáci mladík, išiel s nami do Dilí a konečne niekto s normálnou angličtinou nám vysvetlil, že toto sú nové spoje a ani oni nevedia, kde kúpiť lístok. Tak sme nastúpili, on prehodil pár slov so šoférom a za chvíľu došiel chlapec, vypísal nám lístky, zaplatili sme. Aké jednoduché, no prečo to trvalo tak dlho, lebo India. A tak sedíme konečne v klimatizovanom dopravnom prostriedku a do štyroch hodín by sme mali byť v Dilí. Hotel ešte nemáme, dúfam, že na mieste niečo slušné nájdeme.
Tento deň sa ešte neskončil. Domáci mladík bol veľmi príjemný a ochotný a tak sa začal vypytovať kam ideme, aké máme ešte plány. Keďže sme nemali v Delhi žiadne ubytovanie, ponúkol sa, že nám s tým pomôže. Tak ešte v autobuse si zapol notebook a hľadal nejaké hotely. Oblasť, ktorú sme si my vybrali označil za trošku nebezpečnú, ostatne aj Lonely Planet píše, že je to také drogové doupe. Nakoniec našiel niečo a povedal, že to bude ok, že nám tam dohodne aj rikšu. Nuž, uvidíme.
Keď sme prišli do Dilí, bolo už neskoro večer. Stanica bola niekde v totálnej diere, nikde nič iba hrba rikšamenov a tma ako v rohu. Reku, tu keď si nás podajú nemáme šancu. Chalan im niečo zabrblal a že nás odvezú do hotela, vraj je to iba kúsok, len cesta je komplikovaná. Vyrazili sme. Rikšiaci tu fakt jazdia ako blázni. Brutálne myšicky pomedzi autá, všetko vypočítané na milimetre. Zrazu sme odbočili na nejakú ulicu, a asi o kilometer sme sa otočili a išli sme skoro tam odkiaľ sme vyrážali. Hm, veľmi zaujímavý spôsob hľadania hotela. Či nás nakoniec doviezli tam, kde sme mali byť vlastne ani nevieme, lebo v tom zhone sme sa nejako zabudli nášho autobusového kamaráta opýtať na názov hotelu. Tak nás vysadili niekde pri dialnici, nikde nič, centrum v nedohľadne...no čo už. Slávka s Janom išli teda pozrieť, čo sú tam za izby. Keď sa vrátili, moc sa im to nepáčilo. Strašne malé izby , drahé a ešte aj pri dialnici.
A tak padlo rozhodnutie. Kedže sme tlačený rozpočtom, vyhralo to centrum drogových dílerov a všeliakej pliagy – Main Bazaar. Po chvíľke handrkovania sme sa dohodli s rikšamenmi na cene a tí nás odviezli do nášho nového hotela. Cesta trvala asi pol hodinu. Už sa blížila polnoc a každému bolo jasné, že dnes tak skoro spať nepôjdeme. Dorazili sme na Main Bazaar a cez spleť uličiek sme zabočili do jednej malej a tmavej...čo iné sme aj mohli čakať. Na strede cesty práve dohorel oheň, ešte bolo poznať zvyšky pahreby. Hold, zima je v noci, treba sa zahriať ako sa dá. Vysadili nás pred jedným hotelom a tu začalo naťahovanie.
Oproti sebe boli totiž dva hoteli. Tak sme išli do toho kam nás zobrali riškameni (a z ktorého majú aj províziu ak sa tam ubytujeme). Cena za malú izbičku začínala na 1200 rupií. Tak sme sa otočili do hotela oproti. Kvalita a veľkosť izieb taká istá, cena 1000 rupií. Prvý majiteľ vyšiel na ulicu a vraví, že dá 900. Nuž, druhý hotel sa nenechal zahanbiť a ponúka nám 900. Chalani fajčia jednu od druhej, už nik nie je extrémne nastavený niečo riešiť vybrať. Potom pribehol chlapík z prvého hotelu a vraví, že akúkoľvek cenu nám dajú vedľa, on nám dá lacnejšie. Tak sme nakoniec uzavreli dohodu na 800 rupiách. To bolo za tú kvalitu a daň hlavného mesta celkom fajn.
Ráno sme sa zobudili so Slávkou a celkom aj hladní. Chalani asi spali, neviem, nechceli sme ich budiť tak som otvoril bedeker, našiel odporúčanú reštauráciu a šli sme. Trošku sme poblúdili ale nakoniec sme to zvládli. Sily už ale pomaly dochádzajú, nejako som asi zle stúpil a začalo ma pichať v nohe. Tak som celý deň kríval, ale aspoň som viac zapadol do davu. Cez deň celý bazár žije, veľa uličiek, obchodov so všetkým možným, pomedzi to chodia ľudia, autá, rikše, kravy...nedá sa pozerať dookola ale treba stále sledovať premávku a aj pozerať si pod nohy, aby sme náhodou do nejakého lajna nestúpili. Odporúčané Sam's café bolo fakt super. Už tradične, ani dnes neboli raňajky extra odlišné od iných dní. Tak sme si dali pekne omeletu a toasty. Teda ja. Slávka skúsila toasty s džemom, ale omeleta je predsa len omeleta. Dokonca tu mi ju doniesli aj s hranolkami a nejakou zeleninovou oblohou, bolo toho fakt dosť, že som sa poriadne najedol na celý deň.
Dnešný plán bol vcelku jednoduchý. Nakupovanie. Sme tu už len dva dni a doteraz sme sa veľa nákupom nevenovali, tak to dnes chceme dobehnúť. Podľa mapy je asi 30 minút pešo vzdialené nákupné centrum, teda lepšie povedané uličky s obchodmi. Volá sa to Rajiv Chowk alebo Connaught Place. A áno, aby som nezabudol, samozrejme aj táto reštaurácie je na streche, ale to už hádam ani nemusím spomínať. Najedli sme sa, mohlo byť tak desať hodín. Cestou k hotelu sme len pozerali čo majú v uličkách v obchodoch, no sú tu hlavne suveníry, obchody s oblečením, potraviny ale aj televízory, rozne opravovne a pouličný predavači. Pri hoteli sme sa stretli s chalanmi, ktorí vstali a tiež chceli ísť na raňajky. Tak sme išli znova do Sam's café, bol to fakt super podnik, nikde inde sme už potom ani nechodili jedávať. Tam sa nám páčilo. Dobré jedlo, dobré ceny.
Keď sa aj chalani dosýtosti najedli, vybrali sme sa pešo na nákupy. Cestou sme sa zastavili v stánku, kde podávali džúsy s čerstvej šťavy. Ochutnali sme z granátového jablka a bolo to fakt vynikajúce. Trošku sme sa nechali uniesť a pili sme z ulice, nechcem predbiehať ale pravdepodobne to nebol až taký dobrý nápad. Cestou k obchodom dokopy nič zvláštne, pár bezdomovcov spalo na ulici, cyklorikšiak pokrútený v deke na svojom bicykli. Neviem, ale mali sme pocit, že ak tu aj niekto umrie, kým na to prídu prejde zopár dní. Veď kto by ich šiel budiť či spia len na noc alebo natrvalo. Chudoba je tu fakt obrovská, môžme byť radi, kde žijeme.
Nákupy sme odštartovali v jednom obchodíku kde mali takmer všetko. A začalo sa tradičné zjednávanie. Mne to moc nešlo ale zato Janči sa ukázal ako majster v zjednávaní a dostával pekné množstevné zľavy. Nakoniec nám dávali malých sloníkov len tak. Tak sme kúpili nejaké suveníry a potom Slávka chcela kúpiť šatku. A tu to začalo. Nechcem to tu celé rozpisovať, lebo by to bolo na dlho. Skoro dve hodiny sme sa prehrabávali v rôznych typoch a druhoch kým sme si ako tak vybrali, ktorá šatka, resp. volá sa to šál je pekná. A potom začalo zjednávanie o cene. Už ani neviem na akej sme začali a koľkokrát sme sa zdvihli, že odchádzame, koľko rôznych čísel sme písali do kalkulačky, prepočítavali rôzne kombinácie a zľavy, až sme sa nakoniec dohodli. To ale som ja už bol pomaly na mŕtvicu. Tak som v tej eufórii kúpil jednu šatku aj Slávke, keď sa tam už toľko naťahovala s kúpou.
Ani neviem ako, a zotmelo sa. Chalani už behali neviem kde všade, ja som si odskočil ešte kúpiť zopár indických tričiek, aby som mal tiež nejakú pamiatku. V pláne sme mali tiež kúpiť sárí, no žial také, ako si Slávka vysnívala a videla na jednej jej kamarátke, sme nenašli. Ono to veľmi záleží od obchodu, všade majú niečo iné, rôzne typy. No ale keď sa jej nepáčilo, nemá zmysel to kupovať, to je fakt.
A je to tu. Náš posledný deň v Indii. Dnešný plán je jednoduchý, ráno sme sa pobalili a zaplatili za hotel, uložili si batožinu na recepcii a po raňajkách sme sa vybrali pozrieť si aspoň jednu pamiatku aj v hlavnom meste. A tou bol chram Swaminarayan Akshardham temple, miesto postavené len nedávno, zobrazujúci históriu, kultúru, Hindu náboženstvo a vývoj Indie. Išlo nám sem metro, takže sme mali aspoň možnosť vyskúšať si aj tento druh dopravy. Indické metro je napočudovanie veľmi podobné tomu našemu. Tam bol fakt poriadok, vlaky chodili podľa plánu, stanice boli pekné a čisté. Keď sme dorazili na miesto určenia, hneď sa okolo nás zhrčili cyklorikše, že nás tam odvezú, že to je 2 kilometre ďaleko. Tak sme im dali pár rupií a zobrali nás. Ale ako to už v Indii býva, z dvoch kilometrov bolo asi dvesto metrov!!! Akurát sme zabočili za rok stanice miernym dolekopcom a boli sme tam. Netrvalo to dlhšie ako minútu. Tak nás opäť miestny dobehli, no, ale však z toho oni vlastne žijú. Miestny alebo kto to pozná by si na takú vzdialenosť nikdy rikšu nezaplatil.
Ešte predtým sa však musím vrátiť presne k tejto ich indickej mentalite a odrbávaniu. Stalo sa mi totiž niečo, čo už bolo fakt moc aj na mňa. A síce keďže nám tie pouličné džúsy veľmi chutili, rozhodli mse sa, že si načapujeme do litrovej flaše aj na cestu. Tak som prišiel do stánku a dal som mu flašu, nech ju naplní. Litrovú, podotýkam. Keď s tým bol hotový, zabil ma cenou, niečo cez dvesto rupií. Pozerám na neho, že ako to vypočítal, že to je moc. Tak mi vraví, že to je 3x600 ml džúsu. Začal som sa s ním hádať, že o čo mu ide, že predsa flaša ma presne liter, bola tam aj nálepka. Ale nie, on vytiahol svoje zaručene ociachované poháre, rozlial do nich džús a ešte mu aj trošku ostalo. A pozerá na mňa, že či ho nechcem odrbať, že teraz mi ukázal pred mojimi očami ako naplnil tri 600ml poháre a ešte aj vo flaši trošku ostalo. Takže ak chcete vidieť ako naliať dva litre to litrovej flaše, stačí zájsť do Indie, netreba byť ani kúzelník.
Večer po zotmení sme si tu ešte pozreli svetelnú show s fontánou a bol najvyšší čas vrátiť sa na Main Bazaar, dať si večeru u Sama a vyraziť na letisko. Doteraz bolo všetko ešte v poriadku, ale už nie nadlho. Keď sme prišli naspäť, chalani nás už čakali u Sama a večerali, tak sme sa k nim pridali. Veď predsa posledné indické jedlo na dlhú dobu. Boli sme viac než unavení z celodenného chodenia, tak nám to tu padlo vhod. No už počas večere začalo byť Slávke nejako zle od žalúdka, ale pripisovali sme to takej obyčajnej nevoľnosti, lebo v metre bolo strašne dusno a cez deň sme málo pili. Všetci okrem Slávky sme sa teda v pohode navečerali, kým ona zjedla len trošku.
Tak, a vyrážame. Taxíky po nás prišli asi na desiatu večer, no museli sme este chvíľku čakať na Slávku, lebo išla na záchod. Nastúpili sme do áut a už sme sa tešili domov. No cesta sa veru tak rýchlo neskončila, India nám pripravila jej vlastnú rozlúčku. Slávke bolo celou cestou v taxíku veľmi zle a to treba brať do úvay fakt, že šoféri tu jazdia brzda-plyn, ako blázni. Tak som povedal šoférovi, že či môže ísť trošku kľudnejšie, lebo to jeden jeho pasažier nezvláda. Ani som však poriadne nedopovedal a už mi Slávka vraví, že musíme zastať, že je jej fakt zle na vracanie. Šofér to okamžite strhol na krajnicu a zastal, len smola bola, že Slávka sedela smerom do cesty a nie pri krajnici, no a bála sa otvoriť dvere aby do nás niekto nenabúral, tak som musel vystúpiť najprv ja a ona až potom. No a toto sa mi stalo osudným. A nielen mne. Slávka to už žial nestihla a začala svoj "medzinárodný hovor do Maďarska - eeeeď" už v aute...a ani ja som nebol dosť rýchly a schytali to moje nohavice...a samozrejme si to odnieslo aj to auto. Nieže by to bol nejaký dramatický rozdiel v čistote oproti tomu, čo tam bolo predtým, ale predsa, malý rozdiel to bol. A ako sme tam tak stáli a Slávka už vonku dokončocala svoj telefonát, poprosil som šoféra, či nemá niečo, čím by som sa mohol utrieť. Chalan dlho hľadal, krútil sa a napokon vytiahol z kufra jednu ponožku, ktorá si pamätala snáď ešste druhú svetovú vojnu. Za normálnych okolností by som ju v živote nechytil do ruky, no teraz, okolnosťami prinútený a aj samotnou Indiou zmenený mi to prišlo nejako normálne. Tak som zobral tú špinavú smradľavú a megazaprášenú ponožku a trošku som sa poutieral, ale moc to nepomohlo. Gate som potreboval vymeniť. Šofér bol však na moje prekvapenie úplne kľudný a snažil sa nám pomôcť. Slávka sa mu potom strašne moc ospravedlňovala, no on len povedal, že to je ok, že keď sme v jeho taxíku, tak sme ako jeho rodina a čo sa stane rodine, na to sa nebude predsa hnevať, že takéto veci sa stávajú. Tak nás doviezol na letisko, kde nás už čakali chalani. Taxikárovi som dal moju poslednú 100 rupiovku, nech si to auto trošku umyje a šli sme do letiskovej budovy. Všetci ok, ja trošku...no čo, ogrcaný. Manaz mi ale dal jeho rifle, tak som sa na záchode prezliekol a všetko vyzeralo, že bude fajn. Už sme sa na tom iba smiali.
No neprešla ani pol hodinka a aj mne začalo byť nejako nevoľno, pripisoval som to však mojmu zážitku z taxíka. Išli sme na check-in, no mýlil som sa. Odovzdal som akurát pas a už aj som šiel na záchod. Čo potom nasledovalo, asi netreba veľmi opisovať, išlo to zo mna najprv vrchom, potom spodom, alebo naopak, už ani neviem. Po pol hodine už za mnou začali chodiť chalani, že by sme už mali pomaly ísť, aby sme stihli vobec to lietadlo. Tak som sa nejako pobral. Samozrejme, ja som sa už nesmial, zvyšok, čo nemal tieto zážitky sa išiel dopučit. Ako ináč, škodoradosť, najväčšia radosť. Tak pokiaľ sme sa ja so Slávkou vybrali sadnúť si k našej odletovej bráne a tiež blízko záchodov, chalani išli nakupovať. Ale čo sa nestalo, onedlho došli už len dvaja. Vendelína dostihla Indická pomsta ako posledného. A pokiaľ nám už tie prvotné kŕče pomaly doznievali, u neho sme to mali v priamom prenose.
Kedy sme sa prehupli do nedele si veľmi presne nepamatám. No nakoniec sme predsa len nejako pristáli vo Viedni, kde nás už čakal odvoz domov. Unavení, zničení, ale boli sme späť. Nakoniec som sa s hnačkou trápil takmer mesiac a potom, keď už som šiel radšej aj k doktorke čo to so mnou je, tak mi zistili nejakého niečo-koka, nejaká potvora zo špiny. Tak aspoň viem, že to bolo fakt z Indie. Po mesiaci že ten potvorák sám odíde črevným traktom, a viac menej tak aj bolo. Po mesačnom trápení sa a zrýchlenému kroku sa všetko vrátilo do normálu a náš výlet považujem definitívne za skončený. Vytrápený, ale plný zážitkov, tak taká je Incredible (neskutočná) India.
Tak sme na ceste. Už asi dve hodiny sedíme v lietadle smer Mumbai. A to sme už stihli aj pár zážitkov. Cesta na letisko prebehla v poriadku, ale tu to začalo. Išli sme na check-inn a kedže všetci mame ruksaky, tie musia ísť do plastových kosov aby sa niekde nezasekli. A tu bol problém, kose neboli. A tak Vendelinovi letuska povedala aby šiel s batozinou niekam inam, nalavo. Chudák Veno bol však v pomykove a nestasne sa na nas smejucich sa mu pozeral, že kam to má ísť. Sranda bola, že nám ostatným batožinu zobrali, letusky si po kose skočili samy, akurát tá kde šiel Veno bola leniva a tak vyrobila prvý zážitok.
Po pasovej kontrole sme ešte mali chvíľku čas a zbehli sme na jedno. Jano, dlhodobo pracujúci v Rakusku ostrielanou nemcinou vypytal po nemecky 4 piva a casnik mu plynulo po Slovensky odpovedal že donesie 4 pivecka. Sranda, zrazu sme sa cítili ako na našom letisku.
Ináč lietadlo je dosť staré, asi preto že je v aliancii s indickymi aerolinkami. Sedačky sú latkove, nemáme ani vlastné telky, sú len v uličke. Práve ide nejaký indický film, je to ako kombinácia dericka a jednoduchej Márie;) no hroza. Ešte cca 5 hodín a sme opäť na pevnej zemi.
Zatial nas stale zabavaju nasi novacikovia v rámci cestovania. Slavka aj Veno sa pobrali na WC ale kedže nevedeli otvoriť dvere, ktoré sa otvárajú ako v autobuse, zatlacenim dostredu, každý z nich to vyriešil po svojom. Slavka sa opytala letusky a hneď sa dostala dnu, Vendelin prišiel ku dveram a nestastny sa vrátil na miesto bez pouzitia WC.
Vedľa nás sedel jeden domorodec ktorý hneď nadviazal konverzaciu a viac menej potom skoro cely let prekecal so Slavkou. Nakoniec sme šťastne pristáli v Mumbai. Na letisku má zaujal pán čo robil v zmenarni. Potrebovali sme si zameniť peniaze a tak sme sa opytali kde si to mozeme zamenit. Odkazali nas na malu zmenaren, no bola zavreta. Ostali sme tam stáť a všimol si nás Ind stojaci pobliz. Prisiel k okienku a zaklopal. Vtom zo zeme sa okamžite postavil chlapík čo robil v zmenarni. Spal tam na zemi. Zdvihol sa, zapol tabuľu s vymennymi kurzami a akoby sa nič nestalo sa nás opytal čo si želáme. Neskutočné. Možno tam býval, ktovie. Letisko je veľmi zaujímavé, nechcú nás pustiť von z budovy. Prečo, nikto nevie. Tak sme sa len presunuli k druhému terminálu a čakáme na ranny let 5:25. Ináč je tu klasicky teplo a dusno, subtropy. Indovia sú zatiaľ veľmi milí a pomáhajú nam dostať sa kam potrebujeme, len nie von z letiska, tadial cesta nevedie. Toľko prvý deň, zajtra sa už snáď budeme rozvalovat na pláži.
Let to Goa bol krátky a celkom príjemný. Povyzdvihnuti batožiny nás už vonku čakali dvaja Indiani s taxikmi aby nás odviezli na Agonda Beach. Cesta trvala asi hodinu po štandardnej ceste 3. triedy. Po príchode sme sa išli ubytovat do našich chalupok. Slavka bola najprv trosku zmetena a zhrozena kvalitou ale chcelo to len pár hodín na aklǐatizaciu a už sa páčilo aj jej. Je tu raj na zemi. Mame chatky priamo na pláži, kde je minimum ľudí. Asi 10;). Vyjdenim z chatky sme okamžite na pláži a v mori ktoré je velmi teple, žiadne veľké vlny.
Chalupka je veľmi jednoduchá. Izba a posteľ, v druhej izbe záchod a sprcha. Majú tu vodu ktorú cerpaju do čiernych nádrži takze studena=tepla. Dnešný deň sme v podstate takmer cely prespali, vstali sme až okolo tretej poobede. Dali sme si niečo pod zub v miestej restike na pláži a potom sme sa prešli popri celej pláži okolo desiatok obchodov s hocicim. Dnešný tolko očakávaný západ slnka nebol-slnko zapadlo tak rýchlo že neboli žiadne červené zore. A tak po sprche travime čas v našej miestnej reštaurácii popijanim piva s našou domácou palenkou.29.12.2010
Zobudili sme sa dosť neskoro, až o desiatej. Hneď ráno som si bol zaplavat ešte pred ranajkami v mori. Úžasné. Teraz trosku opisem naše chalupky. Sú postavené na drevených pilotoch vo výške asi 1 meter. Podstava 4x4 metre obohnana drevotrieskovymi stenami. Vo vnútri jedna posteľ a to je celé. 
Vedľajšia miestnosť má naše WC a sprchovu ruzicu. Podlaha drevo. Odtok má len zachod, sprcha tečie priamo na zem, ktorá je mierne naklonena na jednu stranu a tak vsetka voda vytecie z chatky von. Aké jednoduché;) 
Po ranajkach sme si išli po skutre, ktoré sme si deň pred tým dohodli. Došli sme po ne, chlapík nám podal kľúče a že von si mame najst kam pasuju. Viac nič. Žiadne pravidla, ani vodičák nechceli, ani sme ešte neplatili, že stačí inokedy. Neskutočné. Mali sme tip na lagunu vzdialenú pár kilometrov, kde je malé jazierko so sladkou vodou. Bolo to asi 10km ďaleko. Palmami obkolesene jazierko s plazou susediacou s morom. To sa ani nedá popisať, ale mame to nafotené.
Odtialto sme išli ešte pár kilometrov ďalej pozrieť si starú pevnosť. Bola to vlastne taká zrucanina na upati mora, slúžila asi ako pevnosť. Potom už len cesta na skutroch spať ku chalupkam. Pred vecerou som si šiel ešte zaplavat do mora a teraz klasicky sedíme v bare a popijame pivo. Ináč zatiaľ nemáme žiadne zazivacie problémy tak dúfam, že nám to ešte dlho vydrží.
30.12.2010
Dnes sme vstvali skôr, už o siedmej. Mali sme dohodnutý výlet na more na delfíny. O pol ôsmej po nás prišla taká malicka drevena loď havajskeho typu s vystrcenym plavakom na jednej strane lode. Výlet bol v podstate velmi jednoduchý. Podisli sme niekoľko sto metrov od pláže a tu sme hľadali kedy sa nám ukážu delfíny. A fakt sme dva videli. Nebolo to celkom tak ako nám vraveli, že ich bude strašne moc a budeme môcť medzi nimi plávať, ale ako hodinový ranny výlet to nebolo zle. 
Nasledovali raňajky v Lily Moon Cafe, to je miesto kde nám cely tento pobyt zarezervovali. Vlastni ju žena Írka s domácim indom a majú malú dcerku Lily. Dali sme si raňajky a opäť sme planovali cely deň turu na skutroch. Ozaj, takmer som zabudol, tankovanie benzínu. Kde sa dá kúpiť v Indii benzín keď tu nie je pumpa? Úplne všade. U holiča, u predvaca zeleniny, v stánku. Majú to balené v litrovych flasiach. Skoro sme odpadli keď nám to povedali. Tak sme doplnili palivo a vyrazili sme. 
Prvý plán bol ísť do väčšieho mesta Margao, no asi v polovici cesty sme museli zmeniť plán. Začala diaľnica a boli tam policajti čo kontrolovali prilby. Nikto nemal na hlave, ale domáci to už poznali, zastali tesne pred zákrutou, nakukli či sú tam policajti a následne sa buď otocili alebo ak mali helmu, nasadili si ju na halvu a pokračovali dalej. My sme sa teda otocili a zmenili sme kurz pláž Varca. Bola to pláž z asi najjemnejsim pieskom na svete. Boli super veľké vlny tak sme sa vyblaznili. Okolo obeda sme už začali byt trosku hladni a tak sme ešte spravili pár kilometrov na Colva pláž. Tu sme sa najedli a šli sme preč. Nepáčilo sa nám moc. Bolo tu už strašne veľa ľudí a my sme si zvykli, že cela pláž je iba nasa.
Další smer - Margao, veľké mesto. Tesne pred vstupom sme zažili indickú zapchu na kruhovom objazde. Autá všade totálna zapcha, nič sa nehybalo. Po pár minútach to miestni motorkari vzdali a oocili to-a my za nimi. Po chvilke to strihli cez nejakú prasnu cestu ktorá síce vyustila v jednosmerke, ale veď to nevadí. Jazdi sa tu fakt super. Iba treba stále trubit. Keď sme sa pýtali aká je dovolená rýchlosť, chlapík celkom nechapal čo sa pytame. Že tu nič take nemajú. Buď ideš do 60 alebo si mŕtvy. Tak to doslova povedal a naozaj ísť 40km/h úplne stačilo a to sme vôbec neboli najpomalsi. Ale jazdiť vo velkom meste Margao to už bol trosku iný oriesok. Veľa aut, riksi, motoriek, cyklistov. Už to nebola taká sranda. Ale aj to sme zvládli. Cestou domov sme este stretli, a to som zabudol poznamenat, množstvo krav stojacich, leziacich a chodiacich po ceste. Vôbec nik to nerieši, kravy tu majú prednosť. A vôbec sa neboja ani hukacky. Len tak si stoja v ceste a prežuvaju.
Dnes vecer sme zasli do Lily Moon Cafe na ryby. Majiteľ nám urobil dve morské ryby a k tomu ešte kráľovské krevety a kúsok malého zraloka. Bolo to veľmi dobré i keď žralok nie je veru až taký chutný. Po dnešnom dni, ktorý sme viac menej strávili na skutroch sme už boli takí unavení, že sme zaspali asi o desiatej večer. Zajtra je silvester, tak budeme oslavovať.
Tak a je to tu. Hm. Mal by som mať nejaký specialny pocit ale kedže to tu vôbec nevyzerá ako u nás, mám pocit letnej dovolenky a nie Silvestra. Vôbec si neviem predstaviť, že u nás doma je sneh. Tu je 30 stupňov a teplé more. Dnes sme dlho spali a tak po ranajkach už bol vlastne obed. Po vcerajsom namahavom dni som nič extra neplanoval. 
Išli sme si Slavkou opäť do laguny Cola. Dnes je trochu pod mrakom, čo je fajn, aspoň sa moc nespalime. Zatiaľ je veľmi kludny deň. Trosku sme si zaplavali, najedli sa a na večer sme sa vrátili späť na našu pláž. 
Večer sme si dojednali fľašu sampusu a aj sme kúpili dve rakety, keď už bude ten nový rok. Na silvestrovsku večeru sme si kazdy objednali nejakú morsku rybu alebo niečo iné z mora od nášho domáceho. A potom už len čakať do polnoci. 3,2,1 a buuum, šampanské buchlo podľa predpokladu, odpalili sme rakety a bol nový rok. Pristavíi sa pri nás taký dvaja Poliaci, starší pár, tak sme sa rozprávali do pol piatej. Oni už prešli cez Rajdzastan a tak nám čo to porozpravali. Viac menej nás pripravili na to, čo bude. Veľa ľudí, smrad, spina, chudoba a zobraci. Ale snáď to nebude až take hrozne...uvidíme;)
A je tu Novy Rok. Vstali sme až na obed a vlastne sme boli takí znicení zo včerajšej noci, že sme dnesok iba prelenosili na lehatkach. Boli sme si ešte raz zaplavat, večera a už sme plný očakávaní z našej ďalšej cesty. Domáci nám zavolal do hotela v Ahmedabade, ktorý sme si naslepo vybrali z bedekera. Mali voľne izby tak sme to bookli na meno Peter. Som zvedavý čo to bude zač. Jedna noc stojí 10eur za izbu.
2.1.2011
Ráno nás zobudil jednak budik o 7:30 ale ešte chvíľku predtým celkom dobrá zima v chalupke. A ešte niečo. Došla na mna jemna pomsta Indickeho sultana. 3 návštevy WC a jedno Imoduim a dúfam, že som ok. Stále mám zmiešané pocity z brucha ale snáď to bude fajn.
V Lily Moon Cafe sme si dali ešte raňajky a potom sup do taxikov a za dve hodky sme na letisku. Cesta nás už nijako nevzrusuje, že sú na ceste kravy je tu úplne ok. Premavka je celkom plynula, robíme len jednu zastavku na vylisovanu stavu z cukrovej trstiny od pri ceste stojaceho stánku. V com tie poháre umyl netuší nikto z nás. Čo to s nami spraví, je vo hviezdach. Ale bolo to dobre a sladucke.
Na letisku už prebehla štandardná procedura a práve sedíme v lietadle smer Goa-Mumbai, čas cesty 1 hodina. Tak si držme palce nech to dobre dopdne. Tak moje zmiešané pocity ohľadom brucha boli oprávnené. Už cítim, že to na mna prichádza. V Mumbai som už na letisku musel ísť na WC a obávam sa aby ma to nechytilo niekde počas cesty. Náš večerný let Mumbai-Ahmedabad bol zaujímavý tým, že už sme boli jediný biely na palube. Ale ináč fajn. A je to tu, pristávame v Ahmedabade o ktorom sa píše, že je síce priatelsky, ale smradlavy a špinavý. A je to naozaj tak. Autorikša nás odviezla na hotel Volga, ktorý sme si dojednali po telefone. No bol nadocakavanie príjemný a utulný. Ja som bol hlavne rad, že je tu opäť zachod. Navečerať sme sa išli do lokálnej reštiky vyhľadavanej domácimi. Klasicky sme si vybrali niečo z domácej kuchyne...pikantnééé. No a potom už len sup do postele poriadne sa vyspat.3.1.2011
Ahmedabad. Nastavili sme si budik na ôsmu ráno ale z izby sme sa nakoniec vymotali až poobede. Dali sme si na izbe raňajky a počkali na chalanov, ktorí vstali trosku neskôr. Prvá úloha bola zabezpečiť si cestu do Udaipuru, tak sme sa riksou vybrali do miestych turistických informácii. Tu nám však povedali, že poskytujú info iba pre štát Gujarat a kedže Udaipur je v Rajastane, odkazali nás na autobusové spoločnosti. Tak sme šli. Očakával som hocičo len nie malé okienko na ulici kde sedel jeden Ind. Teda dvaja.
Ten druhý tomu prvému opakoval to čo som ja prvému vravel. A tiež po anglicky. Prečo nie, aspoň mal prácu;) Dostali sme listky na spanie za 200rupii (100Sk), cesta 6 hodín, príchod na miesto určenia 4:00. Tak uvidíme.
Naše ďalšie kroky smerovali do hindu kláštora- Schwama temple. Veľmi krásny kostol. A opäť som zúfalo hľadal WC. Našiel som tabuľu s nápisom Toilet, vojdem dnu a iba pisoare, zachod zamknuty. Tak som sa otočil a šiel som za mnichmi nech mi pomôžu. Ani som nevedel že som rovno oslovil druhého najvyssieho mnicha. 
A kým som bol na WC, Manazovi a chalanom sa prihovoril najvyšší mnich, dizajnér najväčšieho hindu chrámu v Dilí. Rozprávali sme sa spolu potom asi pol hodinu, boli aj v Prahe kde mali tiež priateľa, profesora Jaroslava Friča. Dostali sme kontakt na hlavného mnicha v Dili chrame, keď tam prídeme, že sa mu mame ozvat. Naozaj neopakovatelné stretnutie.
Nakoniec sme sa rozlúčili a vrátili sa do mesta dať si neskorý obed. Klasika, indicka zmes všetkého a čili. Ufff. Unavení sme si šli ešte na hodinku lahnut na hotel aby sme sa potom vybrali na cestu mestom k jednej mešite. No to sme netušili, že pôjdeme cez obrovský trh. Bolo tam tisíc ľudí na každom metri, tlacenica, mackanica, do toho rikše, motorky, autá a kravy. Totalny chaos. 
Mešitu sme na prvý pokus nenašli ale nevzdali sme sa a použili sme osvedčenú metódu - rikšu. Bolo už ale dosť neskoro večer tak sme ostali len na námestí a do vnútra sme nešli. Potom už len na hotel a o deviatej ku kiosku odkiaľ snáď pôjde nás autobus. Tu som však chytil stres a paniku ked som zistil, že v autobuse nie je zachod.
Obával som sa najhoršieho. No našťastie môj žalúdok sa konečne umudril a je už v poriadku. Cesta do Udaipuru mala byt vraj jedna z najlepších, no autobus nemal žiadne tlmiče tak nás aj tak vytriaslo poriadne. Moc sme sa ani nevyspali lebo autobus celou cestou trubil, brzdil a zrychloval a do toho ešte chlapík pol cesty kričal Udaipur Udaipur a zhanal dalších cestujúcich.
4.1.2011
Ráno o štvrtej nás autobus vylozil na stanici v Udaipure. Vonku je pekná zima, blizime sa k púšti a tu sú noci chladné. Zialbohu sa nám nepodarilo si zabookovať hotel telefonicky tak nám neostalo nič iné len zobrať rikšu a skúsiť nejaký hotel. Išli sme do Jagas Niwas Palace Hotel, veľmi pekný ale aj drahý palác. Mali dve voľné izby ale až od desiatej. Tak nám dali deky a poslali nás hore na terasu do reštaurácie si lahnut a odpocinut si. A tu sme aj zaspali. No aké bolo ráno, keď sme vstali a vedľa nás už ranajkovali iní hostia. Zvláštny zážitok pre nás a asi aj pre nich. Po ranajkah sme vyšli na strechu na terasu odkiaľ sme mali ešte krajší výhľad na jazero Pichola na ktorom je Pichola Palac. 
Slniečko nás fajne zohrialo a o desiatej sme už mali pripravené naše izby. A hneď sme si dali teplú sprchu a bolo nám o stopercent lepšie. Poobede sme si išli pozrieť jeden z najväčších palácov v Rajastane, ktorý budovalo niekoľko maharažov.
Hneď vedľa je postavený Jagdish temple s tisicmi do kameňa vytesanými soskami slonov a ornamentov. Odtiaľ sme sa vybrali opäť k jazeru Pichola, kde bola rodinka vytesavajuca sosky z kameňa. Tak som si kúpil malého slona. Potom sme šli do hotela.
No cestu nám zahatil tentokrát naozajstny živý slon, ktorý si aj s pánom vykračoval po úzkej uličke. Bola tam svadba a slona použili pri ceremónii. Po západe slnka sme si zarezervovali autobus a tentokrát aj hotel a potom sme sa už len navečerali na streche, lebo tu sú všetky reštaurácie na streche. Zajtra ráno ideme jazdiť na kone a večer smer Jodhpur.5.1.2011
Vstali sme o pol ôsmej, zbalili si veci a ešte sme si dali raňajky v našom hoteli s výhľadom na Lake Palace. Jazda na koňoch bola mimo mesta, ale kedže sme boli totalny novacikovia tak nám to skratili na dve hodiny a ešte sme aj každý dostali chlapca ku koňovi čo viac menej držal uzdu a usmerňoval koňa.
Slavka mala najkludnejsiu kobylu a ja som mal takú čo nechcela rýchlo chodiť. Buď išla pomaly alebo šla do klusu a to sa už nepáčilo môjmu chlapcovi čo mal vedľa mna bežat. Ale stáť nevedela vôbec. Keď sme zastali tak stále chcela chodiť a nie a nie zastať. 
Po dvoch hodinách sme už boli celkom unavení a vrátili sme sa späť. Poobede sme mali v pláne ísť sa previesť na lodke po jazere okolo paláca, ale chalani nechceli a tak pre dvoch platiť celu lodku sa nám so Slavkou nechcelo. Tak aspoň ponakupujeme nejaké suveniry. Posledný dnešný trip bol na Monsoon Palace, odkiaľ mal byť krásny západ slnka a výhľad na celé mesto. Nuž, nemožno poprieť, že to bolo pekné, ale aj celkom drahé v porovnaní s inými pamiatkami. Keď najväčší palác stal 60 a toto cez 300 aj s cestou. Ale západ slnka bol napokon celkom pekný a aspoň sme videli celé mesto z vrchu. Teraz sa už len navečerať a o pol desiatej šup na autobus do Jodhpuru.
6.1.2011
Rano o piatej sme dorazili do Jodhpuru. Sadli sme do rikše a povedali nazov hotela, kde sme mali rezerváciu. To sme ešte netušili, že nás zavezie do iného hotela, odkiaľ dostáva bakšiš za hostí. To nám docvaklo až na druhý deň.
Majiteľ bol starý dedko, viac menej bol aj milý, ale automaticky sme potom k nemu stratili doveru, kedže nás oklamal. Izba nebola zlá, mala však jednu veľkú chybu. Bolo tam strašne zima. Hrubé múry, žiadne okna, no zima bola aj mne pod prikryvkou, slavka ostala v bunde a spacaku a aj tak jej bola zima. To preto že síce cez deň je tu veľmi teplo na tričko a shortky, no večer sa ochladi na sedem stupňov. Nakoniec sme nejako zaspali.
Ráno nás zobudil Jano až o pol jednej. Chalani boli hore a kecali s dedkom. Ako vravim, docvaklo nám to až neskôr. Dnes sme mali veľmi dlhé raňajky, take oddychové a tak sme sa vymotali až o tretej. V Jodhpure toho nie je veľa čo vidieť, je tu velka pevnosť Meherangarh Fort a pri nej maly memorial maharadžu Jaswant Thada. 
Kedže Fort by sme dnes nestihli, šli sme do Jaswand Thada. Bol to vlastne taký maly biely zamoček odkiaľ bol veľmi pekný výhľad na celé mesto, ktoré má prívlastok modré, lebo veľa domov má modré steny. Neskôr sme odtialto zbehli do centra na trh rozprestierajúci sa okolo mestskej veže s hodinami. Slavka a ja sme si kúpili kožené topánky alebo slapky, take jednoduché na leto. Z ceny sme moc nezjednavali ale stali jedny 250rupii (130 korún).
Další plán bolo zistiť, či sa nám podarí zarezervovať si vlak z Jaisalmeru do Jaipuru na nedeľu, kedže Listky sa rýchlo míňali. Zo stanice nás poslali do rezervacnej kancelárie kde nám povedali, že je už poradovnik asi 100 miest. Nerozumiem ako si niekto môže kúpiť lístok na poradovnik a dúfať, že 100 ľudí sa nedostavi a tým pádom on môže ísť. No nebolo všetko stratené. Indické vlaky majú ešte špeciálne Listky pre turistov, vola sa to Tatkal kvóta. Tak som sa opýtal na tatkal. Žiaľ povedali mi, že tatkal kvóta sa otvára až zajtra ráno, dva dni pred odchodom vlaku. Tak musíme prísť ráno o ôsmej a snáď budeme mat šťastie.
Chalani unavení z častého presuvania už začali frflať, že načo do Jaisalmeru a potom 12 hodín vo vlaku do Jaipuru, že oni to vynechaju a pojdu hneď do Jaipuru a odtiaľ na Safari. No ja som chcel vidieť piesocne mesto a radšej mesto ako Safari na tri hodiny a tak sa zajtra rozdelime. Dobrú noc.7.1.2011
O ôsmej nás zobudil budik. Chalani ešte spali no my sme museli ísť na stanicu skúsiť si zarezervovať listky na vlak. Riska nás za 80 na otočku zobrala do rezervacnej kancelárie. Na tatkal kvótu sme dostali dve miesta v klimatizovanom vozni, malo by to byt ok. Jeden lístok stal 850 rupii tak necakam žiadnu špinu. No len aby som nebol prekvapený...ale snáď nie. Keď sme sa vrátili chalani akurát vstavali. Naranajkovali sme sa teda všetci spolu. Opäť omeleta. Doma nechcem vidieť vajcia aspoň dva mesiace. Tu mame každé ráno omeletu. Čo iné. Nič v menu nie je. 
Asi o dvanastej sme išli spolu kúpiť si Listky na autobus, oni smer Jaipur, my smer Jaisalmer. My mame teda autobus o piatej, chalani nočák o pol desiatej. Pri hodinovej veži sme sa teda rozdelili. Ponahlali sme sa vidieť ešte pevnosť Meherangarh Fort, ktorá sa týči nad mestom na kopci. Rychlo sme prešli múzeum a pevnosť z vonku. Je to veľká pevnosť no nemali sme na ňu žiaľ tak moc času. Ešte pred odchodom sme sa chceli ísť naobedovat aby sme to do noci vydržali. Vedľa nášho hotela bol ešte jeden, tak sme tam zašli sa najesť. 
Majiteľ bol veľmi milý a pokiaľ sa pripravovali naše cestoviny, rozprávali sme sa. Má viacero hotelov v rôznych mestách a aj v Jaisalmeri a tak nám zarezervoval telefonicky izbu priamo v pevnosti v Jaisalmeri. No to sme ešte nevedeli ako to celé dopadne. Trosku sme už meškali na autobus a potrebovali sme rýchlo zohnať nejakú rikšu. No a ako to už býva zvykom, keď niečo veľmi potrebuješ tak to nejde zohnať.
Jeden nás odmietol ale potom vybehol další, že nás za 60 rupii zoberie. Trvalo to asi 20minut. Fakt si tie ceny vymyslaju. Ráno 5 minutová cesta stala 80. Tento ešte dnes asi nemal zárobok tak bol spokojný.
Došli sme na miesto určenia našťastie v pohode načas a hneď pred autobusom sa nám prihovoril syn majiteľa autobusov. Že je študent architektúry a má za ženu nemku. Dokonca mi objednal čaj. Tak sme spolu popijali čaj a bavili sa kde budeme spať. Keď sme mu povedali meno hotela povedal, či vieme, že je v pevnosti. Problém je, že pevnosť je postavená v púšti a teraz z množstva turistov a aj rozsiahlej výstavby sa zvyšuje spotreba vody a podmýva pevnosť.
Dve bastily sa uz pred pár rokmi zrútili. Keď sme už sedeli v autobuse, prisadol si k nám další tipek a za al sa pýtať v akom hoteli spime. Keď sme mu povedali, opäť nám porozprával o probléme z vodou a hneď nám ponúkol, že pozná super hotel za malo peňazí.
Dve bastily sa uz pred pár rokmi zrútili. Keď sme už sedeli v autobuse, prisadol si k nám další tipek a za al sa pýtať v akom hoteli spime. Keď sme mu povedali, opäť nám porozprával o probléme z vodou a hneď nám ponúkol, že pozná super hotel za malo peňazí. 
Bol to klasický nadháňač. Zobrali sme si leták a dal som mu moje meno a potom už odišiel. Cesta v autobuse prebiehala v pohode, bola celkom nová a až na pár rozbitych úsekov sa šlo bez väčšieho natrasania. Sranda bola, že na predposlednej zastávke nastúpil chalan z toho hotela s mojim menom a už sme sa ho nezbavili. Ale povedali sme si ok, za pozretie nič nedáme a hotel bol fakt lacný, 200 na noc. Keď sme boli na mieste zistili sme, že je to taký skôr hostel ale ok. Mali sme maličkú izbu, zachod a sprchu, len teplá voda vraj pôjde až ráno. Tak sme to vzali, aspoň niečo ušetríme.
Večer sme si ľahli pod spacák lebo nám bola celkom zima, tu sa totiž nikde nekuri a teplota sa odvíja od toho ako je hotel orientovaný na svetové strany.
8.1.2011
Noc v hosteli za 250 rupii sme nejako prežili ale kedže ani o deviatej ráno nešla teplá voda, zaplatili sme mladému a odišli sme. Úprimne, nemal som z toho miesta dobrý pocit, zdalo sa že nás na niečom obtiahnu, neboli moc seriózni. Tak sme sa vybrali naprieč ulicou hľadať hotel z bedekra. No až tak ďaleko sme sa nedostali. V prvom hoteli kde sme sa pytali na cestu nám ukazali voľne izby a nakoľko izba bola pekná, bolo tu teplo a ani cena nebola zlá, 1000 rupii po zlave z 2000, ostali sme. Majú malo hostí tak davajú zľavy. Tu sme sa osprchovali a dali si v reštaurácii raňajky. Ako už inak opäť omeletu a čaj.
Potom sme sa vybrali do pevnosti. Je to vlastne zijuca pevnosť, štvrtina obyvateľov žije za hradbami pevnosti. Do múzeí sme už nešli a pozreli sme si všetko len z vonku.
Neskôr sme sa rikšou odviezli k blízkemu jazeru kde pred niekoľko sto rokmi vtedy známa prostitútka nechala postaviť memorial. Na vrch umiestnila oltár pre hare krišna aby to maharadža nemohol dať zbúrať a bolo. Cestou naspäť k hotelu sme sa zastavili v jednej haveli. Zaplatili sme po 20 rupií aby sme si ju pozreli zvnútra a ani sme netušili že k oku dostaneme aj odborný výklad. 
Tak sme sa dozvedeli že slovo haveli znamená umenie postaviť dom aby v ňom bolo teplo a aj čerstvý vzduch. Vysvetlili nám ako stavali zo skál bez použitia cementu len s mechanizmom samec-samica a jednotlivé kusy ešte istili železnými sponami. Taktiež ornamenty boli na podobnom princípe, všetko z kameňa. Iba stropy boli drevené. Večer na hoteli sme si vychutnali západ slnka s výhľadom na pevnosť a zajtra poobede nás čaká dobrodružstvo 12 hodín vo vlaku, tak dúfam, že to prežijeme.
9.1.2011
Dnes odchádzame z Jaisalmeru, púštneho mesta. Je dvanásť hodín a slnko už konečne začína trochu hriať. Ráno sme vstali o ôsmej aby sme stihli sprchu a pobaliť sa, lebo izbu treba vypratať do desiatej rana. Keď sme išli zaplatiť, recepčný sa hneď ponúkol, že nám uskladní batožinu kým pôjdeme na vlak a že kľudne sa môžme potom aj osprchovať a ísť na zachod, že nám otvorí izbu. 
Bol veľmi milý snažiac sa zanechať dobrý dojem na tento hotel. Nemajú tu veľa turistov ale zato hotelov postavili viac než dosť a teraz majú problém zaplniť izby. Ráno bola ale ozaj zima, asi 3 stupne. Dali sme si raňajky na terase a už je dvanásť a my sa tu stále vyhrievame na slnku s výhľadom na mesto a pevnosť. Akurát naobedovať sa pôjdeme niekam inam, lebo jedlo tu majú veľmi drahé. 
O pol piatej nám ide vlak takze pôjdeme na stanicu aspoň hodinu skôr aby sme sa vyhli nedorozumeniam a aby všetko prebehlo hladko.
Asi o jednej sme sa vybrali pešo cez mesto hlavnou ulicou nájsť reštauráciu z bedekra, no nepodarilo sa nám ju nájsť tak sme nakoniec skončili v nejakom inom hoteli. Jedlo tu bolo o trochu lacnejšie ale na druhej strane im to strašne dlho trvalo až sme začali byt nervózni, či stihneme vlak v pohode. A navyše nám doniesli tak pikantné jedlo že až. Slavka utrusila zo pár sĺz, ale nakoniec sme to nejako zjedli. Aspoň trošku. Cestou k hotelu sme si kúpili na cestu jednu fľašu Coly a na hoteli sme si ešte objednali štyri roti, pre prípad, že budeme vo vlaku hladní.
Vlaková stanica vyzerala veľmi jednoducho, ostatne, Jaisalmer je malé mesto. Boli tu len dve nastupištia a aj tak sme vedeli, že náš vlak odchádza z druhého. Mali sme vozeň B1. Nebolo to vôbec ťažké, na každom vozni bol menný zoznam cestujucich takže sme si boli stopercentne istí, že sme správne. Vlak bol o niečo horšej kvality ako sú naše vlaky, ale okrem zatúchnutého smradu to nebolo až také zlé. Ako sme už vedeli kupé tu nemajú dvere takže všetci sú spolu, čiže dobytčák. Nad sebou sú tri lôžka, pričom úplne spodné tvorí normálnu sedačku, stredná tvorí operadlo ktoré sa dá zdvihnúť a pomocou dvoch hákov vytvorí posteľ v strede a horné ložko je fixné, nemení sa na nič. My sme mali tie horné a teda mohli sme si lahnúť keykoľvek, zatiaľčo na spodnom musia čakať lebo každý má nárok aj na miesto na sedenie. Zvláštny Systém.
Tesne pred odchodom do vlaku pristúpili dvaja chalani, Nemec a Rakušan a tak sa nudná cesta zmenila na celkom zábavnú. Asi päť hodín sme popijali a kecali o zážitkoch čo sme každý mali na ceste po Indii. Cesta nám tak veľmi rýchlo ubiehala. Vlak šiel úplne normálne ako u nás a narozdiel od autobusov sa tu minimálne dalo ísť na zachod a dalo sa aj spať, kedže to tak moc netrmácalo ako v autobuse. Dokonca sme mali každý vankúš, posteľné prádlo a deku.
10.1.2011
Dnešný deň sme ale neurobili nič. Chalani boli na slonoch a mali sa vrátiť okolo druhej, tak sme sa rozhodli, že na nich počkáme na hoteli v reštaurácii na zahrade. Čiže zmena, ziadna strecha. Tu sa nám prihovoril asi 65ročný Austrálčan, profesor ekonomiky na dôchodku. A tak sme s ním kecali až kým neprišli chalani naspäť. 
Celkom milý pánko. Aj sme si vymenili emailové adresy a Slávka dúfa, že by nás pozval k nemu do Sydney do Austrálie. Chalani prišli niečo po druhej a to už sme boli dosť hladní tak sme sa vybrali niekam do mesta na obed. Asi desať minút rikšou a boli sme blízko centra a tak sme zašli do reštiky. Táto bola veľmi luxusná, no odpovedali tomu aj ceny, asi o tretinu vyššie ako normálne. Ale ok, raz za čas si môžme dovoliť aj peknú čistú reštauráciu.
Keď sme dojedli bolo už dosť neskoro a tak sme sa pobrali so Slavkou pešo aspoň čo to zahliadnuť z mesta. Centrum je ale dosť veľké a tak napešo to trvá dlho. Došli sme asi do stredu cez uličky a bazáre, kde bol neuveriteľný smrad a špina až k miestnym zahradám, ktoré však skôr pripomínali smetisko. Boli zanedbané s pospávajúcimi miestnymi bezdomovcami plné odpadkov. V strede toho celého bolo múzeum ale už bolo zavreté, bolo neskoro. Pomaly sa začalo stmievať a tak sme sa vybrali domov. Hneď sa pri nás pristavil rikšamen a začal zjednávať cenu. Začal na sto rupiách no skončili sme na 50tke. Aj to je veľa. Miestny by zaplatil maximálne desať.
Večer sme si na hoteli už dali iba sendvič a bolo, šli sme spať.
11.1.2011
Dal som si budik na ôsmu ale opäť sme z postele vyliezli až o deviatej. Dnes sme chceli stihnúť aspoň niečo zo starého mesta tak sme chceli vyrazit skôr ako včera. Po klasických raňajkách-bože nech už sme doma, hocičo len nie omeleta s toustom-sme opäť stretli nášho Austrálčana tak sme ešte chvíľu tárali o všeličom. Chalani vstali trošku neskôr, asi o jedenástej. Kým my sme mali namierené do mesta, oni boli na odchode do Rathambore národného parku na Safari. A tak sa naše cesty opäť na jeden deň rozdelili. Uvidíme sa zajtra večer v Agre, našej poslednej zastávke na ceste do Dilí. 
Do mesta sme si zobrali klasicky rikšu. Tentokrát za 50. Už sme viac nekompromisný na cene. Tri týždne v Indii nás naučili aké asi môžu byť ceny pre turistov, čo sme ešte ochotní zaplatiť. Aj tak platíme asi 5-krát viac ako lokálny. Taktika je jednoduchá. 
Opýtať sa na cenu, potom navrhnúť našu čo samozrejme rikšiak nechce a tak sa pobereme preč, ale pomalým váhavým krokom aby mal čas nás zastaviť a dojednať si cenu. Väčšinou to funguje. Doviezli sme sa k Hawa Mahal, veľkej ružovej budove. Vraj po Taj Mahale druhá najnavstevovajšia pamiatka. No nám sa moc nepáčila. Zvonku je to veľmi pekná ružová stavba ale vnútri nebolo takmer nič. Akurát zopár robotníkov rozbíjajúcich kachličky na podlahe. 
Dnes sme boli odhodlaní vidieť čo najviac zo starého mesta. Naša druhá zastávka bol Jantar Mantar, jedno z najstarších observatorií v Rajastáne. Celé miesto pokrývalo množstvo rôznych prístrojov veľkých ako svet merajúcich čas, polohu a všeličo možné. Niektoré boli vysoké viac ako desať metrov.
Odiaľto sme sa vybrali do City Palácu. Je to palác kde jedna časť je prístupná turistom a vo zvyšku stále žije Maharádža s jeho rodinou. Boli tu napríklad dva najväčšie strieborné krčahy na svete vyrobené pre Maharadžovu cestu do Anglicka v roku 1907 aby niesli svätú vodu z rieky Ganga.
Večer sme sa ešte nechali odviezť na okraj Jaipuru pozrieť si Opičí palác, patriaci so svetového dedičstva. Večer sa tu zvyknú zgrupovať opice, preto ten názov. Je odtiaľto výhľad na celé mesto, no povedať že pekný sa nedá lebo celé mesto je zahalené v jednom obrovskom oblaku smogu.
12.1.2011
Budik sme mali nastavení na siedmu ale kým sme sa vymotali z izby bolo osem preč. Nechcelo sa nám, vonku bola ešte zima kým slnko začne aspoň trošku hriať. Po raňajkách sme vyplatili hotel, najprv od nás chceli platiť za tri noci ale nakoniec sme sa dohodli na dvoch. Boli sme tu cca 50 hodín, takže fajn. Pred hotelom už na nás čakal rikšamen a vyrazili sme na polhodinovú cestu do mesta Amber na slony a pevnosť. Ale hlavne na slony, pevností sme už videli viac než dosť. 
Hotelový rikšamen už na nás čakal a mohli sme vyraziť. Cesta trvala niečo cez polhodinu, ale akoháhle sme opustili staré mesto, zrazu tu bola pekná nová cesta, čisto a nasadené palmy v strede cesty. Troška oživenia po dlhej dobe. V Amberi stálo dole pod pevnosťou množstvo slonov. Náš mal číslo 109. Nástup a výstup mali veľmi dobre vymyslený, pekne schodami na prvé poschodie nejakej stavby a šup na slona. Jazda hore na pevnosť trvala možno dvadsať minút, celkom to bolo dlho. Úzkou cestou išiel zástup slonov smerom hore a další smerom dolu. Na úzkej uličke sa len tak tak vyhli. 
Niektoré slony dokona iné predbiehali, ako na ceste. Ako presne ich ovládali neviem, len keď sme išli predbiehať tak náš slonošofér kopal slona do uší, asi aby zrýchlil. Pevnosť bola obrovská, no už má moc nenadchla. Začínam mať týchto pamiatok tak akurát. Po dvoch hodinách na pevnosti sme usúdili, že je najvyšší čas sa vrátiť späť. Cestou sme kúpili nejaké drevené slony opäť po divokom súboji cien. Z 1000 rupií na 200. Ale trvalo to hodne dlho. Rikšamen nás čakal dole na parkovisku a vyrazili sme naspäť. 
Cestou na hotel sme sa ešte zastavili odfotiť si vodný palác kde zvykne maharádža tráviť nejaký čas v lete. A potom už len šup šup na hotel a po ceste si kúpiť lístok na autobus do Agry. Ako tu fungujú listky presne nevieme, ale zdá sa, že nás pekne odrbávajú. V jeden čas sú na vyber 4 triedy autobusov, od základnej po luxusný bus. No máme pocit, že aj tak ide vždy len jeden autobus, ale nevadí.
Na hoteli sme si dali obed a už len čakáme kým bude čas ísť na autobus. Odchádza 15:30 tak by sme mali byť o deviatej v Agre. Hotel sme si zarezervovali ako vždy z nášho hotela telefonicky. Máme naň aj dobré referencie a síce je lacný dúfame, že bude fajn. Stačí dvojposteľ a aspoň trošku teplá voda a normálny záchod. Viac nepotrebujeme.
Autobus rozhodne nie je luxusný. Možno keby ho celý poriadne umyli a vyčistili, podobal by sa na naše medzimestské linky. A síce na prvej zastávke nastúpili viac menej čistí ľudia, cestou priberáme rôzne indivíduá aby sme zaplnili celý autobus. A tak to tu už začína fajne smrdieť ale moc mi to nevadí, zvykol som si. Však aj ja mám na sebe už týždeň jedno tričko a najčistejšie už veru nie je. Cesta je zatiaľ veľmi preplnená všetkým možným, tak moc rýchlo nenapredujeme ale dúfam, že sa to časom trošku zrýchli. 
13.1.2011
Taj Mahal. Tak to bude dnes na pláne. Doma sme plánovali vidieť Taj za východu slnka, ale nakoľko nám viacero ľudí povedalo, že ráno je hmla a nemá to cenu, tak sme sa rozhodli, že to posunieme na obed. Nakoniec, že je ráno zima a hmla vidíme aj samy. Tak na obed to bude lepšie. O deviatej sme sa vymotali z izby a išli sme na raňajky. Klasika, omeleta... To už snáď ani nepotrebuje komentár. A opäť sme sa stretli s chalanmi. So Safari prišli vlakom o štvrtej ráno.
Safari bolo pekné, na trojhodinovom tripe videli veľa zaujímavých zvierat, jelene, papagáje, krokodíly a nakoniec aj tigra, mali šťastie. Horšie to už bolo s ich cestou do Agry. Na vlak dostali len second class listky, teda druhú triedu. No povedali im, že na stanici ich môžu vymeniť za doplatok za lepšiu triedu. Žiaľ sa im to nepodarilo. Vlak meškal dve hodiny a na nástupišti zastal len na minútku, takže nemali čas dostať sa do lepšieho vozňa a nastúpili kam sa podarilo, teda do druhej triedy. A to teda bolo. Smrad, špina, potkany, myši...dokonca sa niekto vysral na zem s všetko sa to lialo po zemi...až sa to dostalo k Vedelínovmu batohu. 
Chudák Veno, musel orezať všetky popruhy aby sa toho zbavil. Už mal pomaly slzy na krajíčku a vôbec sa mu nečudujem. Prejsť do iného vozňa nebolo možné lebo tu boli ľudia úplne všade. Prejsť sa nedalo a tak najlepšie miesto čo si našli bolo pri zachode pri umyvadle a tak cestovali päť hodín.
No vráťme sa k Agre a Taj Mahalu. Kedže chalani spali do obeda my sme so Slavkou vyrazili pozrieť si ešte Baby Taj na úvod. Konečne niečo pekné so zeleným travnikom a kvetmi. Pomotkali sme sa tu asi hodinku a potom sme išli priamo k Taj Mahalu, aby sme sa tam stretli s chalanmi. Priamo do Taj Mahalu vedú tri brány, západná, južná a výhodná. My sme išli južnou ale bolo to v podstate jedno, rada bola len na západnej, ale nie veľká. Potom už len prejsť cez jedno námestie, bránu, a sme tam, pred ním.
Pár minút chôdze a boli sme v reštaurácii na streche s výhľadom na celý Taj Mahal. Ešte lepší pohľad ako zvnútra a zadarmo. Tak sme sa najedli a porobili ešte zopár fotiek. A to sa už začalo zvečerievať a my sme museli na autobusovú stanicu chytiť autobus do Dilí. Skúsili sme si kúpiť lístky ráno, ale odcitli sme sa v nekonečnej slučke. Pri okienku nám povedali že listoknam predajú v autobuse a tam zase, že v okienku. Tak sme si povedali, že to skusime tesne pred odchodom. No situácia sa zopakovala znovu. Pendlovali sme medzi okienkom a autobusom až nás presvedčili, že okienko je tá správna voľba. No to by ten človek musel byť schopný vydať viac ako dva Listky za polhodinu. Tak sme to pri okienku nestihli a poslali nás do autobusu, že však si môžme kúpiť aj tam. Akú má toto logiku nepochopím. Autobus sa pohol. Tentokrát ideme fakt luxusným spojom, je to Volvo bus, ako naše diaľkové linky. Dokonca nám navoňavkovali závesy.
O pol hodiny bola v Agre ďalšia zastávka. Nastúpilo pár ľudí a ako na potvoru mali miestenky na naše miesta. Tak sme sa šli opýtať šoféra čo a ako, kedy nám predá lístky aby sme mali fixné miesta. A človek by neveril. Opäť nás poslali vonku k okienku kúpiť si lístok tam. No zase sme nepochodili, za desať minút sme sa nedostali na rad a tak nás nahnali do busu s tým, že však lístok si môžme kúpiť aj vo vnútri...už nemám slov. Všimol si nás jeden domáci mladík, išiel s nami do Dilí a konečne niekto s normálnou angličtinou nám vysvetlil, že toto sú nové spoje a ani oni nevedia, kde kúpiť lístok. Tak sme nastúpili, on prehodil pár slov so šoférom a za chvíľu došiel chlapec, vypísal nám lístky, zaplatili sme. Aké jednoduché, no prečo to trvalo tak dlho, lebo India. A tak sedíme konečne v klimatizovanom dopravnom prostriedku a do štyroch hodín by sme mali byť v Dilí. Hotel ešte nemáme, dúfam, že na mieste niečo slušné nájdeme.
13.1.2011
Tento deň sa ešte neskončil. Domáci mladík bol veľmi príjemný a ochotný a tak sa začal vypytovať kam ideme, aké máme ešte plány. Keďže sme nemali v Delhi žiadne ubytovanie, ponúkol sa, že nám s tým pomôže. Tak ešte v autobuse si zapol notebook a hľadal nejaké hotely. Oblasť, ktorú sme si my vybrali označil za trošku nebezpečnú, ostatne aj Lonely Planet píše, že je to také drogové doupe. Nakoniec našiel niečo a povedal, že to bude ok, že nám tam dohodne aj rikšu. Nuž, uvidíme.Keď sme prišli do Dilí, bolo už neskoro večer. Stanica bola niekde v totálnej diere, nikde nič iba hrba rikšamenov a tma ako v rohu. Reku, tu keď si nás podajú nemáme šancu. Chalan im niečo zabrblal a že nás odvezú do hotela, vraj je to iba kúsok, len cesta je komplikovaná. Vyrazili sme. Rikšiaci tu fakt jazdia ako blázni. Brutálne myšicky pomedzi autá, všetko vypočítané na milimetre. Zrazu sme odbočili na nejakú ulicu, a asi o kilometer sme sa otočili a išli sme skoro tam odkiaľ sme vyrážali. Hm, veľmi zaujímavý spôsob hľadania hotela. Či nás nakoniec doviezli tam, kde sme mali byť vlastne ani nevieme, lebo v tom zhone sme sa nejako zabudli nášho autobusového kamaráta opýtať na názov hotelu. Tak nás vysadili niekde pri dialnici, nikde nič, centrum v nedohľadne...no čo už. Slávka s Janom išli teda pozrieť, čo sú tam za izby. Keď sa vrátili, moc sa im to nepáčilo. Strašne malé izby , drahé a ešte aj pri dialnici.
A tak padlo rozhodnutie. Kedže sme tlačený rozpočtom, vyhralo to centrum drogových dílerov a všeliakej pliagy – Main Bazaar. Po chvíľke handrkovania sme sa dohodli s rikšamenmi na cene a tí nás odviezli do nášho nového hotela. Cesta trvala asi pol hodinu. Už sa blížila polnoc a každému bolo jasné, že dnes tak skoro spať nepôjdeme. Dorazili sme na Main Bazaar a cez spleť uličiek sme zabočili do jednej malej a tmavej...čo iné sme aj mohli čakať. Na strede cesty práve dohorel oheň, ešte bolo poznať zvyšky pahreby. Hold, zima je v noci, treba sa zahriať ako sa dá. Vysadili nás pred jedným hotelom a tu začalo naťahovanie.
Oproti sebe boli totiž dva hoteli. Tak sme išli do toho kam nás zobrali riškameni (a z ktorého majú aj províziu ak sa tam ubytujeme). Cena za malú izbičku začínala na 1200 rupií. Tak sme sa otočili do hotela oproti. Kvalita a veľkosť izieb taká istá, cena 1000 rupií. Prvý majiteľ vyšiel na ulicu a vraví, že dá 900. Nuž, druhý hotel sa nenechal zahanbiť a ponúka nám 900. Chalani fajčia jednu od druhej, už nik nie je extrémne nastavený niečo riešiť vybrať. Potom pribehol chlapík z prvého hotelu a vraví, že akúkoľvek cenu nám dajú vedľa, on nám dá lacnejšie. Tak sme nakoniec uzavreli dohodu na 800 rupiách. To bolo za tú kvalitu a daň hlavného mesta celkom fajn.
Po tomto úspechu sme sa rozhodli to osláviť neskorou večerou. A tak sme sa vybrali tmavými uličkami niekam, čo nám recepčný poradil. Nuž ale keď sme tam došli, bolo už veľmi neskoro aj na takéto mesto a povedali nám, že žiaľ kuchyňa je už zavretá....hm, kto by to čakal, o druhej rano:) No nič, aj zajtar je deň, konečne posteľ.
14.1.2011
Ráno sme sa zobudili so Slávkou a celkom aj hladní. Chalani asi spali, neviem, nechceli sme ich budiť tak som otvoril bedeker, našiel odporúčanú reštauráciu a šli sme. Trošku sme poblúdili ale nakoniec sme to zvládli. Sily už ale pomaly dochádzajú, nejako som asi zle stúpil a začalo ma pichať v nohe. Tak som celý deň kríval, ale aspoň som viac zapadol do davu. Cez deň celý bazár žije, veľa uličiek, obchodov so všetkým možným, pomedzi to chodia ľudia, autá, rikše, kravy...nedá sa pozerať dookola ale treba stále sledovať premávku a aj pozerať si pod nohy, aby sme náhodou do nejakého lajna nestúpili. Odporúčané Sam's café bolo fakt super. Už tradične, ani dnes neboli raňajky extra odlišné od iných dní. Tak sme si dali pekne omeletu a toasty. Teda ja. Slávka skúsila toasty s džemom, ale omeleta je predsa len omeleta. Dokonca tu mi ju doniesli aj s hranolkami a nejakou zeleninovou oblohou, bolo toho fakt dosť, že som sa poriadne najedol na celý deň.Dnešný plán bol vcelku jednoduchý. Nakupovanie. Sme tu už len dva dni a doteraz sme sa veľa nákupom nevenovali, tak to dnes chceme dobehnúť. Podľa mapy je asi 30 minút pešo vzdialené nákupné centrum, teda lepšie povedané uličky s obchodmi. Volá sa to Rajiv Chowk alebo Connaught Place. A áno, aby som nezabudol, samozrejme aj táto reštaurácie je na streche, ale to už hádam ani nemusím spomínať. Najedli sme sa, mohlo byť tak desať hodín. Cestou k hotelu sme len pozerali čo majú v uličkách v obchodoch, no sú tu hlavne suveníry, obchody s oblečením, potraviny ale aj televízory, rozne opravovne a pouličný predavači. Pri hoteli sme sa stretli s chalanmi, ktorí vstali a tiež chceli ísť na raňajky. Tak sme išli znova do Sam's café, bol to fakt super podnik, nikde inde sme už potom ani nechodili jedávať. Tam sa nám páčilo. Dobré jedlo, dobré ceny.
Keď sa aj chalani dosýtosti najedli, vybrali sme sa pešo na nákupy. Cestou sme sa zastavili v stánku, kde podávali džúsy s čerstvej šťavy. Ochutnali sme z granátového jablka a bolo to fakt vynikajúce. Trošku sme sa nechali uniesť a pili sme z ulice, nechcem predbiehať ale pravdepodobne to nebol až taký dobrý nápad. Cestou k obchodom dokopy nič zvláštne, pár bezdomovcov spalo na ulici, cyklorikšiak pokrútený v deke na svojom bicykli. Neviem, ale mali sme pocit, že ak tu aj niekto umrie, kým na to prídu prejde zopár dní. Veď kto by ich šiel budiť či spia len na noc alebo natrvalo. Chudoba je tu fakt obrovská, môžme byť radi, kde žijeme.
Nákupy sme odštartovali v jednom obchodíku kde mali takmer všetko. A začalo sa tradičné zjednávanie. Mne to moc nešlo ale zato Janči sa ukázal ako majster v zjednávaní a dostával pekné množstevné zľavy. Nakoniec nám dávali malých sloníkov len tak. Tak sme kúpili nejaké suveníry a potom Slávka chcela kúpiť šatku. A tu to začalo. Nechcem to tu celé rozpisovať, lebo by to bolo na dlho. Skoro dve hodiny sme sa prehrabávali v rôznych typoch a druhoch kým sme si ako tak vybrali, ktorá šatka, resp. volá sa to šál je pekná. A potom začalo zjednávanie o cene. Už ani neviem na akej sme začali a koľkokrát sme sa zdvihli, že odchádzame, koľko rôznych čísel sme písali do kalkulačky, prepočítavali rôzne kombinácie a zľavy, až sme sa nakoniec dohodli. To ale som ja už bol pomaly na mŕtvicu. Tak som v tej eufórii kúpil jednu šatku aj Slávke, keď sa tam už toľko naťahovala s kúpou. 
Ani neviem ako, a zotmelo sa. Chalani už behali neviem kde všade, ja som si odskočil ešte kúpiť zopár indických tričiek, aby som mal tiež nejakú pamiatku. V pláne sme mali tiež kúpiť sárí, no žial také, ako si Slávka vysnívala a videla na jednej jej kamarátke, sme nenašli. Ono to veľmi záleží od obchodu, všade majú niečo iné, rôzne typy. No ale keď sa jej nepáčilo, nemá zmysel to kupovať, to je fakt.
Na hotel sme sa vrátili pešo, chalani si zobrali rikšu a tak sme v podstate prišli naraz späť. Večeru sme zjedli u Sama v kaviarni. Cestou na hotel sme ešte kúpili indické korenie od miestneho predavača, tiež za to chcel neviem aké prachy ale zjednali sme na viac ako polovicu. A potom sme objavili veľkú fajnotu. Pražené orechy v mede, bol to taký oválny plát hrubý asi centimeter s priemerom tak 15-20cm. Na izbe sme to potom všetko spolu s chalanmi zjedli.
K izbe ešte toľko môžem povedať, že okno ako keby ani nemala, je také maličké, že sem aj tak žiadne prirodzené svetlo neprejde. Izba je ale celkovo celkom čistá, no strašne vlhká a tak spíme v spacákoch, lebo mám pocit, že si líham do mokrého. Ale ináč je to fajn.
15.1.2011
A je to tu. Náš posledný deň v Indii. Dnešný plán je jednoduchý, ráno sme sa pobalili a zaplatili za hotel, uložili si batožinu na recepcii a po raňajkách sme sa vybrali pozrieť si aspoň jednu pamiatku aj v hlavnom meste. A tou bol chram Swaminarayan Akshardham temple, miesto postavené len nedávno, zobrazujúci históriu, kultúru, Hindu náboženstvo a vývoj Indie. Išlo nám sem metro, takže sme mali aspoň možnosť vyskúšať si aj tento druh dopravy. Indické metro je napočudovanie veľmi podobné tomu našemu. Tam bol fakt poriadok, vlaky chodili podľa plánu, stanice boli pekné a čisté. Keď sme dorazili na miesto určenia, hneď sa okolo nás zhrčili cyklorikše, že nás tam odvezú, že to je 2 kilometre ďaleko. Tak sme im dali pár rupií a zobrali nás. Ale ako to už v Indii býva, z dvoch kilometrov bolo asi dvesto metrov!!! Akurát sme zabočili za rok stanice miernym dolekopcom a boli sme tam. Netrvalo to dlhšie ako minútu. Tak nás opäť miestny dobehli, no, ale však z toho oni vlastne žijú. Miestny alebo kto to pozná by si na takú vzdialenosť nikdy rikšu nezaplatil.
Ale poďme naspäť k Akshardhamu. Je to fakt obrovský komplex, ale aj s prísnymi kontrolami. Stali sa totiž centrom teroristického útoku tak tu zaviedli také pravidlá, aké nie sú ani na letisku. Nedovolili so sebou absolútne nič. Žiadna taška, kabelka, voda, elektronika, proste úplne všetko sme museli nechať v úschovni. Dovnútra sme mohli len my a to myslím doslova. Ani mobil, dokonca tužkové baterky mi vybrali, že aj to je elektronika. A tu sme sa zase rozdelili. Manaz a Janči totiž neboli ochotní nechať v nejakej úschovni foťáky v cene niekoľko stovák eur. A tak sme sa nakoniec rozlúčili, oni sa vrátili späť na Main Bazaar a ja, Slávka a Veno sme išli spoznávať tento monument. Vo vnútri to bolo naozaj niečo neskutočné a veľkolepé. Škoda, že nemáme odtiaľ žiadne fotky, ale to nemá nik. Teda dali sa kúpiť ale boli veľmi drahé, kúpili sme si ale také informačné knižky, aspoň niečo.
V strede kopmlexu bol postavený obrovský chrám doslova obsypaný rôznymi soškami a vytesanými výjavmi z prírody. Dokopy tam je viac než dvadsaťtisíc sôch a ornamentov. Celý chrám lemuje 148 slonov v životnej veľkosti s celkovou hmotnosťou viac než 3000 ton. Znázorňujú tu celkovú históriu a vývoj človeka a slona. Najprv ako ťažné zviera, ako pomocníka, ochrancu, ukazuje mierumilovnú sloniu povahu. Ale potom aj vojny a to, čoho je pod vplyvom ľudí slon schopný. Vo vnútri chrámu je tiež množstvo sôch a v strede zlaté sochy v životnej veľkosti spirituálnych vodcov Hindu náboženstva. Ako som už spomínal, aktuálneho lídra tejto Hindu odnože sme stretli osobne...je to fakt super zážitok.
Najhoršia doba bola nastúpiť do lietadla a vzlietnuť. Vtedy totiž nebolo kam ísť. Všeci traja sme mali rozne žalúdočné pochody, raz to tlačilo hore, raz dole. Blbé bolo, že počas štartu treba sedieť pripútaný a nedá sa ísť na WC. Ja so Slávkou sme to teda nejako prečkali a predýchali, a ako by to už bolo, keby náš Vendelín to nezvládol a viac menej prehlučil motory boeingu. Teraz je to už sranda, no vtedy nám do smiechu nebolo. Kedže Slávka vlastne nevečerala, jej problem sa skončili veľmi skoro, no ja s Venom sme doslova presrali celý let. Takže ak si niekto myslí, že sa nedá letieť šesť hodín na záchode, je na omyle. Blokovali sme dva záchody zo štyroch takmer celú cestu. Kým som sa vrátil z WC k svojmu miestu, už som musel ísť znova. Zobral som si akurát čierny čaj a aj ten som pil tam.
16.1.2011
No comments:
Post a Comment