Tak vcera nam nestacilo, dnes planujeme spolu s kolegom Bjoernom a Kathi nasu prvu turistiku v australskom bushi - Kitty's George trail. Prechadzka lemujuca rieku slubuje krasne vyhlady na panoramu Serpentinskeho narodneho parku spolu so zurciacimi vodopadnmi. Tolko uvodne slovo od nasich priatelov B+K, realita ukaze ako to naozaj bolo.
Stretavame sa u Bjoerna doma rano o deviatej na ranajky. Doniesli sme co-to z domu, nieco pripravili zase oni a tak sme si pochutnali na pohodovych nemecko-slovenskych nedelnych ranajkach. Asi hodinku sme pobudli u nich doma a uz je cas pomaly vyrazit. Kedze doteraz nam so vsetkym pomahal Bjoern rozhodol som sa, ze pojdeme nasim autom, aby som mu to aspon ako tak oplatil. Tak nasadame do auta, otacam klucikom v zapalovani, a ... a nic. Auto strajkuje a nestartuje. Skusam este raz a je to jasne. Baterka je vybita, nic z toho nebude. Takze zmena planu - najprv musime ist kupit nabijacku na baterku do obchodu a potom pojdeme Bjornovym autom. Vecer auto nastartujeme na kabloch a doma si potom baterku nabijem. Zacina sa nam to teda vyborne;) |
| hm,...a voda je kde?!? |
Cesta do parku trvala asi hodinku, je to cca 60km smerom na juh od mesta. Prichadzame do parku okolo jedenastej, auto sme nechali pred zavorou, lebo park zatvaraju o piatej a to my este urcite nebudeme naspat. Cely okruh ma mat 14km a uz sa tesime na Serpentinske vodopady.
 |
| aaale, daj pokoj, ziadne vodopady!!! |
Uvod poznamenavaju dve dalsie udalosti - prichod do parku je fajn, na lavickach piknikuju rodinky s detmi a okolo poskakuju zive kengury!!! No uplne uzasny pohlad. Tak si zvykli na ludi, ze sa uz vobec neboja a nechaju sa dokonca aj pohladkat. Druha udalost az taka prijemna nebola. Hned ako sme vyrazili, Slavku ustipla nejaka vcera/osa do ruky. Ako to uz byva, nahoda je blbec a kto sa najviac obava, vzdy to nakoniec prvy schyta. Slavka skrikla, uskocila ale uz bolo neskoro, stipanec bol tam:)
Tura inac pokracovala bez dalsich prekvapeni, teda az na jedno...Je leto, obdobie sucha, neprsalo uz ani najstarsi domorodci nepamataju....a zo zurciaceho potoka neostala ani len bystrinka, ani len naznak, len vyschnute koryto. Z vodopadov ostalo len sumenie vody v ozvene v korunach stromov, aspon tak sme sa utesovali, ze aspon nieco tu po tych vodopadoch ostalo.
 |
| miesto rieky kracajuci ludia v koryte |
 |
| zvladli sme to!!! |
Prva cast cesty bola po peknom chodnicku, neskor sa tento vsak zmenil na zapas cez zarasteny chodnik plny travy, pichliacov a krikov. Jediny, kto mal dlhe gate som bol ja a Bjorn, pricom Bjoern mal aj koselu s dlhym rukavom - tak to vyhral a ako vodca skupiny rozrazal vlastnym telom cestu pred nami. Namiesto nadsenia pre vodopady uz ostalo len mierne hura, ze sme dorazili na koniec treku - teda do pomyselnej polovice. Naspat je to po tej istej ceste, takze uz budeme napredovat rychlejsie, kedze sme si krasy prirody vychutnavali cestou sem.
Posilneny obedo-vecerou okolo stvrtej vyrazame na sedem kilometrovu cestu dole popri koryte smerom na zaciatok, odkial sme vyrazali. Cestu si kratime rozpravanim sa o vselicom moznom aj nemoznom a asi za dve hodky sme dorazili. Park je uz ludoprazdny, ostali sme len my. Tak aspon na zaver cesty si robime pekne fotky s kengurami, mala naplast na dusu, ked uz tie vodopady nam nevysli.
Vsetky fotografie najdete na:
No comments:
Post a Comment