Par tyzdnov po nasej Velkonocnej dovolenke sme sa dohodli s Bjoernom a Kathi, ze pojdeme otestovat nase 4x4 schopnosti a zrucnosti, a samozrejme tiez nase Toyoty. Ostavalo sa uz len rozhodnut, kam sa vybrat. Rozhodovali sme sa medzi pieskovymi dunami a cestou v bushi. Nakoniec priroda zvitazila a tak vyrazame na jeden z najznamejsich trackov v okoli Perthu - Mundaring Powerline Track. Je to stara offroadova cesta ktora lemuje stlpy elektrickeho vedenia. Obtiaznost je roznoroda, zalezi, na co si kto trufa. Najtazsie useky sa vzdy daju obist, takze sa velmi nebojim, prinajhorsom to obideme. 
Je super, ze ideme dve auta, lebo ak sa nahodou nieco stane, mozeme si navzajom pomoct. Toto je jedina nevyhoda nasich vyletov, ked ideme samy. Vtedy sa musime spoliehat len na nas, pripadne dufat, ze nam niekto pomoze. No takto je to fajn.
Vyrazame z Perthu okolo desiatej, do Mundaringu je to asi hodinka cesty. Nasli sme to lahko, stacilo odbocit z hlavnej cesty a hned sme na starte. A zacina pripravna faza - vypustit pneumatiky. My z nasich cestnych 40psi vpredu, 55psi vzadu ideme na 20psi na oboch napravach. Gumy vyzeraju naozaj velmi vyfucane, az sa mi nechce verit, ze to tak ma byt, ale je to tak. Posledne kontroly, nasadame do auta a vyrazame.
Medzicasom sa okolo nas prehnala mala skupinka dalsich nadsencov offroadu, takze samy tu urcite nebudeme. Zaciname opatrne, ziadne narocne casti si nevyberame. No po chvilke zvedavost prekonava strach a ideme na to. Zastali sme pri zvysku bahennej casti trasy, a ideme skusit co to da. Konci sa leto, cela trasa je sucha, no citali sme, ze po zime sem chodia iba velmi skuseni borci a aj ti sa tu hodne natrapia.
Postupne pokracujeme dalej a dalej, je to celkom zabava skusat, co nase auto dokaze. Asi v polke trasy sme dosli na celkom komplikovane miesto, Bjoern prvy, nebojacne vyrazil, no kedze to tu vobec nepozname, dostal sa do sikmej polohy, auto sa zakyvalo a uz sme si mysleli, ze sa prevrati. Nastastie sa nic nestalo, akurat mu ostali visiet dve kolesa po uhlopriecke vo vzduchu. Jedno predne a jedno zadne. A to je konecna.
Pribehli nam na pomoc chalani co sa tu vozili ako na parkovisku pri Tescu. A tak som sa dozvedel, ze sice mame 4x4 auta, no ziadne nema uzavierku diferencialu. Takze ak je vo vzduchu jedno predne a jedno zadne koleso, auto sa nepohne. Tu asi inzinieri predpokladaju, ze auto bude vzdy aspon na troch kolesach, vtedy je vsetko ok, lebo jedna naprava zabera. No ocividne to tak vzdy nie je. Potlacili sme Bjoerna, chytil grip a vsetko bolo hned v poriadku. Chvilku sme tu zastali a pozerali sa, ako sa tu chlapci vozia hore dole, vyzeralo to niekedy, ze sa tiez uz uz idu prevratit, no nic sa nestalo a vzdy pekne vyviazli a presli celu trasu.
My sme sa pobrali dalej nasim smerom, kusok dalej sme si urobili prestavku na obed, ugrilovali si nejake klobasky a po obede sme pokracovali v nasej trase. Den sa pomaly blizil k veceru, a aj nas poldnovy adrenalinovy vylet sa pomaly ale isto koncil. Vyskusali sme si trosku, coho su nase auta schopne a kolko toho este o jazde mimo asfaltky nevieme. Je to ale velmi zaujimave a urcite si takto este spolu pojdeme zajazit.Vsetky fotografie najdete na:
No comments:
Post a Comment