Deň 11: 6.1.2015
Dnes máme pred sebou pekný kus cesty, posádka je už nachystaná, auto nabalené od včera a tak po raňajkách len naskáčeme do auta a hor sa na výlet. Najbližšia zastávka je Noosa Heads, mestečko ležiace hneď pod Great Sandy National Park, a teda o piesok núdza nebude. Kupujeme tu povolenie na jazdu po pláži, je práve odliv, takže sa pôjde veľmi dobre, ešte treba vyfučať penumatiky na 30psi a hurá na pláž.
Cesta, či teda presnejšie pláž je teraz poriadne široká a tiahne sa až po horizont, kam len oko dovidí. A ako tak kilometre ubiehajú, ani som sa nenazdal a osadenstvo auta celkom utíchlo. Obzriem sa a všetci si pekne krásne odfukujú. Veru, cesta je dlhá, tak ich zmohla. Dnes budeme spať v kempe kúsok od pláže, miesto máme zarezervované aj zaplatené, tak by malo byť všetko v poriadku. Po príchode nastáva čas postaviť stany a nafúkať karimatky a posteľ. So sebou sme si zobrali ale len pumpu na 220Voltov, auto ju ale nejako nedokáže utiahnuť a tak nám neostáva nič iné, iba pekne fúkať ústami, koľko nám pľúca stačia. No a v kombinácii so slivovicou je to veru poriadna zábava.
Nakoniec sme všetko postavili ako bolo treba a vyrážame na pláž, trošku sa vyblázniť pred večerou vo vlnách. Je to vskutku skvelá vec takto sa môcť okúpať a pritom ešte mať celú pláž úplne pre seba. Chvíľu sa tu čľapkáme, no vietor neustáva, oblaky pribúdajú a vyzerá, že k večeru veru aj spŕchne. A tak aj bolo. Kým sme sa osprchovali, úplne sa zotmelo a začalo aj pršať, no ja sa nevzdávam a som odhodlaný za každú cenu ísť grilovať srbskú pleskavicu, veď to predsa Marínka nepripravovala zbytočne.
Autom sa zvezieme dvesto metrov k parku z lavičkami a grilmi a kým vybalíme veci, veru aj prestalo pršať a pleskavica sa môže pripravovať. Marínka ako hlavný šéfkuchár obklopená hŕbou pomocníkou pripravuje výbornú večeru. Samozrejme nemôže chýbať ani pivko, či za hlt páleného, veru celkom ako doma.
Deň 12: 7.1.2015
Noc sme zvládli v pohode, trošku nám síce pršalo, ale teraz opäť už svieti slnko, tak hurá na cesty. Raňajky a balenie nám spríjemňujú miestne goany, také celkom veľké jašterice. Vyhrievajú sa tu na stromoch, alebo sa len tak premávajú po ceste.
Dnes máme namierené asi až na ostrov Fraser, no uvidíme, ako sa nám bude dariť naplniť náš plán. Na ostrov musíme ísť krátkym trajektom, cesta k nemu vedie buď po pláži, alebo vnútrozemím po asfaltke. Asi ani netreba písať, ktorou cestou sme sa vybrali. Nasadáme do auta a hor sa hore po pláži. Tesne pred zužujúcim sa cípom pevniny musíme preskočiť z jednej pláže cez kopec na opačnú stranu. Piesková duna je ale vyložená drevenými priečkami, tak toto zvládne veru aj začiatočník.
Na opačnej strane polostrova prichádzame do jedného z nespočetných rajov na zemi. Od mora odlivom odrezaná nádherná lagúna s priezračnou vodou. Okamžite parkujeme auto a ide sa kúpať. Lagúna vzniká pri prílive z mora, kedy je väčšina pláže pravdepodobne zatopená.
Teraz už ale máme odliv a tak rozprávkovo modrá voda čaká len a len na nás. Ani neviem, ako dlho sa tu motkáme, čľapkáme a prechádzame, keď tu zrazu sa prihnal veľký mrak a veru začalo aj pršať. Chytro sme naskákali do auta, búrka prehrmela celkom rýchlo a my teraz rozmýšľame čo ďalej.
Do mestečka Rainbow Beach vedie cesta po pláži, no cez záliv nie je celkom vidno, či je tam dostatok pláže na bezpečný prejazd. Chvíľku váhame, no potom vidím jedno auto, ktoré sa tadiaľ vybralo a zdá sa, že napreduje bez sebemenších problémov, a preto aj my volíme túto možnosť. A veru dobre sme urobili, lebo ináč by sme obišli unikátne farebné pieskové duny, ktoré lemujú celý záliv. Naozaj dúhová pláž.
Po príchode do mestečka sme sa ešte pokúsili vybehnúť na pieskovú dunu, ktorá mala byť kúsok za mestom, no po pol hodine šlapania počas obeda sme usúdili, že to veru nemá cenu, skúsime to cestou z Frasera autom. V Rainbow Beach zastavujeme na obedňajšie občerstvenie, ani nie pol hodinu cesty od trajektu. Po dvoch dňoch jazdy po pláži doprajem ešte autu umyvárku od slanej vody, aby sa nám náš pojazdný domov nerozpadol pod nohami. Auto je umyté, všetci sú v aute a ja vyrážam. Teda skoro všetci. Pohol som sa priskoro, Baša ešte nebola tak celkom v aute a zjavne sa jej myšlienka naskakovať počas jazdy veľmi nepozdávala. Brzdím, Baša nasadá, dostáva pivo na ospravedlnenie, dvere buchli, a ideme.
Trajekt odchádza z najužšieho miesta medzi ostrovom a pevninou, Inskip Point. A kedže celý ostrov je vlastne jedna obrovská piesková kopa, aj príchod na trajekt nás na túto skutočnosť pripravuje. Asfaltka končí a k lodi musíme iba po pláži. Týmto sa asi obmedzuje príchod konvenčných áut, kto nevie dôjsť k trajektu, nemôže veru na ostrov. Spolu s nami sa naloďuje ešte niekoľko áut, platíme lístok a hop, za pár minút sme na ostrove.
Plány nám vychádzajú úplne skvele, práve kulminuje odliv a pred nami je tridsaťpäť kilometrov cesty po pláži. Dá sa ísť vcelku rýchlo, no musím sa mať na pozore pred riečkami, čo tečú do mora. Tie totiž vytvárajú dosť hlboké jarky a trafiť taký priečne vo vysokej rýchlosti môže skončiť aj odrazeným kolesom. Po ceste dokonca stretávame aj prvého dinga, ktorý je prenasledovaný autobusom s turistami, ja preto nezastavujem, veď ich tu určite uvidíme viac.
Netrvalo dlho a prichádzame do dedinky Eurong, odtiaľto už len okolo desať kilometrov a sme v našom kempe v strede ostrova. V tejto dedinke je obchod, pumpa, zopár hotelov a reštaurácia, my zastavujeme a kedže na nás došiel hlad, vyberám varič a idú sa grilovať párky na skorú večeru. Takto posilnení pokračujeme v jazde cez ostrov až na miesto určenia.
Vymyslené to tu majú dobre, veľa pieskových ciest sú jednosmerky, aby sa minimalizovalo riziko stretu s autom z protismeru. No napriek tomu ako nič sa zpoza zákruty vyrútilo auto s mierne vystresovanou pani, asi zle odbočila. Uhýbame na kraj, všetko dobre dopadlo a pred zotmením prichádzame do kempu. Pekný, medzi stromami so záchodmi a teplou sprchou, veru viac nám ani netreba.
Deň 13: 8.1.2015
Tak dnešný budíček veru stál zato. Zisťujeme, že nie sme obklopený len tak hocijakým lesom, ale lesom s tisíckami cikád, ktoré si každé ráno začnú cvrlikať, a veru že to bol poriadny rachot, keď spustili. Tomu sa ani susedova kosačka nevyrovná. No, budíček za nami, počasie vyzerá sľubne, tak sa ide na výlet. Dnes to bude Lake McKenzie.
Jazero McKenzie nemá žiadny prítok ani odtok, vziklo len za pomoci dažďovej vody. Piesok spolu s listami stromov vytvorili nepriepustnú vrstvu, ktorá takto bráni vsakovaniu vody. Celé jazero je obklopené úžasným bielym pieskom. Ten okrem iného slúži ako filter, preto je voda v jazere neskutočne čistá a priezračná.
Cesta k jazeru netrvá ani hodinku, vybalujeme deky, slnečníky a hor sa na pláž. Tu trávime takmer celý deň polihovaním alebo kúpaním sa v jazere. Jednoducho relax. Už len to pivo keby tak bolo chladnejšie. Deň sa postupne kráti a ako ľudia postupne odchádzajú, zrazu, z ničoho nič sa na pláži zjavili dvaja dingovia. My sme boli akurát vo vode, no iba prebehli a pokračovali vo svojom pátraní po strave na parkovisku. Vyzerajú krásne, ale treba sa mať na pozore, sú to nebezpečné a veľmi inteligentné tvory. Preto je aj zákaz konzumácie potravín na pláži, aby sa aspoň ako tak zamedzilo týmto návštevám.
Čas sa pomaly kráti, no najväčším problémom posádky je rýchlo sa míňajúce zásoby piva, preto vyrážame na západnú stranu ostrova do maleho rezortu. V malom obchodíku predávali takmer všetko, akurát za ceny so stopercentnou prirážkou. Po krátkej prechádzke sme zakotvili pri drevenom móle. Akurát bude západ slnka a ja som si ako na potvoru nechal foťák v aute. No nevadí, tak miesto fotenia si tento jeden môžem vychutnať len tak.
Slnko zapadlo a my máme pred sebou minimálne hodinu jazdy nočným offroadom. Nuž, bude zábava. V noci ja takto veľa nejazdím, ale tak raz treba začať. Piesočnatá cesta osvetlená reflektormi vyzerá klamlivo a nie každý hrboľ sa mi podarí vystihnúť, a tak všetci vzadu v aute na lavici skáču ako na trampolíne. Podľa hurónskeho smiechu ale usudzujem, že sa im to nesmierne páči, tak je vlastne všetko v poriadku.
Do kempu dorazíme živí a zdraví, auto tiež v jednom kuse a to je základ. Ostáva už len navariť večeru - dnes to budú cestoviny, tuniak a kukurica s kyslou smotanou. To je taká správna cestovná klasika. Cikády už chvalabohu spia, hukot nás čaká zase až zajtra ráno a teda aj my sa pomaly poberáme do večných lovíšť.
Deň 14: 9.1.2015
Zdá sa, že dnes nám počasie dopraje, je krásny slnečný deň, ako stvorený na kúpanie. A to aj plánujeme, päťdesiat kilometrov severne po pláži na Champagne Pools. Po raňajkách naskáčeme do auta a ide sa. Prvá zastávka je v dedinke Eurong, doplniť hlavne zásoby piva, ktoré ide na dračku. Mám pocit, že aj bez nafty by sme nejako prežili, len nech to pivo tečie.
Cestou po pláži máme zopár zastávok, ktoré nám aspoň trošku zpríjemnia túto dlhú cestu. No nie nadarmo je Fraser najväčší pieskový ostrov, prejsť ho trvá nejakú tú hodinku. Ako prvý nás cestou zdraví vrak lode Maheno, ktorý tu leží od 8. Júla 1935. Loď tu uviazla v búrke počas svojej poslednej plavby do Japonska, kde mala byť roztavená na železo. A kedže sa ju z piesku nepodarilo vytiahnuť, leží si tu dodnes.
Druhá zastávka bol Červený Kaňon, piesková hora z obsahom zoxidovaného železa zmenila žltý piesok na červený, ale popravde nás toto veľmi nenadchlo, podobné sme už videli na Rainbow beach. Ale aspoň sme si na chvíľku oddýchli pred ďalšou cestou. Aby som nezabudol, pláže, ktoré lemujú celý ostrov nie sú využívané iba autami, ale aj malými lietadlami, dostatočne rovná a dlhá plocha slúži ako perfektné miesto na pristávanie.
Postupne pokračujeme a už sme len kúsok od cieľa, no tu musíme zdolať ešte jednu prekážku - jemný, hlboký piesok. Miesto sa volá Indian Head a náročná časť má asi pol kilometra. Zapadnuté auto asi dvesto metrov nad nami napovedá, že to nebude úplne ľahké, ale však uvidíme. Radím malú trojku, rozbiehame sa, úvod je v poriadku, no postupne strácam rýchlosť a dostávame sa akurát na úroveň toho zapadnutého auta.
No ja namiesto toho, aby som sa ďalej snažil dupať bezhlavo na plyn v očakávaní, že sa to zlepší, zastavujem a skúsim to ešte raz, tentokrát ale sám. Posádka vozidla si to tentokrát bude musieť odšlapať pešo. Chlapík, čo tam zapadol mi ešte dával rady čo a ako, no zaujímavé, že on svoje múdrosti nevedel využiť. Takže ja sa držím pekne svojho, vypúšťam ešte trošku z pneumatík a idem nato. Tentokrát aj keď zo zaváhaním, no predsa len sa dostávam cez pieskovú dunu na druhú stranu.
Po chvíľke dobehnú aj ostatní, akurát Slávka má rýchly krok, lebo išla naboso a piesok veru celkom páli. Odtiaľto je to k Champagne Pools len minútka, parkujeme, berieme uteráky a hor sa kúpať. Celá pointa dvoch jazierok je v tom, že ich od mora oddeľuje malý útes, cez ktorý ale pri prílive prerazí príboj a tak vytvára v jazierkach penu, akoby sme sa kúpali v bublinkovom bazéne. A kedže Austrálčania si bez vína nevedia predstaviť život, názov dostali asi veľmi rýchlo.
Cesta sem nám zabrala kopmlet celé dopoludnie, trošku sa teda okúpeme, posedíme a veru chtiac nechtiac, zase musíme šmýkať dole do kempu, na takéto jednodňové výbehy je veru ostrov priveľký, lepšie by bolo sa každý deň presúvať, no v takejto veľkej zostave by to bolo dosť náročné.
Pomaly sa schyľuje k večeru, no kým opustíme pláž, ešte máme presda len šťastie a opäť stretáme dvoch dingov. Tentokrát ale v celkom inej situácii. Jedna rodinka zaparkovala auto predkom smerom k pláži a kým sa všetci vonku kochali morom, teda okrem šoféra, ktorý sedel v aute, odzadu sa k otvorenému kufru pomaly prikrádali dvaja dingovia. Ja som zabrzdil, no mysliac si, že šofér o nich vie, netrúbim. Až keď už boli takmer v aute som pochopil, že on nich nevedia. V tom už ale došlo aj ďalšie auto a to ich rozohnalo, tak sa nakoniec nikomu nič nestalo.
Do kempu sme dorazili už klasicky po tme, ale to nám nebránilo vybrať z chladničky stejky a už sa zmažia na pekáči, veru bude na večeru dobrota. K tomu troška cibuľe, paradajka a večera je na svete, všetko sme veru zjedli, nič neostalo iba prázdne taniere.
Deň 15: 10.1.2015
A nastal deň odchodu z ostrova, takže zase hor sa do auta a na cesty. Všetko sme pobalily a môžme vyraziť. Cestou späť som sa rozhodol pre inú trasu, pôjdeme stredom cez ostrov popri viacerých jazerách až nakoniec zídeme na pláž v Dilli Village, malej dedinke, kde sa napojíme na pláž a ak nebude veľký príliv, po pláži pôjdeme až k trajektu.
Času žiaľ nemáme nazvyš a tak pri jazerách Birrabeen a Boomanjin len zastavujeme na krátky kuk a zase pokračujeme v ceste. Tá je vcelku dobrá, miestamy sú trošku hrbčeky, to aby zadok auta úplne nezaspal, tak si občas trošku zaskáču.
Nakoniec dorazíme do Dilli Village, kde prechádzame na pláž. Problém je, že je akurát príliv a tak miesto krásneho, utlačeného piesku musíme brodiť hlboký, čo nie je až taká sranda. Posledný úsek je pri prílive úplne neprejazdný, síce to najskôr skúšam no napokon sa otáčame a ideme vnútornou cestou, ktorá je podľa očakávania v katastrofálnom stave, celá vlnkovitá a tak si zase poskakujeme. Našťastie je to už len kúsok a sme pri trajekte, ktorý zrovna pristáva na našej strane, takže rovno z pláže parkujem na lodi a už aj sa plavíme z ostrova na pevninu.
Tu už len pár metrov po pláži a už sme na asfalte, smerujúc na Rainbow Beach. Cestou sa zastavujem na autoumyvárke, opláchnuť všetok ten piesok a soľ z auta až napokon parkujeme na pláži v mestečku Rainbow Beach.
Slávka je hladná, ideme sa preto spolu naobedovať, ostatok ide rovno na pláž, vychutnať si krásny deň. My sa k nim neskôr tiež pripájame, a potom sa zase odpájajú oni, až sme nakoniec všetci spokojne najedení. Pred večerom ale ešte ideme nájsť obrovskú pieskovú dunu, ktorú sme tu minule nenašli. No tentokrát tam ideme autom. Parkovisko sme podľa navigácie celkom rýchlo našli a odtiaľto je to len pár minút cez les, ktorý končí akoby uťal a pred nami sa objavuje obrovská piesková duna. Pár minút sa tu kocháme, prechádzame a fotíme a potom, skoro pri západe slnka vyrážame na dvestopäťdesiat kilometrovú cestu do Brisbane.
Tesne pred dialnicou zastavujem na benzínpumpe v nádeji, že budú predávať pivo, aby som aspoň trošku rozveselil zvyšok posádky. No márne, tu sa veru na pumpe alkohol kúpiť nedá. Aspoň sme si zase odfotili kenguru Matildu, maskota Commonwealth Games z roku 1982. Pri počúvaní Elánu nám cesta ubieha a ani sme sa nenazdali a už sme v Brisbane, parkujeme doma auto a tento výlet sa tiež končí.
Všetky fotografie nájdete na:
Po dlhom výlete máme deň na regeneráciu, teda my so Slávkou, keďže zajtra musíme ísť do roboty. Kým sme my boli na výlete, na našej teraske sa nám udomácnil celkom riadny pavúčik - nephila plumipes, jeden z najväčších pavúkov aké tu v Brisbane vôbec existujú. Jedovatý ale nie je, tak sa nemáme vlastne čoho báť.
Je pondelok ráno Slávka už vyrazila na autobus a ja beriem celú posádku na letisko, odlietajú do Sydney. Veď čo by to bol za výlet do Austrálie bez návštevy tejto metropoly. Čo sa tam dialo, neviem, takže túto časť príbehu musí prerozprávať niekto iný.
Ale očividne sa mali dobre, pivo sa dalo kúpiť všade, počasie tiež nebolo najhoršie a keby aj, pivo by čapovali aj tak, takže všetko bolo k najväčšej spokojnosti.
Je pondelok ráno Slávka už vyrazila na autobus a ja beriem celú posádku na letisko, odlietajú do Sydney. Veď čo by to bol za výlet do Austrálie bez návštevy tejto metropoly. Čo sa tam dialo, neviem, takže túto časť príbehu musí prerozprávať niekto iný.
Ale očividne sa mali dobre, pivo sa dalo kúpiť všade, počasie tiež nebolo najhoršie a keby aj, pivo by čapovali aj tak, takže všetko bolo k najväčšej spokojnosti.
A je tu víkend, ešte máme pred sebou jeden adrenalínový zážitok, ideme dole na Gold Coast, kde sa naša družina, teda okrem mňa a Bašky ide vydriapať na Sky Point - najvyšší otvorený výstup na budove v Austrálii vo výške dvestosedemsediat metrov nad morom. Nám s Baškou bude postačovať výhľad z panoramatickej zasklenej plošiny z reštauráciou, ktorá je o štyridsať metrov nižšie.
Asi za pol hodinu dorazili aj so sprievodcom na plošinu, kde sme my a odtiaľto ich už čaká výstup po schodoch vonkajškom budovy. Počasie je super, krásne jasno a slnečno, takmer bezvetrie, takže budú mať isto krásny výhľad. My si zatiaľ dávame jedno pivko a čakáme, kým sa oni hore kochajú z nerušeného pohľadu na všetky svetové strany.
Nuž, a máme nedeľu, zajtra nám partia kamarátov odlieta na Slovensko, tak dnešok len relaxujeme doma, perieme čo sa ešte dá a ružomberčania balia kufre na cestu domov. Na záver ešte aspoň ugrilujeme čo chladnička dala a deň aj celý výlet zakončujeme tam, kde sme ho aj začali - vonku na terase.
Pondelok ráno, čas odchodu, čas lúčenia. Veru rýchlo ubehli tri týždne, dobre bolo, super bolo, veselosti do sýtosti. Slávka sa lúči doma, ja beriem posádku na letisko, všetci sa aj s kuframi nejako napratali do auta a za pol hodiny sme tam. Tu ešte jedna fotka, druhé kolo lúčenia a už sú fuč. Takže ostáva len poďakovať za super partiu, skvelú atmosféru a kopec zážitkov, čo sme spolu prežili a snáď zase čoskoro niekde zažijeme.
