Margaret River

Busselton Jetty

Opat tu mame predlzeny vikend, jar zacina, tak vyrazame na dalsi vylet. Tentokrat sme sa rozhodli ist sa pozriet smerom na juh do oblasti okolo Margaret River, ktora je turisticky preslavena hlavne koli nekonecnemu mnozstvu vinic. Kazda vinica ponuka ochutnavku a tiez predaj svojich vin, ochutnavka je samozrejme zadarmo, takze sa mame na co tesit:)

Vyrazame v piatok skoro rano z domu, mame pred sebou viac nez dvesto kilometrov do prvej zakladne - mestecka Busselton. Toto je preslavene najdlhsim drevenym molom na juznej pologuli tahajucim sa takmer dva kilometre smerom do oceanu. Cesta ubehla celkom rychlo a pol desiatej sme dorazili k molu. Akurat pocasie nam moc nepraje, jar iba zacina, leto je este daleko a tak o jasnej modrej oblohe bez oblakov mozme nateraz iba snivat.

Mame zamracene, ale na druhej strane aspon nie je tak strasne teplo a mozme sa v klude poprechadzat. Povedal som si, ze sa sem este cestou spat zastavime, snad bude pocasie lepsie. Cez cele molo premava maly motorovy vlacik, asi ako atrakcia pre tych lenivejsich ludi, ktorym sa tazi spravit si pol hodinovu prechadzku po mole. Sofer je ale velmi mily chlapik, dal sa s nami na chvilku do reci a aj nas odfotil pri jeho lokomotive.

restauracia pred molom

Z Busseltonu sa presuvame na zapadne pobrezie k Mysu Naturaliste, pozriet si majak. Postavili ho v roku 1904 no az v roku 1987 bol elektrifikovany a plne automatizovany. Dovtedy ho museli manualne obsluhovat celu noc. V podstate to funguje ako velke kukuckove hodiny, v strejde majaku je velky "komin", v ktorom je zavazie. Toto bolo treba podobne ako pri hodinach natiahnut do hornej polohy. Kym zavazie kleslo opat dole, preslo 45 minut a proceduru bolo treba opakoavat. Medzitym, kazdu pol hodinu musel chlapik vyniest hore bandasku s petroloejom, ktory sluzil ako palivo pre lampu. Az v roku 1987 vymenili ohen za ziarovku a zavazie za elektromotor, ktory otaca obrovsku sklenenu sosovku. Tato obrovska a tazka sosovka sedi na ortuti, ktora funguje ako velike lozisko.

Z vrchu majaku sme mali uplne uzasny vyhlad na cele okolie. Konecne sa aj vycasilo, sice fukal vietor, no na slnku bolo velmi prijemne. Na oceane sme obcas zbadali migrujuce veleryby, ktore sa tadialto kazdy rok presuvaju. Niekolko cestoviek ponuka vylety na more sledovat veleryby z blizka, no k tomu sme sa zatial este nedostali. Mozno niekedy neskor, ak bude cas. V podstate cele toto pobrezie smerom na juh lemuju majaky, pretoze more je tu velmi plytke a v minulosti tu mnoho lodi stroskotalo. Chvilku sme sa potom este pomotali okolo majaku, nieco sme zjedli a nasa dalsia zastavka je jaskyna Ngilgi. Predtym sme este museli vyriesit nase ubytovanie. Mal som zoznam niekolkych kempov, kde sme planovali prenocovat. Kazdy nas strasil, ze vsetko bude plne, kedze je predlzeny vikend, no nebolo to vobec take kriticke. 

Hned v prvom kempe, kde sme chceli prenocovat sme nasli volny flek. Zavolal som im a urobil som rezervaciu po telefone. Tentokrat budeme mat miesto na stan ale aj s elektrickou pripojkou. Noci su totiz este chladne a zobral som si z prace maly elektricky ohrievac, tak aby nam bolo trosku teplejsie.

Jaskyna Ngilgi je od majaku vzdialena asi pol hodinku jazdy. Inac, vsetky tieto krkolomne nazvy nevymysleli pristahovalci, ale pochadzaju od povodnych obyvatelov - aborigencov. Tito maju svoju vlastnu rec, preto to neznie vobec anglicky a nikto nevie ako to vlastne mame ciatat.

jaskyna Ngilgi

"listove" kvaple

Mne osobne sa jaskyna velmi pacila. Do jaskyne sme vosli spolu so sprievodkynou, ktora nam porozpravala nieco o historii jaskyne a o tom, co vsetko tu mozme vidiet. Potom nam v kratkosti vysvetlila kam vsade mozme ist a odisla. Kazdy si tu moze jaskynu prehliadnut vlastnym tempom, cas nie je vobec obmedzeny. Takze nas nikto nenahana a nesuri, pekne sa mozme pomaly prechadzat a popozerat si vsetko tak ako chceme my. Tato jaskyna je zaujimava hlavne specialnymi kvaplami vo forme listov. Neviem presne ako sa to odborne vola, koho to zaujima nech si to pohlada. No vraj taketo typy kvaplov nie su vobec bezne a to robi tuto jaskynu vzacnou.

Pomaly sa zacalo zvecerievat, tam sme este rychlo skocili k oceanu a odtial sme zamierili rovno do kempu. Cakaju tu na nas do siestej vecer, ale stihame to tak akurat. Kemp vyzera celkom fajn, recepcna je velmi mila mlada slecna. Su tu dost ochotni, hned nam pozicali predlzovaci kabel, lebo ja som zobral len kratky a ukazalo sa, ze zastrcka je velmi daleko. S elektrikou je to celkom fajn, mozme si v klude nabit telefony aj fotak a na vecer si pustime v stane ohrievac tak dufam, ze Slavke bude tentokrat v stane teplo a nejako tie dve noci prezijeme. Stanujeme pri mestecku Gracetown a kym zapadne slnko, rozhodli sme sa ist chytro na plaz, pozriet si zapad slnka. Gracetown je skor usadlost ako mestecko, len niekolko desiatok domov prilepenych ku kopcu hned pri malej plazi.

Gracetown

Pozreli sme si zapad slnka a po kratkej prechadzke sme sa vratili do stanu. Na vecer sa celkom schladilo, takze ohrievac prisiel velmi vhod. Tak, prvy den vyletu mame za sebou, dva dalsie pred nami.

Rano sme vstali celkom skoro, pocasie vyzera omnoho lepsie ako vcera, tak sa tesim. Dnes sa chceme ist pozriet na juh k mestecku Augusta, na miesto, kde sa spaja Indicky a Juzny Ocean. Momentik, teraz vam to isto vrta v hlave, o com to tu pisem. Ze aky Juzny Ocean, co je toto uz len za vymysel, vsak o takom sme sa v skole neucili. Nuz, iny kraj, iny mrav, a nie len to, dokonca aj ina geografia. Proste tu v Australii, na konci sveta, si vymysleli dalsi ocean, asi aby mohli urobit viac turistickych atrakcii. Nie cely svet tieto ich napady uznava, ale nakoniec od roku 2000 svetove autority uznali, ze aj Australia potrebuje svoj vlastny ocean, tak ho mame:) A komu sa nepaci, nech si ho kludne dalej vola Indicky alebo Tichy, zalezi na ktorej ste strane.

vlavo Indicky, vpravo Juzny ocean

Kazdopadne sem smeruju dnes nase kroky, pozriet si majak, prirodu a omocit nohu v Juznom Oceane. Tiez je to tu najjuznejsie miesto juhozapadnej Australie. Dalsia z bizarnosti, ale je to tak. Kedze Zapadna Australia ma aj juznejsi bod, vymysleli si pojem juhozapadna, aby sa to hodilo. No ale podme uz od tychto hier so slovickami radsej k samotnej ceste.

tu kedysi byvali strazcovia majaku

Cestou do Augusty sme sa na chvilku zastavili aj v mestecku, po ktorom je cely region pomenovany - v Margaret River. Je to take male mestecko, par ulic, restauracie, hoteliky a nechybaju samozrejme ani obchody. Dlho sme sa ale nezdrzali a pokracovali sme dalej. Po prichode k majaku tu uz ale bolo celkom dost ludi, ani sme sa nedostali hned na prvu obhliadku, musime cakat dve hodiny, najskorsi termin je o jednej poobede. Tak si zatial obzerame okolie. Hned kusok za majakom je stare skamenene vodne koleso, okolo more, no krasa nesmierna. 

pohlad na majak z Indickej strany

Na majaku sme opat dostali vyklad ako to cele funguje, ale nebolo to az take zaujimave ako vcera. Sprievodkyna akurat sucho vysypala fakty, kolko je tu schodov a podobne, no moc ma tym nenadchla. O to krajsi bol ale vyhlad z majaku. Ostali sme tu asi pol hodinky a potom sme sa pobrali dole.
Cas nas neuprosne tlaci, vecer sa stretavame s Bjoernom a Kathi, tak si musime trosku svihnut. Samozrejme, nechyba ani samotne omocenie sa v Juznom Oceane. Mozem povedat, ze voda je rovnako mokra a slana ako v Indickom, ziadnu vyraznu zmenu som nezbadal.

V mestecku Augusta sme dlho zial nepobudli, totiz tu sa vsetko zatvara o stvrtej poobede, takze ked sme tam dosli, ze si dame aspon kavu a posedime chvilku, vsetky restauracie aj kaviarne boli uz zatvorene. Zbehli sme teda aspon dole k rieke a potom sme zavolali Bjoernovi, kde su. Akurat sa blizili k Gracetown, my to mame odtialto tak hodinku autom, tak rovno vyrazame aby sme ich vyzdvihli z plaze. Oni boli turistikovat.
Vecer sme nieco zjedli a unaveni ideme vsetci spat. Na posledny den si nechavame prehliadku vinic a ochutnavku vin. Tymto je totiz region Margaret River najznamejsi. No este predtym ako ulahodime nasmu somelierskemu duchu, ideme sa potesit do miestnej cokoladovne. Je to vlastne taka mala kaviaren spojena s obchodom a vyrobnou cokolady. Tri druhy su tu na ochutnanie zdarma. Dame si kavu, natlacime sa cokoladou kolko sa da a pomaly ideme na vinnu cestu.
Vinic je tu strasne vela, mozno aj sto by sa dalo naratat. V informaciach nam dali mapku s vyznacenymi vinicami, ale nie je ju ani velmi treba. Staci sa vybrat autom a kazdu chvilu su na ceste tabulky a odbocky k miestnym viniciam. Vsade to funguje rovnako. Iba prideme a z vinnej karty si mozme vybrat, co chceme ochutnat. Je tu vzdy aj moznost si dane vino kupit, ceny su lepsie ako v obchodoch a vela ludi to aj takto robi.
My zial velky vinari zatial nie sme, takze sme ostali len pri ochutnavani. Ku kazdemu vinu nam porozpravali co vsetko tam mame citit, dubove drevo a vonu vciel, jarnu rosu a podobne. Trosku to s tym opisom chuti prehanaju, ale to je tak u vsetkych viniciach po celom svete.
Pobehali sme asi tri, styri a uz sa zacalo pomaly zvecerievat. Odviezli sme preto Bjoerna a Kathi k ich autu a aj my sme sa vydali na dvesto kilometrovu cestu domov. Vikend skoncil teda podla ocakavani, videli sme vsetko, co sme chceli a uz sa tesim na dalsi vylet, aj ked este neviem kam to bude.

Vsetky fotografie najdete na:

https://picasaweb.google.com/101430570008874668546/20121001_MargaretRiver

Pinnacles Desert

Vypadli sme z Jurian Bay az o druhej poobede, dost neskoro. Plavba trvala dlhsie, resp. zacala neskor ako som si najprv myslel. No nase plany to moc nemeni, dalej v poradi je uz vlastne len Pinnacle Desert, je to vlastne pust s takymi velkymi pilierovitymi skalami, ktore vznikli pred tisickami rokov. Povodne sme este chceli absolvovat prehliadku rybarskej tovarne, kde chytaju a upravuju homare, no prehliadky robia len do druhej, tak sme to nestihli. Aj tak to mala byt len 15 minutova ukazka, myslim, ze sme o nic extra neprisli. 

Asi pol hodinku jazdy autom prichadzame do narodneho parku Nambung, kde su aj vyssie spominane Pinnacle. Den sa pomaly krati, su tri hodiny poobede, slnko zapada o siestej, no casu mame akurat. Tieto Pinnacle nie su ojedinele v Australii, no prave v tomto parku ich je najviac a na najvacsej ploche. Ako prve sme cely park obehli autom po pustnej ceste, okruh mal asi styri kilometre. Slnko celkom pripekalo co by vsak az tak nevadilo, ako zase tie male odporne muchy. Preto som si povedal, ze na prechadzku peso pouzijem ochrannu sietku a veru dobre som urobil. So sietkou na hlave mi boli vsetky muchy uplne ukradnute. Uz mi ziadne neliezli po okuliaroch, usiach, nose, ustach…no fakt boli strasne dotierave a odporne, ani na to nechcem mysliet. 

Obehli sme teda este napeso hodinovu trasu cez pust a pomaly sa blizil zaver nasho vyletu. Chceli sme odtialto odist este pred zapadom slnka, lebo sme mali v plane sa cestou spat zastavit na jednej z pieskovych dun, bola velmi blizko cesty a nebolo treba sa vobec predierat ziadnymi kriakmi. Ked sme vyliezli na pieskove duny, zdvihol sa mierne vietor a piesok zacal poletovat vzduchom. Musel som si chranit fotak, aby som ho nemal plny piesku, to by sa mu isto velmi nepacilo. 

Ako sa slnko chylilo na obzor, pobrali sme sa aj my na 180 kilometrovu cestu domov. Unaveny z plavania a z celodenneho chodenia, bol som velmi rad, ze sme stastne dosli domov. A tiez, ze sme nestretli po ceste ziadnu kenguru, ktora si chcela vyskusat skok cez pohybujuce prekazky. Vikend bol teda uplne skvely, uzili sme si ho naplno. Na dalsi si dame trosku oddych a potom dufam ze zase niekam vyrazime.

Vsetky fotografie najdete na:

https://picasaweb.google.com/101430570008874668546/20120917_PinnacleDesert

Jurian Bay a tulene

Noc v stane sme ako tak prezili, jediny problem bol, ze Slavke bola celu noc poriadna zima. Je to aj moja chyba, lebo som nezobral z domu navyse ziadnu deku. Predpokladal som,ze az taka zima byt nemoze a navyse, mne bolo celu noc prijemne tak fakt neviem. V Perthe cez zimu jej bolo niekedy teplejsie ako mne, no teraz to nevyslo a trosku sa drkotala celu noc. Ale prezili sme to, zobudili sme sa do krasneho slnecneho rana. 

Rychlo sme zbalili stan a vsetky veci, spravili sme si ranajky a uz som sa nevedel dockat vyletu. Nieco pred deviatou rano sme prisli do cestovky, vybrat si neopren, okuliare a snorchel. Slavka vsak od vecera chytala paniku, ze jej tam bude vo vode strasna zima a uz som na nej videl, ze sa jej tam moc nechce. No vylet bol uz zaplateny, zrusit sa to nedalo, tak som ju musel trosku presviedcat, aby to predsa len skusila a nebala sa tak velmi vsetkeho. Uz hned v cestovke som zaujal pri obliekani si neoprenu, dal som si ho zipsom dopredu, co je naopak…tak si ma hned od zaciatku pekne zapamatali a vsetci ma poznali cely zajazd. Toto sa ale nakoniec ukazalo ako velmi vhodne, nakolko som na vacsine fotiek, ktore tam potom oni robili. A to je predsa dobre, nie? 

Pomaly sa blizil cas plavby, vybrali sme sa preto do pristavu nalodit sa na nasu super lod. Bolo nas asi 23 pasazierov, vratane troch z cestovky a kapitana. Celkom pekne osadenstvo. Bolo s nami aj kopec malych deti, nastastie boli celkom dobre celu cestu. Asi po pol hodinke sme dorazili na miesto urcenia. Kapitan nam este pred naskakanim do vody vysvetlil zakladne pravidla, ako sa mame k tulenom spravat, kedze su tu v chranenej oblasti a su to vlastne dive zvierata. Pravidla boli jednoduche, nechytat sa ich, nechat nech oni skumaju a snazia sa nas chytit, tiez zakaz ist na ich ostrov a samozrejme brat musle, kedze je to chranena oblast. 

Potom sa kapitan sam vybral k ostrovu nalakat zvedave a hrave tulene do vody. Jednoducho plieskal plutvami o vodu aby ich upozornil, ze sme tu, nech si idu zaplavat a trosku sa s nami zahrat. A veru netrvalo dlho a niekolko tulenov okamzite naskakalo za nim do vody. Vyzeralo to ako ked mama pride volat deti na obed. Vsetky poslusne plavali spolu s kapitanom k nam. Rychlo sme sa preto obliekli do neoprenu a supli sa do vody, lebo ak by tulene nikoho v mori nenasli, vratili by sa spat na ostrov, lebo by sa nemali s kym hrat. 

Ako to len opisat, boli proste uzasne. Bol som vo vode po cely cas, az kym nenastal cas odchodu, nieco vyse hodinu. Bolo treba neustale plavat, potapat sa, krutit sa, trepat plutvami, aby sa to tulene snazili napodobnovat a takto s nami plavat. Su to velmi krasne stvorenia, cely cas som sa snazil sa k nim priblizit na dosah, az sa mi to s jednym podarilo. Plavali sme oproti sebe a tulen mi normalne dal pusu na nos. Vraj to bezne robia, zo zvedavosti. Akurat Slavka to cele pozorovala iba z paluby lode, do vody sa mi ju nepodarilo dostat. Ani nie koli teplote, v neoprene bolo fakt velmi prijemne, dokonca teplo. To si aj ona vyskusala. No bala sa vln a tiez dychat ustami, kedze sme mali na hlavach masky. Skoda veru, zazitok to bol neopakovatelny a uplne uzasny. Mozno sa mi ju podari naucit na snorchlovanie a odburat stres a strach, aby sme si nabuduce mohli takto zaplavat spolocne. 

Na zaver plavby nam este vystavili maly diplom za absolvovanie celej tury. V meste sme skocili rychlo nenapadne do kempu sa osprchovat zo slanej vody a potom este do cestovky po fotky z vody. Pekne nam to cele napalili na dvd, aby sme mali super spomienku. Aj sme potom pokecali so vsetkymi, vysvitlo, ze polovica pracovnikov zije v Perthe a dochadzaju sem len na vikendy. Aj nam poradili dalsie miesta v okoli, kde sa nam v buducnosti oplati ist pozriet, tak super, aspon mame namety na dalsie cestovanie.

Vsetky fotografie najdete na:

https://picasaweb.google.com/101430570008874668546/20120917_JurianBaySealions

Lesueur National Park

Na tento vikend sme si pripravili poriadny vylet. Tentokrat ideme prec na dva dni, takze prvy krat vyskusame nas stan a spacaky, spat budeme v kempe. Plan je uz jasny. Rano vyrazit cim skor, mame pred sebou asi 230km do Lesueur Narodneho Parku, cestou sa zastavime len na nejakych vyhliadkach. V parku si spravime par kilometrove kolecko a vecer zakotvime v mestecku Jurien Bay, kde prenocujeme v kempe. V nedelu rano mame na plane ist na dve hodinky zaplavat si s tulenmi, naco sa uz strasne tesim no a potom cestou domov si pozriet Pinnacle Pust, co su take kuzely vystupujuce z piesku v pusti. Tak, tolko vseobecny plan, zaciname. 

Kedze ideme na dlhsi vylet, zodpoveda tomu aj priprava a balenie veci. Takmer plny kufor sme zapratali stanom, spacakmi, nafukovacou postelou miesto karimatiek a oblecenim. K tomu este prenosna chladnicka s jedlom, dostatok vody a hor sa, vyrazame. Cesta vedie popri oceane, takze bude to celkom prijemne, aspon dufam. Vyrazili sme okolo pol deviatej, kedze nemame pred sebou az taku streku ako posledne, mali by sme to bez problemov stihnut.Cestovalo sa velmi prijemne, cesta bola dost siroka a nemala vela zakrut, tak sme sli dost rychlo. Vsade naookolo kvitli male zlte kvietky, tak to vyzeralo akoby sme isli cez velke zlte kvetovane polia. Z casu na cas vykukol aj ocean, nie su tu dokopy ziadne kopce takze ziadny extra vyhlad nie je. Pred prichodom do Jurian Bay sa nam vsak podarilo najst jednu vyhliadkovu plosinu, odkial sme mali nadherny vyhlad na cele okolie. 

Co je tu zaujimave su pieskove duny popri ceste. Ako som vravel, vsade je zelen, kvitnu kvety, no a potom z nicoho nic sa vynori obrovska masa bieleho jemnuckeho piesku, vytvori obrovsku kopu. Su tu dokonca aj znacky, v pripade silneho vetra je viditelnost na ceste znacne obmedzena. A ako som uz inde pisal, doplatia na to jednak auta no kazdopadne tiez kengury. Celou cestou sme stretavali zabite kengury leziace popri ceste. Predpokladam, ze ich zcasu na cas odpracu, no nehod bude asi dost a mrtve zvierata popri ceste stale pribudaju. Niektore su aspon pekne vcelku, no na ine nie je az taky pekny pohlad. Jednu sme videli v tragikomickej pozicii – najprv cistym rezom odtrhnuta hlava a za nou par metrov lezalo telo. Veru, takto cestovat nie je pre slabe natury. Niekedy je lepsie obedovat na parkovisku a nie pocas jazdy, clovek moze byt lahko prekvapeny. 

Nieco pre obedom sme dorazili do Jurian Bay a tak sme sa hned vybrali do kempu rezervovat si miesto na spanie. Teta recepcna bola celkom mila, vybavenie netrvalo dlho, dostali sme maly planik kempu s vyznacenym miestom nasho stanu a bolo. Jedna vec za nami, nemusime vecer po ture stresovat, takto je to lepsie. Preto sme sa rozhodli zarezervovat si tiez zajtrajsi vylet lodou k malemu ostrovceku kde ziju dive tulene, s ktorymi tam budeme plavat. V cestovke boli velmi mili, vsetko nam ochotne vysvetlili, no za tie peniaze co tato sranda stoji by nas tam mali snad na rukach doniest. Ale vraj je to jedinecny a nezabudnutelny zazitok, plavat s tulenmi len tak v mori, no uz sa neviem dockat. 

Vsetko vybavene a mozeme konecne do parku, ktory je vzdialeny asi pol hodinku autom za mestom. Asfaltka sa na odbocke zmenila na prasnu cestu, no po par kilometroch sa tato opat zmenila na asfaltku a cely okruh okolo parku je taky, co je fajn, aspon si moc neznicime auto. Je to tu velmi pekne, vsetko kvitne, luky hraju farbami, hlavne ale zltou. No ma to aj svoje negativa. S prichodom jari sa prebudzaju australske muchy, ktore su fakt velmi doterne a odporne, vobec nie ako slovenske. Slovenska mucha je ako stary dedusko sediaci na priedomi, pobafkajuci fajku a sem sam si odpluje a zakasle. No australske muchy su ako hasterive zeny na blsom trhu, jedna prekrikuje druhu, krici odosu a neprestane, kym nedosiahne svoje. Tak presne take su tieto muchy. Je ich strasne vela a su take otravne, ze mi na chvilku pokazili idylicky vyhlad na krajinu. No boli sme o tomto aspekte informovani a mame aj adekvatne protiopatrenia so sebou. Takzvana sietka proti hmyzu na hlavu. Dnesny den ju sice nepouzijem, no cas ukaze ze zajtra podlahnem, nevydrzim s nervami a nasadim si ju, aby som mal od tych potvor pokoj. 

Cely park sa dal prejst scenickou cestou dookola a v strede tejto cesty bola naplanovana pesia tura na par hodin na taky maly kopcek. Zdialky to vyzeralo horsie, ako to nakoniec bolo. Slniecko svietilo, islo sa ale velmi dobre a netrvalo dlho a boli sme na vrchole kopca. Nastastie pofukoval celkom silny vietor, ktory aspon ciastocne rozhanal tie odporne muchy, navyse ked clovek kracal, bolo to omnoho lepsie ako ked sme len tak posedavali alebo pozerali naokolo. Cas pomaly ubiehal, no kedze tura nebola velmi dlha, bez problemov a v klude sme si to cele presli a k veceru sme sa vratili naspat do kempu. 

Ako prve sme sa rozhodli postavit si stan, zkontrolovat co sa kde v kempe nachadza a co ako vyzera a potom rychlo vyrazit na plaz chytit posledne luce slnka a vychutnat si jeho zapad. Kemp je celkom pekny. Je tu vlastne kopec takych malych domcekov, potom karavany pripevnene pevne k zemi, nasleduju ludia cestujuci s karavanmi, potom stany s elektrickou pripojkou a nakoniec najlacnejsie miesta len pre stany bez elektriky. A tu sme my. Zachody a sprchy su velmi ciste, pretoze tieto vlastne vyuzivaju len ludia stanujuci, vsetci ostatni maju vsetko bud v karavanoch alebo v domcekoch. Je tu tiez kuchynka s grilmi ako na plazi, v kuchynke dve chladnicky, mikrovlnka, kanvica a dokonca aj televizor. Sme teda milo prekvapeni a spokojni. Navecer sme skocili este na plaz pozriet si zapad slnka a potom sme si uz len ugrilovali kuracie prsia na veceru. Chladnicka co mame so sebou sa veru osvedcila, zda sa, ze chladiace naplne ju dokazu udrzat v prijatelnom stave az dva dni, co je celkom fajn. Ani sme nevedeli ako a bolo takmer desat vecer, cast ist si pomaly lahnut, kedze rano skoro vstavame aby sme vyrazili na more za tulenmi. Tak dobru noc;)

Vsetky fotografie najdete na:

https://picasaweb.google.com/101430570008874668546/20120916_LesueurNP