Z Broome do Port Hedland

Deň 35 - Nedeľa, 30.10.2016

Dnes nás čaká cestovateľský deň, skoro šesťsto kilometrov až na západné pobrežie do skvelého mestečka Broome, kde snáď strávime niekoľko dní. Cesta ubiehala celkom fajn, som ale dosť unavený a tak si robíme častejšie prestávky, aby sme teda naozaj došli v jednom kuse.

Na obed sme sa zastavili vo Fitzroy Crossing, ďalšia komunita aborigéncov, ale pumpu majú peknú, dotankujeme a doprajeme si aj osviežujúci nanuk. Zvyšok cesty pokračuje bez problémov a večer sme v Broome. Kemp, kde sme boli pred dvoma rokmi, je zavretý, funguje iba v hlavnej sezóne a tak ideme inde, je tu o dosť drahšie no majú super bazén, tak sa ideme okamžite osviežiť. Je tu síce o pár stupňov chladnejšie, len tridsaťsedem, no vyvažuje to vysoká vlhkosť vzduchu, ktorá cez noc stúpa cez osemdesiat percent, takže sa zase varíme vo vlastnej šťave. Zo zúfalstva som si v obchode kúpil malý ventilátor, aby sa aspoň trošku v aute hýbal vzduch.

Deň 36 - Pondelok, 31.10.2016

Dnešok je sa zase nesie v znamení oddychu. Ráno bazén, potom raňajky, po nich zase bazén, to je recept ako prežiť v týchto podmienkach. Zajtra sa chystáme ísť kempovať povyše mesta na pláž, a tak si dnes ideme do mesta dokúpiť potraviny a Slávka aj nejaké letné šaty. Poobedie zase trávime na pláži, kde nie je takmer nik. Veru aj toto má svoje výhody, byť tu v čase mimo sezóny. Na Cable beach stále robia večernú prechádzku na ťavách, my tentokrát len pozorujeme z pláže a vychutnávame si západ slnka.

Deň 37 - Utorok, 1.11.2016

Ďalšie ráno, my vstávame relaxovane, po raňajkách si ideme ešte zaplávať do bazéna a potom sa pomaly zberáme z kempu. V supermarkete sme ešte dokúpili pár vecí a vyrážame kúsok na sever nad mesto na Quondong Beach, tu budeme dva dni kempovať. Cesta sa po chvíli mení na prašnú, no je v dosť dobrom stave, ani pneumatiky nesfukujem, nechce sa mi.

Je tu len jedno ďalšie auto, tak máme na výber z množstva kempovacích miest. Našli sme si jedno so super výhľadom na more, sú tu aj dva, tri stromy, tak máme aký taký tieň. Vybalujeme veci z auta, vytiahli sme aj bočné striešky, aby sme mali čím viac tieňa okolo auta.

A začína relax. Len tak posedávame pri aute a vychutnávame si ničím nerušený výhľad na more. Večer som sa vybral aj na ryby, no asi je aj im príliš teplo, lebo vôbec neberú a ja sa vraciam po západe slnka k autu naprázdno. Normálne mi aspoň zožerú návnady, no teraz sa toho ani len nedotkli. Kým som ja chytal ryby, Slávka navarila večeru. Aby som neostal v hanbe, tak som urobil aspoň oheň a potom ma napadla skvelá myšlienka, urobiť si bublaninu v pahrebe. Recept klasický hrnčekový, ovocie máme zavárané marhule. Namiesto prášku do pečiva je len sóda bikarbóna, olej iba olivový a múku tiež miešam s viacerých balení aby to vyšlo, potom pol hodinky strachu, či z toho nebude len čierny uhoľ, no nakoniec koláč vyšiel na výbornú, vôbec sa nepripálil a chutil skvele. Až tak, že si ešte niekedy takto znova urobíme.

Deň 38 - Streda, 2.11.2016

Dnešok pokračujeme v relaxačnom móde, slnko svieti, pofukuje vetrík, síce je teplo no takto blízko pri mori sa to dá vydržať. Opäť som sa vybral na ryby, tentokrát cez deň počas prílivu, no nepomohlo veru nič, pár hodín som sa trápil a všetko bez úspechu, v tomto teple ani tie ryby neberú. A tak zvyšok dňa len oddychujeme pri aute. Pomaly sa zvečerieva, ja zase chystám drevo na oheň, Slávke sa to dokonca začína páčiť, najmä keď je to úplne suché drevo a do auta nejde žiaden dym. Čo som ale ešte zabudol spomenúť je neuveriteľné množstvo malých krabov ulitníkov, ktorí sa vždy po zotmení objavia a prečesávajú milimeter po milimetri a hľadajú čo to pod zub. Včera som im hodil okraj koláča, riadny kus, no do rána všetko spracovali a nenechali ani omrvinku. Len si musíme stále svietiť baterkou, aby sme na nich náhodou nestúpili, lebo sú naozaj všade.

Deň 39 - Štvrtok, 3.11.2016

Dva dni na jednom mieste stačili a my sa zase vydávame na cesty. Po raňajkách začneme baliť auto, keď v tom sa pristaví jeden pán z karavanom, že či odchádzame, lebo by strašne chceli kempovať na tomto mieste. Vraj sem chodia každý rok a je to najlepší flek široko ďaleko. Tak sme veru dobre vybrali. Chvíľku nám ešte trvalo pobaliť všetky veci, no potom im už prepúšťame toto super miesto a vyrážame ešte pár kilometrov na sever, pozrieť si aj iné pláže 

Ďalšou zastávkou je James Price Point, tiež sa tu dá kempovať, len stromov je pomenej. Našli sme jedno miesto pod stromami, je tu aj opustený vrak auta, tak to vyzerá trošku strašidelne, no pláž je tu nádherná. Na jednej strane modré more, v strede svetlohnedý piesok a na druhej strane tmavočervený útes. Úžasná hra farieb, more je teplé, prístup je tu do vody lepší, je menej skál, tak sa idem veru aj trošku osviežiť. Dlho sa ale kúpať nedá, lebo aj v okolí Broomu môžu byť krokodíly, a veru nechce sa mi skončiť ako večera pre jedného z nich. Navyše príboj mieša piesok a tak more nie je priezračné, nevidno, čo je okolo a to ma robí ešte ostražitejším. Po krátkom okúpaní ideme ešte pár kilometrov na sever na posledné miesto, opäť krásne červené útesy akoby odsekli bielu pláž a tyrkysové more. Nikde nikto, sme tu úplne samy, totálna pohodička. Pociťujem už ale únavu a tak sme sa rozhodli, že ideme prespať späť do Broomu, do kempu, kde sme boli aj predtým. Už sa neviem dočkať dlhej sprchy a zase sa poriadne vymágame v bazéne. A tak aj bolo, na večer sme dojedli starý chlieb, mali sme zopár vajec tak Slávka urobila chleba na vajci, veru sme si fajne pochutili. Neviem, či sme si už zvykli, no mám pocit, že je tu trošku príjemnejšie. Až tak strašne sa nepotíme, vlhkosť vzduchu mi tiež príde znesiteľná, tak dúfam, že sa dnes dobre vyspíme.

Deň 40 - Piatok, 4.11.2016

Dnešný deň trávime zase relaxovaním pri bazéne a upratovaním auta, zdá sa, že na teplo sme si už ako tak zvykli a s pomocou ochadzovacieho bazéna sa to dá nejako vydržať. Slávka opäť zahájila veľké upratovanie a až do poobedia upratujeme a umývame všetko, čo sa dá.

Nakoniec až poobede sme sa vymotkali na pláž, ktorá je tu naozaj krásna. Pri odlive je do mora hádam aj dvesto metrov, krásna pláž s bielym pieskom a keďže je viac menej koniec turistickej sezóny, ani ľudí tu veľa nie je. Po prechádzke sme sa rozhodli zájsť na večeru pri západe slnka a tiež sme si objednali zopár miešaných drinkov, nálada sa nám okamžite zlepšila, takže zdá sa, že na každý problém existuje riešenie. Ako zapadlo slnko, prešli okolo nás dva zájazdy s ťavami, na ktorých sme aj my boli pred dvoma rokmi, na dnes skončili a berú ich niekde prenocovať. Po zotmení veru aj my balíme a odchádzame do kempu, zajtra zase pokračujeme na našej ceste.

Deň 41 - Sobota, 5.11.2016

Ráno sa veľmi neponáhľame, z kempu musíme odovzdať kľúče o desiatej a veru skôr sme ani odísť neplánovali. Ešte ráno sa stíhame omočiť v bazéne a napokon už musíme odísť z tohto krásneho miesta. Počasie zase pritvrdilo, dnes je veľmi teplo a vlhko, vonku sa veru nedá existovať. Ideme si urobiť akurát nákup do supermarketu a trošku sa vychladiť do klimatizovaného obchodu. Naveľa naveľa nasadáme do auta a odchádzame, konečne smerom na juh dúfajúc v chladnejšie dni. Dnes plánujeme prísť do Barn Hill Station, kemp pri mori asi dvesto kilometrov južne od Broomu. Dorazili sme ešte za svetla, ešte pred príchodom mala ale Slávka super nápad zistiť, či sú ešte vôbec otvorení. Našťastie boli, no po príchode sme vlastne zistili, že okrem nás tu už nikto nie je. Aj správca kempu povedal, že na tento rok zavrú každým dňom, sezóna sa skončila.

More a pláž je tu pekná, teda mne sa páči, Slávka ale moc nadšená nie je a to som tu zaplatil rovno dve noci. No, nejako to tu budeme musieť vydržať. Ja som sa šiel aj večer ešte okúpať do mora a podvečer, kým sa zotmie ideme variť večeru. Novinka na dnes sú voľne sa pohybujúce kravy a tiež tu máme dve-tri mačky, ktoré dúfajú, že sa im z večere tiež čo-to ujde. Mačky aj seba sme nakŕmili a po dlhom dni je najvyšší čas si poriadne oddýchnuť.

Deň 42 - Nedeľa, 6.11.2016

Či chceme, či nie, dnešný deň ideme celý stráviť tu v kempe. Ja som sa ráno vybral na pár hodín k moru, Slávka si pod stromom číta časopisy a takto tu relaxujeme vlastne celý deň. Na obed som sa z pláže vybral hore k autu, je to tak desať minút na pláž, no kým sme sa najedli, nejako som pozabudol na príliv. A tak kým som sa vrátil k moru, na mieste ostal už zapichnutý iba dáždnik, deka aj uterák sa našťastie povaľovali iba o kúsok ďalej.

Poobede som prehovoril k moru aj Slávku no a zvyšok dňa sme obaja strávili čítaním. Máme so sebou len dve knihy, tak som sa nejako rozhodol si jednu prečítať a tak ma to chytilo, že som čítal až neskoro do noci, kým som nešiel spať.

Deň 43 - Pondelok, 7.11.2016

Naše dni sa už začínajú podobať jeden na druhý, rutina prichádza. Ráno nás slnko a teplo vždy vyženie s postele, potom nasledujú raňajky v kľude a medzi desiatou a jedenástou sa snažíme opustiť kemp. Aj tu by sme mali odísť už o desiatej, no nik tu nie je, tak sme to trošku natiahli a vyrážame až o jedenástej a smerujeme na 80 Mile Beach, teda pláž, ktorá má mať osemdesiat míľ. Aká je naozaj dlhá neviem, možno naozaj tých osemdesiat míľ mať bude.

Na obed sme sa zastavili na benzínpumpe a na pláž prichádzame až poobede. Kemp je tu dosť drahý, tak sme sa rozhodli, že dnes sa pôjdeme len pozrieť na pláž a prespíme pár kilometrov povyše cesty zadarmo. Zajtra by sme došli na celý deň do kempu a v noci si pôjdeme pozrieť ako korytnačky kladú na pláži vajíčka. Je totiž práve ich sezóna a celá pláž je popretkávaná cestičkami, ako išli z mora až na koniec pláže, vyhrabať jamku a naklásť vajíčka pri piesočnej dune.

Deň 44 - Utorok, 8.11.2016

A tak aj bolo. Noc sme zvládli zadarmo bez problémov, spali sme samy, ako takmer každú noc. Ľudí tu už moc nie je, sezóna sa končí. Už ráno o deviatej sme boli zase na pláži a potom rovno do kempu, konečne si dopriať poriadnu sprchu. Zvyšok dňa trávime striedavo na pláži a v kempe, Slávka zistila, že korytnačky bude možné vidieť až okolo druhej ráno, no pre istotu som nastavil budík na jednu. V noci sme sa zobudili a s baterkou sme vyrazili na pláž, hľadať stopy z mora. V kempe je dosť áut, no okrem nás sú tu len dvaja nemeckí dôchodcovia, iným sa očividne nechcelo vstať. Po hodine prechádzania po pláži sa ale vraciame do kempu naprázdno, sme tu asi ešte veľmi skoro. Chvíľu sme teda ostali pri aute a o pol tretej sme zase vyrazili na lov, tentoraz úspešne. 

Pár minút chôdze po pláži sme narazili na stopy od mora, a veru pod piesočnou dunou bola jedna veľká korytnačka, jamku už mala takmer vyhrabanú a začala klásť vajíčka. Všetko bolo ale pod pieskom, takže okrem korytnačky sme vlastne nič nevideli a rušiť ju pri tomto jej akte sme naozaj nechceli. Už aj svetlo z baterky na ňu asi moc dobre nepôsobilo. Po nakladení začala veľmi dôkladne zahrabávať hniezdo, dosť dlho jej to trvalo a asi už musela byť veľmi vyčerpaná, keď sa napokon rozhodla, že už prelopatovala za fúru piesku a snáď to bude stačiť. V brožúrke z kempu písali, že pri ceste do mora je najmenej zraniteľná a môžeme na ňu svietiť a byť aj celkom blízko, no tejto sa svetlo z baterky moc nepáčilo a dosť ju to miatlo. Kým stopa z mora k dune bola rovná čiara, baterka ju natoľko dezorientovala, že chvíľami išla do kruhu, alebo šla cik cak, sprava doľava. Preto sme radšej baterku vypli, aby sa jej podarilo trafiť do vytúženého oceánu. To sa jej aj nakoniec podarilo a spolu s ňou sa poberáme spať aj my.

Deň 45 - Streda, 9.11.2016

Aj dnes musíme odísť z kempu o desiatej ráno, po rozbitej noci sa mi moc vstávať nechce, ale nemáme veru na výber. Najedli sme sa, umyli a vyrážame na cestu do Port Headland-u. Port Headland je banícke, industriálne mesto a okrem bane na železnú rudu a soľnej bani tu nič iné nie je. Mesto je naozaj hrozné, všade samý červený prach, domy z vlnitého plechu, žiadna zeleň, všade len nekonečný červený prach. Preto tu plánujeme iba prespať a zajtra sa vydáme na cestu do Karijini.

Spíme v kempe spolu s robotníkmi, kemp je strohý, okrem miesta na spanie, záchodov a sprchy tu nič nie je. Jediným svetlým momentom bola večera, išli sme sa najesť do bufetu pre robotníkov a to veru bola dobrotka. Platí sa len vstupné a potom človek môže jesť, čo mu hrdlo ráči. Podľa toho aj väčšina ľudí vyzerá. My si ale tiež doprajeme, majú tu veľký výber, šaláty, ryby, rezne, koláče, ovocie, zmrzlina, no od výmyslu sveta. Takto dobre napapaný si ideme ľahnúť a zajtra vyrazíme zase na cesty.

Vsetky fotografie najdete na:

https://get.google.com/albumarchive/101430570008874668546/album/AF1QipMTwHKBOEvIO1tzf5b_12G1nzRU68wklCT12dw0

Central Australia a okolie

Deň 21 - Nedeľa, 16.10.2016

Nedeľa, a my meníme plány. Máme sa o mesiac stretnúť s Maňazom v Karijini, čo je v Západnej Austrálii, no po dôslednom štúdiu sme zistlili, že si môžeme na pár dní odskočiť asi tisícpäťsto kilometrov a ideme sa pozrieť do Coober Pedy, hlavné mesto opálu Austrálie.

A tak po raňajkách nasádáme do voza a ide sa na cestu. No neprešli sme ani hodinu a v tom rana ako z dela. Hneď som vedel, že máme defekt. A tak nám neostalo nič iné ako vyložiť celé auto, keďže zdvihák je na najnedostupňejšom mieste. Veď koľkokrát už len dostaneme defekt. Po pol hodine makačky v teple je koleso vymenené a my pokračujeme v trase.

Cestou sa zastavujeme v geografickom centre Austrálie. Nepíšu ako to vypočítali, tak musíme veriť, že je to tak. Všade naokolo kvitnú krásne malé modré kvietky, sú ich tu tisíce a vytvárajú obrovské modrofialové koberce. Odtiaľto už len stopäťdesiat kilometrov a sme v Kulgere a tým pádom aj na alfaltke. Pôvodne sme tu plánovali prenovocať, no sú len dve poobede, západ slnka je o pol ôsmej a do Coober Pedy ostáva štyristodesať kilometrov, tak som sa rozhodol, že potiahneme až tam.

Cesta po asfaltke ubieha celkom svižne, akurát duje strašne silný bočný vietor, tak mám čo robiť udržať túto našu opachu na ceste. Do Coober Pedy sme dorazili akurát pred zotmením, spať budeme v takom malom kempe. Teda ono to ani nie je kemp, vlastne na záhrade takého starého ozíka Garryho. Je tu záchod, voda aj sprcha, Garry je sympaťák, myslím, že sme dobre vybrali. Rovno nám povedal, kam ísť, ktoré reštaurácie sú fajn, dal nám aj mapu tak môžme zajtra vyraziť do ulíc.

Deň 22 - Pondelok, 17.10.2016

Dnes je na pláne obhliadka mestečka, ráno hneď začíname v múzeu. Zaplatili sme si aj prehliadku, aby nám tu niečo o opále a jeho ťažbe porozprávali. Dozvedáme sa, že vraj pred objavením opálu v Austrálii bola najväčšia baňa na opál v Maďarsku, nikdy som o tom nepočul, ale tak asi to tak bude, ked nám to povedali. Opál tu objavili náhodou, keď hľadali zlato a neskôr už iba vodu v tejto nehostinnej krajine. Jedným z unikátov tohto mestečka sú takzvané dugout-y, teda vykrtkované domy do zeme. To preto, lebo v lete je vonku aj päťdesiat stupňov no a v zime mrzne. Takto pod zemou je stále rovnaká teplota. Vyzerá to celkom zaujímavo, jeden tu majú aj v múzeu vykopaný.

Z múzea sa ideme pozrieť ešte do jedného dugout-u, tu normálne bývajú ľudia a je pekne zariadený. Teda pôvodne si ho vykopala jedna žena, ktorá tu žila skoro celý svoj život. Keďže je tu všade opál, ľudia si takto kopali izby a popri tom hľadali opál. Kto našiel, zbohatol, kto nie, musel kopať ďalej.

Po obhliadke a obede vyrážame do ozajstnej bane, ešte tu aj teraz ťažia, ale sprístupnili ju tiež turistom. Vlastne ťažiť tu môže úplne hocikto. Treba si zaplatiť poplatok pár dolárov a potom si iba stačí zabiť kolíky do zeme, rozmer je päťdesiat krát päťdesiat metrov. No a potom už len kopať. Opál sa nedá nijako zmerať, takže je to všetko len o šťastí. Aj v tejto bani sú obrovské šachty a diery, niekde opál našli, inde zase nič, no vykopať museli tony zeminy aby sa dostali k nejakej opálovej žile. Je to veru ťažká robota bez garancie nájdenia čo i len trošky opálu. A ešte aj potom, keď nájdu opál, môže byť iba biely, alebo len jednofarebný modrý, a taký nemá absolútne žiadnu hodnotu.

Toto bola ozaj zaujímavá prehliadka, strávili sme tu niekoľko hodín, už sa pomaly zvečerieva, tak ideme rýchlo ešte za mesto na vyhliadku, sú tu pekne do žltočervena sfarbené kopce a plot. Nie, nie je to plot na konci sveta, i keď ďaleko veru od toho nie je. Je to plot cez pol Austrálie, aby im sem nebehali dingovia, na ochranu statku. Má tisíce kilometrov a tiahne sa až na východné pobrežie. Slnko sa už naozaj chýli k západu, my sa vraciame do kempu, osprchovať, navečerať a spať.

Deň 23 - Utorok, 18.10.2016

Včera sme vlastne obehli takmer všetko, čo sa dalo vidieť, dnes ostáva už len Slávke kúpiť si nejaké náušnice s opálom, ja idem zatiaľ dať opraviť defekt. V servise, ktorý my viacerí odporučili žiaľ dnes nerobia, tak musím do druhého. A tam sa dozvedám nemilú správu, vraj je bočnica gumy oslabená a treba novú pneumatiku. Moc sa mi to nezdá, guma je ako nová, no nemám inú možnosť ako kúpť pneumatiku. Možno ma okašľal, možno nie, no kôli tristo dolárom sa život riskovať neoplatí, a stále by som bol nervózny, že s gumou niečo je v neporiadku.

Kým som ja vyriešil koleso, Slávka akurát finišuje nákupy. Napriek tomu, že nemá mobilný signál som ju rýchlo našiel. Práve pre tento prípad som kúpil ešte v Sydney dve vysielačky, pracujú na tej istej frekvencii ako vysielačka, čo máme v aute, tak môžeme komunikovať na pár kilometrov aj bez mobilov.

Po nákupoch a obede sa zase posúvame. Tentoraz trošku na východ k jazeru Eyre, kde je najnžší bod Austrálie. Jazero je takmer celé vysušené, zaplní sa vodou len raz za desaťročie, keď prídu veľké dažde. Teraz vyzerá ako obrovská soľná pláň, a pre jeho rovinu tu tiež zvykli prekonávať rýchlostné rekordy na autách.

K jazeru sme prišli pár hodín pred západom slnka, tak akurát, aby sme sa po ňom stihli poprechádzať a porobiť zopár fotiek. Fúka silný vietor a je tu milión múch, našťastie máme sieťky na hlavy, bez nich by sme sa asi zbláznili. Voda tu nie je žiadna, a teda ako bonus ani žiadne komáre. Slnko pomaly zapadá a aj my s ním, ideme spať, zajtra nás čaká ďalší deň nášho kilometrového maratónu, dnes aj zajtra zase na prašných cestách.

Deň 24 - Streda, 19.10.2016

Keďže sme merali stovky kilometrov až do Coober Pedy, chcel som si pozrieť aj jazero Eyre, lebo je tu najnižší bod Austrálie a je to jedno obrovské soľné jazero. Dlho si mysleli, že v ňom žiadna voda nie je, až prelety lietadlom ukázali, že predsa len vodu má. Párkrát sa dokonca aj úplne naplnilo, no väčšinu času je to obrovská soľná pláň.

Dnes sa ideme pozrieť pár sto kilometrov na juh, domáci aborigénci tu urobili celkom pekné veci z odpadu, najviac však zaujmú dve veľké lietadlá zavesené vertikálne. Zastavujeme sa tiež na južnom cípe jazera Eyre, toto je úplne vyschnuté a celé biele. V celej tejto oblasti sa kedysi nedalo pohybovať, lebo tu bola základňa na testovanie rakiet a satelitov. Posledný satelit, čo Briti vyniesli na obežnú dráhu ešte stále lieta okolo zeme.

Kilometre nám dnes ubiehajú, vraciame sa zase do Coober Pedy, po ceste akurát zastavíme pozrieť si zopár prameňov a jazierok, je to zaujímavé, všade naokolo púšť a prach a zrazu na vrchu malého kopčeka jazierko o priemere tak dva metre a malý prameň vody tečie dole kopcom. Postupne sa blížime ku kempu, dorazíme akurát tesne po západe slnka, tak sme to nakoniec všetko fajne stihli.

Deň 25 - Štvrtok, 20.10.2016

A máme tu štvrtok, cestovný deň. Kým sme sa vymotali z mesta, urobili nákupy a natankovali, bolo pol jedenástej, takže nás čaká dlhý deň v aute. Chcel by som potiahnuť až na Uluru, no uvidíme, kam sa nakoniec dostaneme. Fúka silný protivietor a ukazuje sa to aj na spotrebe, stúpla mi viac ako o polovicu oproti normálu. Neviem, či je to len protivetrom, alebo som nataknoval nejakú zlú naftu, no stojíme na každej pumpe a dopĺňame nádrž. Na jednej pumpe stretáme chlapíka, čo sem išiel prašnou cestou, tou, ktorou sme šli včera my. A čuduj sa svete, dostal tri defekty. Ako sa mi tak sťažuje, zrazu len počuť fučať vzduch a veru praskla mu aj štvrtá. Takto je to veru na týchto prašných cestách, niekedy má človek šťastie a nič sa nestane, inokedy treba lepiť gumy každú chvíľu. 

Zvyšok cesty ubieha celkom fajn, zdá sa, že to nakoniec predsa len do Uluru stihneme a tak aj bolo, tesne pred západom slnka dorazíme do kempu. Teda vlastne kempovať ideme pár kilometrov pred mestom medzi pieskovými dunami, lebo v kempe už nevedia, čo by za jednu noc pýtali. Je to tu populárna destinácia a tomu zodpovedajú aj ceny.

Deň 26 - Piatok, 21.10.2016

Včera po príchode síce bolo jasno, no celý deň bolo sparno a navečer sa veru zamračilo a prišla búrka. Blýskalo sa okolo nás minimálne do polnoci, potom sme už išli spať. Ráno sme vstali a je zamračené, tak sa nikam neponáhľame a v kľude sa chystáme.

Kým sme sa vymotali, bol už vlastne obed. Ideme do mestečka niečo zjesť no a potom len tak, autom okolo Uluru. Je dosť aj zima, ľudí nikde, všetci sú niekde zalezení. Aspoň máme viac času pozrieť si aj kultúrne centrum a Slávka môže popozerať nejaké suveníry. Zajtra sa už má počasie umúdriť, tak pôjdeme na výlet.

Deň 27 - Sobota, 22.10.2016

Dnes sa naozaj počasie zlepšilo a my po raňajkách vyrážame na Kata Tjuta, skaly oproti Uluru. Už sme tu raz boli pred dvomi rokmi, no je to veľmi pekná prechádzka, tak ideme zase. Fúka dnes silný vietor, no slnko to stíha kompenzovať tak nie je zima, je tak príjemne. Celá túra trvá tri hodiny, ideme pomedzi vysoké oblé červené skaly s nádhernými výhľadmi.

S výletu sme sa vrátili do mestečka okolo druhej poobede, tak ideme rýchlo do kempu sa osprchovať a potom na krátke predstavenie aborigéncov. Minule sa nám ale páčilo viac, teraz to bolo menej interaktívne a aj tance boli také nemastné neslané. Do západu slnka ostáva pár hodín, tak sa zberáme na vyhliadku na Uluru, kde zatiaľ nie je takmer nikto. Začínam byť hladný, preto si tu ideme uvariť niečo pod zub. Ľudia postupne pribúdajú a pred západom slnka je parkovisko plné áut. Všetci sa tešia a fotia Uluru, ktoré je každou minútou červenšie a červenšie. Hneď ako slnko zapadlo sa táto kopa ľudí zdvihne a zase putuje do kempu. Je to také zvláštne, aký sme, prídeme sa niekam pozrieť, svorne počkáme na západ slnka a potom to už nikoho nezaujíma a kolóna áut putuje zase späť. Nuž, je to už raz tak, turistické maniere sa v nikom nezaprú.

Deň 28 - Nedeľa, 23.10.2016

V turistickom móde pokračujeme aj my, vstávame o piatej ráno, aby sme stihli východ slnka nad Uluru. Tento rok sa mi tu zdá byť omnoho viac ľudí ako keď sme tu boli minule, no na atmosfére to nič nemení. Východ sa konal aj dnes, a aj dnes bol úžasný. Z jedného stanoviska vidno slnko vychádzať ponad horu, a potom sa presúvame na opačnú stranu, kde zase vidno horu osvetlenú slnkom. Tu si robíme aj raňajky a veru nie sme samy. Viacerí si varia kávu, vytiahli stoličky a takto tu pred Uluru svorne raňajkujeme.

Celkom je sranda, že sme na Uluru v deň mojich narodenín, no a keď sme tu boli minule, tak mala narodeniny zase Slávka. Takto to vyšlo úplne náhodou, bez plánovania, ale niekedy náhoda spraví zázraky.

Neskôr sme ešte raz obehli okolo celej skaly, urobil som zopár videí s dronom, no aj dnes celkom fúka, tak sa zase na Uluru nedá liezť, bolo by to veľmi nebezpečné. Po obede a malej prednáške o pôvodných zbraniach a nástrojoch, ktoré lovci kedysi používali, vyrážame zase na cestu, dnes dorazíme na Kings Canyon. Cesta trvá asi štyri hodiny a prišli sme akurát na západ slnka. Tak sme to aj dnes všetko stihli za svetla.

Deň 29 - Pondelok, 24.10.2016

Ráno sa chystáme na túru okolo kaňona, aj tu sme už boli no mne sa tu veľmi páčilo, tak si to chcem pozrieť ešte raz. Ako tak raňajkujeme, v kempe vedľa nás je nemecká rodinka s dvoma dcérami. Pobalili si veci, sadli do auta, no neprešli ani dva metre a ozvala sa rana. Defekt. Chlapíkovi sa podarilo prejsť cez malý peň a ten mu zboku prerezal pneumatiku, veru môže ju rovno zahodiť. No nie o tom chcem, zaujímavá bola jeho reakcia a to, aká je Európa odlišná od Austrálie. 

Nemec vystúpil z auta, vraví, že žiadny problém. Vytiahol mobil a chcel zavolať asistenčnú službu, a tu zistil, že je problém. Nie je tu mobilný signál. Trošku začali panikáriť no nakoniec prišiel mechanik z kempu a pomohli im zohnať novú pneumatiku. Veru je to tu celkom iné ako v Európe. Nedá sa vždy spoliehať, že človek len zdvihne mobil a niekto príde na pomoc. Ľudia si tu pomáhajú navzájom, no tiež treba byť vybavení na cestovanie v týchto odľahlých častiach kontinentu.

Túra cez kaňon bola super, tak ako pred doma rokmi, tak aj teraz. Vyrazili sme neskôr, ako som chcel, no nakoniec to bolo asi dobre, lebo všetci už boli pred nami a tak sme mali celý kaňon len pre seba. Nevýhoda je tá, že poobede začne slnko poriadne pripekať a veru aj nám je už riadne teplo. Úplne chápem, že to tu musia zatvárať, keď teploty vystúpia nad tridsaťšesť stupňov.

Kým sme pofotili a hlavne, kým som si porobil zábery s dronom, čas riadne poskočil a vyrážame na cesty až o štvrtej poobede. Ešte som si aj zle pozrel kilometre do Alice Springs, pomýlil som sa o stovku, takže dorazíme až za tmy. Cesta je však dobrá, iba hodinu ideme skratkou cez prašnú cestu, no kým zapadlo slnko, boli sme na asfaltke, ktorá nás doviedla až do mesta. Tu kempujeme dnes pri takom malom moteli. Je tu veľa turistov a hipisákov, no na jednu noc to nevadí. Je už večer, ideme len do sprchy a rovno do postele.

Deň 30 - Utorok, 25.10.2016

Dnes je oddychový, teda skôr údržbový deň. Hneď na ráno som objednaný do servisu s autom, tak vstávame skoro, aby som tam bol na ôsmu. Našťastie kúsok od servisu je rovno aj kemp, tak si tam ideme sadnúť do kuchynky a k bazénu počkať, kým bude auto opravené. Treba vymeniť olej a všetko zkontrólovať, aby aj zvyšok našej cesty prebiehal bez problémov.

Poobede som si bol pre auto, no a teraz začína druhá fáza, upratovanie auta. Slávka perie všetko špinavé oblečenie, upratujeme tiež veci a aute, aby tam bolo viac miesta. Takto sa s tým bavíme až do večera. Ani sme to všetko nestihli, no už je to jedno, na dnes stačilo, ideme sa navečerať do mesta do reštaurácie. Vyberáme si tú istú ako pred dvoma rokmi, no veru čaká nás sklamanie. Menu sa úplne zmenilo a nakoniec ani to, čo sme chceli, nemajú. Hladom sme ale neumreli, len škoda, že sme si nepozreli dopredu, čo varia, a možno sme sa mohli ísť najesť niekam inam.

Deň 31 - Streda, 26.10.2016

Ráno sme vstali, treba nám ešte trošku doupratovať auto, Slávka oprala, čo sa dalo, no z kempu musíme odísť o desiatej, tak máme čo robiť. Narýchlo sme nabalili veci, Slávka dokonca stihla ožehliť všetko prádlo a pekne krásne o desiatej odchádzame. Ideme si ešte nakúpiť potraviny na cestu, objavili sme jedno mäsiarstvo, kde majú aj ťavie aj krokodílie mäso, tak sme si kúpili ťavie burgre a krokodílie párky, som zvedavý, čo to bude zač.

Kým sme všetko pokúpili a natankovali, je už vlastne obed a my máme pred sebou ešte dlhú cestu, tak sadáme do auta a vyrážame. Asfaltka trvá ani nie dvesto kilometrov, zvyšok, ďalších deväťsto bude prašná cesta. Kvalita je zatiaľ ale v poriadku, keby boli všetky takéto, veru ani asfaltky netreba. Po tristo kilometroch z Alice Springs ideme dotankovať do miestnej aborigénskej komunity Yuendumu, ďalšia pumpa bude až v Halls Creek o sedemstopäťdesiat kilometrov. Teoreticky by sme to mali zvládnuť aj bez dotankovania, no som trošku v strese z posledných dní, keď asi nekvalitnou naftou nám spotreba stúpla takmer o polovicu, takže pre isotu tu doplníme nádrže. V Yuendumu by som ale veru nocovať nechcel, vyzerá to tu ako v takej lepšej cigánskej osade, ľudia sú pravdepodobne milí, no testovať sa to nechystáme.

Zvyšok dňa už len šoférujem, ešte asi dvesto kilometrov a dorazili sme na odpočívadlo pre kamióny, teda presnejšie pre road trainy, čiže kamión s troma či štyrmi vlečkami. Kúsok od cesty sme si našli pekné miesto, tak si tu rozkladáme veci a budeme tu nocovať. Všetko sme stihli akurát pred západom slnka, ktorý je v púšti naozaj iný, je taký extra červený. Je teplo, zdá sa, že to slnko ani nezapadne, drží sa donekonečna nad obzorom až napokon sadne dole. Túžobné ochladenie sa ale nekoná, teplo sa drží celú noc, začínajú horúčavy.

Deň 32 - Štvrtok, 27.10.2016

V noci sme sa veru moc dobre nevyspali, poriadne sa oteplilo a som rád, že v aute nám funguje klimatizácia, ináč by sme to tu asi nezvládli. Vstali sme z východom slnka, jediný čas, kedy je ako tak príjemne a dá sa existovať. Kým sme sa najedli, slnko už poskočilo vyššie a začína pripekať, najvyšší čas sadnúť do auta a vyraziť zase smerom na západ.

Dnes dorazíme do Wolfe Creek, je tu druhý najväčší kráter na svete, hneď po Arizone v Amerike. Na zajtra nám teda ostane už len stotridsať kilometrov a budeme zase v civilizácii v Halls Creek. Dnešná cesta ubieha celkom fajn, stretli sme zopár road trainov, niektoré sme úspešne predbehli, iba jeden nám veru mohol spôsobiť nemalé problémy. Niekedy, záleží na podloží sa totiž zpod kolies moc nepráši, no inokedy je kúdoľ prachu taký veľký, že nevidno absolútne nič. A ako som tak v prachu dobiehal ten náklaďák, vravím si, už musí byť veľmi blízko. A veru aj bol, zrazu z ničoho nič sa mi objavil pár metrov pred nosom, my v osemdesiatke a on takmer stál odbočujúc doľava na cestu do bane. Ledvou som stihol zabrzdiť a obísť ho zprava, tak sme sa vyhli, ale veru si nadávam, že som zbytočne riskoval. Problém je, že človek nikdy nevie, či odbočí za desať minút, alebo má namierené niekam inam a budeme sa za ním vliecť celý deň. Našťastie to teda dobre dopadlo a my pokračujeme bez problémov až ku kráteru Wolfe Creek.

Dorazili sme na miesto, vystrčili sa von z auta a zaliala nás extrémna horúčava, hlásia na dnes štyridsaťdva stupňov. Teplomer nemáme, ale tipujem, že je možno aj viac. Ideme sa uvariť zaživa. Dnes sa na kráter veru štverať nejdeme, zvládli sme akurát zastať v kempe a len sedíme a pijeme veľa vody, ktorá sa z nás vzápätí vyparuje. Sme tu samy, akurát k západu slnka došli dvaja ďalší zúfalci, tak sa nakoniec necítime až tak zle, že len my sa tu trápime v takomto počasí. Pozitívnou správou je, že máme dostatok vody a tak si večer doprajeme ako tak osviežujúcu sprchu. Pôžitok trval len chvíľu ale aj to stálo za to.

Deň 33 - Piatok, 28.10.2016

Vstávam ešte pred východom slnka a kým sa Slávka zobudila, vyšiel som rýchlo na kráter, pokiaľ je slnko ešte nízko a nepraží tak extrémne silno. Po raňajkách som si to nakoniec ešte raz zopakoval aj so Slávkou, no to bola na dnes dúfam posledná aktivita, čo sme vykonali. Pred sebou máme len dve hodiny jazdy a dorazíme do Halls Creeku, malého mestečka, kde okrem množstva aborigéncov nie je absolútne nič. Naše prvé kroky vedú na pumpu no a odtiaľ rovno do informačného centra, zistiť čo a ako. Predpoveď počasia ostáva nezmenená, štyridsiatky celý týždeň, no dostávame smutnú správu, celá Gibb River Road je zatvorená, všetky pekné vodopády a jazierka, čo sme si chceli ešte pozrieť už veru neuvidíme. Týmto pádom získavame viac než týždeň náskok pred stretkom s Maňazom, tak rozmýšľame, ako to celé pomeniť a kde sa teda vlastne stretneme.

Nateraz ale ideme aspoň pozrieť Národný Park Purnululu a Bungle Bungle, aj tu sme už boli, no je to miesto, kde sa veru radi zase vrátime. Sezóna už končí aj tu, cestou sme síce stretli zopár áut, no v kempe sme úplne samy. Moc sa tu toho nezmenilo, akurát cesta je asi v ešte horšom stave ako si ju pamätáme. Päťdesiat kilometrov ideme takmer dve hodiny, len dúfam, že v tomto teple nedostanem žiadny defekt, výmena kolesa by ma mohla stáť život.

Navečer sme dorazili na vyhliadku, vybral som drona a idem aspoň urobiť zopár leteckých záberov, lebo na prechádzku už dnes nemám síl. V kempe je voda, tak si doprajeme zase sprchu. Keby bola trošku studenšia, nenahneval by som sa, no musíme sa tešiť z toho, čo je.

Deň 34 - Sobota, 29.10.2016

V noci sa trošku zamračilo, takže naakumulované teplo nemá kam ujsť a veru noc bola asi najhoršia doteraz. Moc sme toho nenaspali a ráno sme hore z východom slnka. Rýchlo raňajkujeme a hneď vyrážame, aby sme do desiatej stihli prejsť všetko, čo sa dá. Tentokrát používame ďalší zlepšovák, berieme so sebou dáždniky ako ochranu pred slnkom. Na parkovisku sme len my, až keď sme sa vrátili z prechádzky, prišli sem dve ďalšie autá. Bungle bungle ale nesklamali, obrovské úliky zo skál sú aj teraz krásne a jedinečné.

Na druhej strane parku sme ešte absolvovali prechádzku cez úžinu, volá sa Echidna Chasm, je to len pár metrov široká brázda v obrovskej vysokej skale. Tu je celkom príjemne, lebo slnko sem svieti cez deň len minimálne. Týmto sme ukončili turistiku a nasleduje zase dvojhodinové trápenie a tŕpnutie po ceste späť. Všetko sme ale úspešne prežili, defekt ani žiadna iná porucha na aute sa nekonala a my sme zase na asfaltke v smere do Halls Creek. Tu sa ale dlho nezdržujeme, doprajeme si len sprchu na benzínke a pokračujeme ešte asi sto kilometrov smerom na západ. Spať budeme dnes na odpočívadle, dorazili sme tesne po západe slnka, akurát sme si stihli urobiť večeru a už je tma.

Vsetky fotografie najdete na:

https://get.google.com/albumarchive/101430570008874668546/album/AF1QipObX4_Dwo7wHJZ-iThuEPBmvQogZYCrsB_-AUPU

a
https://get.google.com/albumarchive/101430570008874668546/album/AF1QipNvGJEgE44hLwcnnHkFVDjzz50CgFDz__gZ3iM5

a
https://get.google.com/albumarchive/101430570008874668546/album/AF1QipOlKcOYDBAT1cF2v0bEgeU5QIx1apHJwDEkqpLw

Simpson Desert

Deň 13 - Sobota, 08.10.2016

Nasledujúce dni nás čaká dosť kilometrov, do Birdsvillu je to z Brisbane tisícšesťsto, tak máme čo robiť. Prvú zastávku si robíme v meste Toowoomba, najväčšie vnútrozemské mesto v Queenslande. Majú tu peknú japonskú záhradu, tak sa tam ideme trošku poprechádzať. Až okolo obeda vyrážame na cestu, a to máme pred sebou teda riadnu štreku.

Je teplo, a teda poriadne, tak púšťam klímu. No čo čert nehcel, keďže sa viac než rok nepoužívala, tak poriadne smrdí a veru nedá sa takto šoférovať. Našťastie viem, ako to celé rozobrať a vyčistiť, budem to robiť zajtra ráno v kempe. Keďže dnes musíme zvládnuť až šesťsto kilometrov, sme trošku v sklze a nakoniec do kempu prichádzame opať tesne po zotmení. Všade teraz kempujeme akoby pri dostihovej dráhe, nestojí to veľa a majú elektriku, záchody aj sprchu, vlastne všetko, čo my potrebujeme.

Deň 14 - Nedeľa, 09.10.2016

Dnes som sa zobudil už o pol siedmej, ešte pred budíkom. Slávka ešte drieme a ja som sa pustil do rozoberania auta. Musím vyčistiť výmenník tepla na klíme, lebo to je miesto, okdiaľ ide smrad a prach. Keďže som to už asi pred dvoma rokmi robil tak aspoň viem, čo ma čaká. Tak či tak mi to celé trvalo niekoľko hodín, no aspoň už môžeme v pokoji zapnúť klímu a nevariť sa v aute. A to je veru teplo, hlásia až tridsaťsedem stupňov.

Veľa miest tu už nie je, najbližšia zastávka na obed je mestečko Quilpie no a potom dvestotridsať kilometrov nič, až náš cieľ - Warwick. Toto sú už naozaj dedinka, kde žije len osemdesiat ľudí, tak si viete predstaviť, čo to asi je zač. Pár ulíc krížom, pumpa spolu s obchodom a karavan park. Cesta sem ešte bola asfaltka, no široká len pre jedno auto, takže na vyhýbanie sa musia obe autá zísť jedným kolesom na prašnú krajnicu. Našťastie zase až tak veľa aút nestretáme, za celú cestu možno desať.

Do Warwicku dorazíme konečne za svetla, čo je teda pozitívum. Negatívum je, že je tu milión komárov a sme celý doštípaný. Sprej veľmi nepomáha, tak to musíme len nejako pretrpieť. 

Deň 15 - Pondelok, 10.10.2016

Prehupli do tretieho týždňa cesty, dnes prídeme do Birdsvillu a zajtra si dáme oddychový deň. Čaká nás menej ako štyristo kilometrov, tak to by sme mali v pohode zvládnuť. Asfaltka sa ale sto kilometrov za mestom skončí, potom už len prašná cesta. Vyrážame až napoludnie, chvíľku sme sa tu motali po infocentre, jediné miesto, kde je internet a spojenie so svetom. Mobilný signál tu už nikde nie je, to zase až večer v Birdsville.

Cesta ubieha celkom fajn, ideme tak šesťdesiat až osemdesiat, ako sa dá. Na obed sa zastavujeme pri malom kopci s aborigénskym hadom z kameňa, no a potom už pálime až do Birdsvillu. Cestou sme okrem množstva dobytku videli aj zopár Emu aj nejakého hada, musím sa potom v infocentre opýtať, čo je to zač.

Do Birdsvillu sme došli tesne pred šiestou, akurát zatvárali kemp. Kým som umyl auto od blata, tak sa zotmelo a večeru opäť varíme po tme. Po dlhej ceste si dáme zajtra oddychový deň a potom šup na púsť - Simpson desert.

Deň 16 - Utorok, 11.10.2016

Tak a sme v Birdsville. Dnes máme oddychový deň, tak sa pomaly motkáme po kempe, upratujeme auto a doprajeme si aj poriadnu sprchu, veď teraz bez nej budeme asi päť dní. Do obeda sme ako tak nabalili auto a ideme sa najesť do legendárneho pub-u, Birdsville Hotel. Toto mestečko má len stodvadsať obyvateľov, no dvakrát do roka stúpne aj na osem tisíc. Prvý krát počas hudobného festivalu a druhý krát počas pretekov koní.

V krčme sa ideme naobedovať, Slávka si dala kurací burger a ja som sa nechal zlákať na Hellfire burger, no keď mi kuchár priniesol extra pohár majonézy a poprial mi veľa šťastia, vedel som, že je zle. Pustil som sa do burgra, po chvíli ma oblial pot, jazyk mi zhorel úplne a v bruchu sa mi všetko varilo. Chvíľu som sa s tým pasoval, no keď došla majonéza, nepomohlo ani odstránenie čili papričiek, pálilo to naozaj pekelne. Našťastie Slávka nevládala dojesť ten jej, tak som sa aspoň ako tak nasýtil.

Po obede sme šli do informačného centra, tu si ideme požičať satelitný telefón, ak by sa nám nedajbože niečo cestou stalo, aby sme sa vedeli dovolať pomoci. Lacné to nie je, štyridsať dolárov na deň, ale istota je istota. Okrem telefónu sme sa ale veľa o prechode púšťou nedozvedeli, ani nevedú evidenciu kto ide skrz s predpokladaným dátumom prejazdu, pre prípad núdze. Vraj máme dať vedieť známym a tí nech potom volajú polícu, ak sa do daného dňa neozveme.

Takto nabalení a trošku aj vystrašení ešte tankujem doplna obe nádrže nafty plus dvadsať litrovú bandasku, takže máme dvesto litrov nafty, sadáme do auta a vyrážame. Dnes už ďaleko nepôjdeme, len kúsok za mesto k prvej a zároveň najväčšej dune, volajú ju Big Red. Chceme tu prespať a pozrieť si západ aj východ slnka a potom už zajtra vyrazíme.

Na Big Red-e sme stretli jedno auto, chlapík so synom, čo práve došli z opačnej strany, tak sme sa dali do reči čo a ako, aký je prejazd ťažký, ktorou trasou išli a čo nás asi tak čaká. Nakoniec vysvitlo, že išli takmer rovnakou trasou, akou sa chceme vydať aj my, a vraj to nie je také strašné ako si myslíme. Najťažšie bolo pre nich vyliezť práve Big Red. Netrvalo dlho a zvedavosť zvíťazila - vyjdem túto dunu alebo nie?!? Tak som sfučal gumy na tlak, čo používam na pláže, radím malú trojku a čuduj sa svete, na prvý krát som hore. Ak budú ostatné duny takéto, tak sa nemáme čoho báť. Počkali sme teda do západu slnka a potom sme sa spoločne vybrali zase dole, prečkať noc. Ja som bol dosť unavený a hneď som išiel spať, no Slávka sa s chlapíkom ešte asi hodinku vykecávala len tak o cestovaní a všeličom možnom aj nemožnom.

Deň 17 - Streda, 12.10.2016

Ráno ma budík zobudil pred šiestou, akurát na východ slnka. Vytiahol som do vzduchu aj dron a urobil zopár videí, snáď z toho niečo bude. Chvíľku sme si vychutnávali východ slnka, potom kávička a raňajky, lepšie ako v päť hviezdičkovom hoteli.

Nakoniec čas pokročil a my balíme veci do auta, lúčime sa s chlapíkom a vyrážame za dobrodružstvom. Na východnej strane púšte sú duny vyššie a ďalej od seba a čím ďalej na východ by sa mali postupne zahusťovať ale aj zmenšovať. Navyše prevládajúce vetry zo západu robia duny strmšímy a tým pádom aj ťažšími z východnej strany. My sme ako vždy v protismere, takže ideme z východu na západ, čiže tou ťažšou alternatívou.

Druhá duna je pred nami, dám jednotku a bez problémov sme hore. Tu sa moc neohrejeme, meter a zase pálime z kopca nadol, len aby sme za pár sto metrov došli k dune číslo tri. Tá nás na prvý pokus zastavila, na druhý krát so zadarenou malou trojkou sme ju ale vydriapali v pohodičke. Celé je to o správnej rýchlosti a zaradenom stupni. Blbé je, že ak zaradím pred dunou zlý stupeň, pričom vyberám z jednotky alebo dvojky, väčšie rýchlosti neradím, tak ak je dvojka veľa, jednotku už nestihnem preradiť a musíme cúvať dole a začať odznova.

A takto je to dookola celý deň. Pred veľmi veľkou dunou jednotku, pred menšou dvojku, hore a dole. Niečo pred obedom stretávame konvoj troch áut, prvé živé duše. Vravia, že cesta je dosť rozbitá, ale zajtra by sa to malo zlepšiť, keď pôjdeme za Poeppel Corner. To je náš dnešný cieľ, miesto, kde sa stretajú tri štáty - Južná Austrália, Queensland a Severné Teritórium.

Zvyšok dňa pokračoval bez problémov, duny bez ťažkostí prechádzame. Po nejakej dobe prichádzame k prvému soľnému jazeru. Je to vlastne veľká planina, ktorá nasaje vodu keď tu náhodou zaprší a tak síce na prvý pohľad sa zdá, že je to tvrdé ako skala, no malá prechádzka ukazuje, že pod tvrdým povrchom je kopec ílovitého bahna. Takže je dôležité ísť len po vyjadzených koľajách, inak sa nám môže ľahko stať, že tu zapadneme a to sa nám veru vôbec nechce. Aj soľné jazerá prechádzame poľahky a nakoniec po siedmych hodinách šoférovania prichádzame na Poeppel Corner. Na ilustráciu, prešli sme dnes iba stotridsať kilometrov, tak pomaly sa dá jazdiť na púšti.

Rozložili sme si veci, vytiahli strechu a môžeme vegetiť do večera. So západom slnka sa aj my pomaly presúvame do auta a za hodinku, dve, unavení z celého dňa zaspávame. Zajtra bude pred nami podobná štreka, ale snáď budú duny menšie a celé to bude ľahšie.

Deň 18 - Štvrtok, 13.10.2016

Aj dnes, ako po všetky dni na púšti vstávame pred východom slnka. Jednak aby sme si ho vychutnali, no aj kôli tomu, že keď vyjde slnko, začne byť dosť teplo. Predpoveď bola síce len do tridsať stupňov v tieni, no je to aj tak dosť. Vzduch je tu úplne iný, veľmi suchý, musíme si krémovať ruky aj nohy, a tiež nás pália oboch oči. No žiaľ kvapky do očí nemáme, tak to musíme nejako zvládnuť.

Kým včera sme išli po takzvanej QAA line, dnes ideme po French, z ktorej po štyridsiatich kilometroch zchádzame na Knolls Track. Ten vedie pomedzi duny smerom na juh, kde sa napojíme na Rig Road. Cestičiek je tu veľa, tak sme to nakombinovali, aby sme prešli aspoň zopár. Duny sú dnes menšie, no pribudli aj skaly, takže o moc rýchleješie nenapredujeme. Pár kilometrov južne po Knolls Track prichádzame k dvom malým kopcom zo skál, ktoré tu medzi pieskovými dunami vyčnievajú. Z vrchu je celkom pekný výhľad na okolie, robíme si tu krátku obedňajšiu pauzu.

Po obede pokračujeme ďalej na juh až prichádzame na Rig Road, tá má byť vraj najľahšia. A veru nie je to nič ťažké. Celá cesta je vykladaná ílovitou zemou, tak ako ju urobili v šesťdesiatych rokoch, keď tu prevážali vrtné stroje na hľadanie ropy. Cesta je stále v dosť dobrom stave, ani netreba zapínať 4x4. Aby sme sa nenudili, naháňame sa po stopách tiav. Dnes tu isto pred nami prešli, tak pozorujeme cestu aj okolie, či nejaké zahliadneme. Takto nám aspoň rýchlejšie ubieha inak celkom triviálna poľná cesta.

K večeru prichádzame na naše ďalšie nocľažisko, prespíme pri osamelom strome, Lone Gum tree, ktorý nevedno ako tu rastie. Tieto stromy normálne rastú v záplavových oblastiach, nik nevie, ako sa dosal a ako prežil v tejto nehostinnej pustanine. Ťavy sme žiaľ žiadne nestretli, no nedá sa asi mať všetko. Aj dnes, ako každý večer pre istotu odpájam autobatériu, ak by bol náhodou nejaký zlý kontakt, aby mi ju do rána nevybilo. Dnes sme nestretli ani jedno auto a aj tu budeme zase nocovať pod hviezdami samy.

Deň 19 - Piatok, 14.10.2016

Na dnešok sme si naplánovali len sedemdesiat kilometrov, pôjdeme po WAA line. Dalo by sa aj po Rig Road, ale chcem si ešte trošku zajazdiť po dunách, poľná cesta ma veľmi nebaví. Po raňajkách nasadáme do auta a vyrážame. Ani nie pár minút nám cestu skrížili dvaja dingovia. Tak keď nie ťavy, máme aspoň dingov.

Na WAA line musíme zase nastúpať dvadsať kilometrov na sever a potom už pôjdeme cez duny asi päťdesiat kilometrov. Po včerajšku si verím, veď vraveli, že duny budú čím ďalej tým menšie, tak to už asi zvládne snáď každý. No s čím som nerátal je, že túto trasu takmer nikdo nechodí a duny su poriadne na vrchole zaviate jemným pieskom. Veru až také jednoduché to nie je. Zopár krát musím cúvať takmer až z vrchola duny, viacero ich zdolávam až na dvakrát. Potom prichádzame k ďalšiej, ktorá vyzerá celkom nevinne, no potreboval som štyri pokusy, aby som sa cez ňu dostal. Veru púšť mi dnes dala lekciu, netreba žiadny deň podceňovať. Chvíľu napredujeme celkom úspešne, keď v tom prichádzame k dlhej dune, čo by samo o sebe nebol problém, keby nemala vyjazdené jamy raz na jedno a raz na druhé koleso. Tým pádom strácame kontakt z povrchom a na prvý krát sa vydriapeme len do polovice. Rozhodol som sa trošku ešte znížiť tlak v gumách a s lopatkou som si bol zašportovať a vyrovnať nerovnosti na ceste. A na druhý krát som sa naveľa naveľa vydriapal hore.

Toto bola posledná duna, ktorá nás dnes vytrápila, ešte pár kilometrov a WAA line sa napája na Rig Road, ktorú už poznáme - obyčajná poľná cesta. Dnes sme tu na križovatke stretli dvoch dôchodcov na dovolenke, už cestujú od mája. Veru dôchodcom v Austrálii je sveta žiť.

Nakoniec sme sa rozhodli potiahnuť ešte ďalších štyridsať kilometrov a o tretej poobede zastavujeme a robíme si kemp. Máme celkom veľa vody, tak po dnešnej lopatovačke som si doprial štvorlitrovú sprchu. Keď treba, dá sa veru osprchovať aj s tak málo vodou. Umyla sa aj Slávka, tak sme aj po hygienickej stránke zase v norme.

Na večer sme si ešte aj urobili malý táborák, do pahreby sme nahádzali zopár zemiakov a tiež sme si dali párky s cibuľou a zemiakmy do alobalu a veruže večera bola suprová. Po západe slnka zmizly muchy aj komáre, chvíľu som ešte udržiaval oheň a potom nás opäť únava premohla a pobrali sme sa spať.

Deň 20 - Sobota, 15.10.2016

Dnes ani nevieme, kde vlastne prespíme. Ideálne by sme sa chceli dostať až do krčmy Mt Dare, jedna z najizolovanejších v Južnej Austrálii. Púšť sme už vlastne takmer celú prešli, dnes už len zopár kilometrov po dosť dobre udupanej poľnej ceste.

Po pár hodinách jazdy stretáme ďalšie auto, iba vlastne vyrážajú na výlet kým náš sa už končí. Simpson desert sme zvládli, všetko v poriadku, tak som rád, že sa nám nič nestalo. Ešte asi hodinku autom a je to, dorazili sme do Purni Bore, tu je už púšti naozaj koniec. Je tu záchod a sprcha s teplou termálnou vodou, keď tu v šesťdesiatych rokoch robili vrty tak narazili na artézsku studňu. Ako býva v Austrálii dobrým zvykom dlhé roky nik neriešil prúd vody päťnásť litrov za sekundu, tak tu vzniklo jazierko a prišli aj vodné vtáky. Neskôr nainštalovali regulátor, aby zbytočne nemíňali zdroje podzemnej vody.

Z Purni Bore pokračujeme do Dalhausie Springs, ďalšie termálne jazero, kde sa dá aj kúpať. Voda má cirka 39 stupňov, v tomto teple nič moc, no ja som sa aj tak skočil okúpať, keď sme už toľkú cestu merali. Navyše cesta sem bola úplne rozbitá a vraj taká pokračuje až do Mt Dare, tak sa máme na čo tešiť. Okúpal som sa, naobedovali sme sa a zase len pokračujeme, ešte sedemdesiat kilometrov natriasania a sme konečne na mieste, Mt Dare. Okrem nás sú tu len dvaja chlapi, čo sa zajtra chystajú cez púšť, no a už len správca s rodinou.

Odovzdali sme satelitný telefón, objednal som si steak a pivo, no a po večeri sme si ešte pozreli rugby, Austrália proti Novému Zélandu. Vyhrali sme, nemali najmenšiu šancu. Tak, deň je za nami, ešte rýchlo absolvovať sprchu a zároveň sa nedať doštípať komármy a môžeme ísť spať.

Vsetky fotografie najdete na:

https://get.google.com/albumarchive/101430570008874668546/album/AF1QipOu_ebqgubIeMHkwMx3m1R1jKaMVHU2gopXSIYf

a
https://get.google.com/albumarchive/101430570008874668546/album/AF1QipOWtnf7VTJncGT1YJJBpr7deV9DSRBh4-79go3z