Deň 13 - Sobota, 08.10.2016
Nasledujúce dni nás čaká dosť kilometrov, do Birdsvillu je to z Brisbane tisícšesťsto, tak máme čo robiť. Prvú zastávku si robíme v meste Toowoomba, najväčšie vnútrozemské mesto v Queenslande. Majú tu peknú japonskú záhradu, tak sa tam ideme trošku poprechádzať. Až okolo obeda vyrážame na cestu, a to máme pred sebou teda riadnu štreku.
Je teplo, a teda poriadne, tak púšťam klímu. No čo čert nehcel, keďže sa viac než rok nepoužívala, tak poriadne smrdí a veru nedá sa takto šoférovať. Našťastie viem, ako to celé rozobrať a vyčistiť, budem to robiť zajtra ráno v kempe. Keďže dnes musíme zvládnuť až šesťsto kilometrov, sme trošku v sklze a nakoniec do kempu prichádzame opať tesne po zotmení. Všade teraz kempujeme akoby pri dostihovej dráhe, nestojí to veľa a majú elektriku, záchody aj sprchu, vlastne všetko, čo my potrebujeme.
Deň 14 - Nedeľa, 09.10.2016
Dnes som sa zobudil už o pol siedmej, ešte pred budíkom. Slávka ešte drieme a ja som sa pustil do rozoberania auta. Musím vyčistiť výmenník tepla na klíme, lebo to je miesto, okdiaľ ide smrad a prach. Keďže som to už asi pred dvoma rokmi robil tak aspoň viem, čo ma čaká. Tak či tak mi to celé trvalo niekoľko hodín, no aspoň už môžeme v pokoji zapnúť klímu a nevariť sa v aute. A to je veru teplo, hlásia až tridsaťsedem stupňov.
Veľa miest tu už nie je, najbližšia zastávka na obed je mestečko Quilpie no a potom dvestotridsať kilometrov nič, až náš cieľ - Warwick. Toto sú už naozaj dedinka, kde žije len osemdesiat ľudí, tak si viete predstaviť, čo to asi je zač. Pár ulíc krížom, pumpa spolu s obchodom a karavan park. Cesta sem ešte bola asfaltka, no široká len pre jedno auto, takže na vyhýbanie sa musia obe autá zísť jedným kolesom na prašnú krajnicu. Našťastie zase až tak veľa aút nestretáme, za celú cestu možno desať.
Do Warwicku dorazíme konečne za svetla, čo je teda pozitívum. Negatívum je, že je tu milión komárov a sme celý doštípaný. Sprej veľmi nepomáha, tak to musíme len nejako pretrpieť.
Deň 15 - Pondelok, 10.10.2016
Prehupli do tretieho týždňa cesty, dnes prídeme do Birdsvillu a zajtra si dáme oddychový deň. Čaká nás menej ako štyristo kilometrov, tak to by sme mali v pohode zvládnuť. Asfaltka sa ale sto kilometrov za mestom skončí, potom už len prašná cesta. Vyrážame až napoludnie, chvíľku sme sa tu motali po infocentre, jediné miesto, kde je internet a spojenie so svetom. Mobilný signál tu už nikde nie je, to zase až večer v Birdsville.
Cesta ubieha celkom fajn, ideme tak šesťdesiat až osemdesiat, ako sa dá. Na obed sa zastavujeme pri malom kopci s aborigénskym hadom z kameňa, no a potom už pálime až do Birdsvillu. Cestou sme okrem množstva dobytku videli aj zopár Emu aj nejakého hada, musím sa potom v infocentre opýtať, čo je to zač.
Do Birdsvillu sme došli tesne pred šiestou, akurát zatvárali kemp. Kým som umyl auto od blata, tak sa zotmelo a večeru opäť varíme po tme. Po dlhej ceste si dáme zajtra oddychový deň a potom šup na púsť - Simpson desert.
Deň 16 - Utorok, 11.10.2016
Tak a sme v Birdsville. Dnes máme oddychový deň, tak sa pomaly motkáme po kempe, upratujeme auto a doprajeme si aj poriadnu sprchu, veď teraz bez nej budeme asi päť dní. Do obeda sme ako tak nabalili auto a ideme sa najesť do legendárneho pub-u, Birdsville Hotel. Toto mestečko má len stodvadsať obyvateľov, no dvakrát do roka stúpne aj na osem tisíc. Prvý krát počas hudobného festivalu a druhý krát počas pretekov koní.
V krčme sa ideme naobedovať, Slávka si dala kurací burger a ja som sa nechal zlákať na Hellfire burger, no keď mi kuchár priniesol extra pohár majonézy a poprial mi veľa šťastia, vedel som, že je zle. Pustil som sa do burgra, po chvíli ma oblial pot, jazyk mi zhorel úplne a v bruchu sa mi všetko varilo. Chvíľu som sa s tým pasoval, no keď došla majonéza, nepomohlo ani odstránenie čili papričiek, pálilo to naozaj pekelne. Našťastie Slávka nevládala dojesť ten jej, tak som sa aspoň ako tak nasýtil.
Po obede sme šli do informačného centra, tu si ideme požičať satelitný telefón, ak by sa nám nedajbože niečo cestou stalo, aby sme sa vedeli dovolať pomoci. Lacné to nie je, štyridsať dolárov na deň, ale istota je istota. Okrem telefónu sme sa ale veľa o prechode púšťou nedozvedeli, ani nevedú evidenciu kto ide skrz s predpokladaným dátumom prejazdu, pre prípad núdze. Vraj máme dať vedieť známym a tí nech potom volajú polícu, ak sa do daného dňa neozveme.
Takto nabalení a trošku aj vystrašení ešte tankujem doplna obe nádrže nafty plus dvadsať litrovú bandasku, takže máme dvesto litrov nafty, sadáme do auta a vyrážame. Dnes už ďaleko nepôjdeme, len kúsok za mesto k prvej a zároveň najväčšej dune, volajú ju Big Red. Chceme tu prespať a pozrieť si západ aj východ slnka a potom už zajtra vyrazíme.
Na Big Red-e sme stretli jedno auto, chlapík so synom, čo práve došli z opačnej strany, tak sme sa dali do reči čo a ako, aký je prejazd ťažký, ktorou trasou išli a čo nás asi tak čaká. Nakoniec vysvitlo, že išli takmer rovnakou trasou, akou sa chceme vydať aj my, a vraj to nie je také strašné ako si myslíme. Najťažšie bolo pre nich vyliezť práve Big Red. Netrvalo dlho a zvedavosť zvíťazila - vyjdem túto dunu alebo nie?!? Tak som sfučal gumy na tlak, čo používam na pláže, radím malú trojku a čuduj sa svete, na prvý krát som hore. Ak budú ostatné duny takéto, tak sa nemáme čoho báť. Počkali sme teda do západu slnka a potom sme sa spoločne vybrali zase dole, prečkať noc. Ja som bol dosť unavený a hneď som išiel spať, no Slávka sa s chlapíkom ešte asi hodinku vykecávala len tak o cestovaní a všeličom možnom aj nemožnom.
Ráno ma budík zobudil pred šiestou, akurát na východ slnka. Vytiahol som do vzduchu aj dron a urobil zopár videí, snáď z toho niečo bude. Chvíľku sme si vychutnávali východ slnka, potom kávička a raňajky, lepšie ako v päť hviezdičkovom hoteli.
Nakoniec čas pokročil a my balíme veci do auta, lúčime sa s chlapíkom a vyrážame za dobrodružstvom. Na východnej strane púšte sú duny vyššie a ďalej od seba a čím ďalej na východ by sa mali postupne zahusťovať ale aj zmenšovať. Navyše prevládajúce vetry zo západu robia duny strmšímy a tým pádom aj ťažšími z východnej strany. My sme ako vždy v protismere, takže ideme z východu na západ, čiže tou ťažšou alternatívou.
Druhá duna je pred nami, dám jednotku a bez problémov sme hore. Tu sa moc neohrejeme, meter a zase pálime z kopca nadol, len aby sme za pár sto metrov došli k dune číslo tri. Tá nás na prvý pokus zastavila, na druhý krát so zadarenou malou trojkou sme ju ale vydriapali v pohodičke. Celé je to o správnej rýchlosti a zaradenom stupni. Blbé je, že ak zaradím pred dunou zlý stupeň, pričom vyberám z jednotky alebo dvojky, väčšie rýchlosti neradím, tak ak je dvojka veľa, jednotku už nestihnem preradiť a musíme cúvať dole a začať odznova.
A takto je to dookola celý deň. Pred veľmi veľkou dunou jednotku, pred menšou dvojku, hore a dole. Niečo pred obedom stretávame konvoj troch áut, prvé živé duše. Vravia, že cesta je dosť rozbitá, ale zajtra by sa to malo zlepšiť, keď pôjdeme za Poeppel Corner. To je náš dnešný cieľ, miesto, kde sa stretajú tri štáty - Južná Austrália, Queensland a Severné Teritórium.
Zvyšok dňa pokračoval bez problémov, duny bez ťažkostí prechádzame. Po nejakej dobe prichádzame k prvému soľnému jazeru. Je to vlastne veľká planina, ktorá nasaje vodu keď tu náhodou zaprší a tak síce na prvý pohľad sa zdá, že je to tvrdé ako skala, no malá prechádzka ukazuje, že pod tvrdým povrchom je kopec ílovitého bahna. Takže je dôležité ísť len po vyjadzených koľajách, inak sa nám môže ľahko stať, že tu zapadneme a to sa nám veru vôbec nechce. Aj soľné jazerá prechádzame poľahky a nakoniec po siedmych hodinách šoférovania prichádzame na Poeppel Corner. Na ilustráciu, prešli sme dnes iba stotridsať kilometrov, tak pomaly sa dá jazdiť na púšti.
Rozložili sme si veci, vytiahli strechu a môžeme vegetiť do večera. So západom slnka sa aj my pomaly presúvame do auta a za hodinku, dve, unavení z celého dňa zaspávame. Zajtra bude pred nami podobná štreka, ale snáď budú duny menšie a celé to bude ľahšie.
Deň 18 - Štvrtok, 13.10.2016
Aj dnes, ako po všetky dni na púšti vstávame pred východom slnka. Jednak aby sme si ho vychutnali, no aj kôli tomu, že keď vyjde slnko, začne byť dosť teplo. Predpoveď bola síce len do tridsať stupňov v tieni, no je to aj tak dosť. Vzduch je tu úplne iný, veľmi suchý, musíme si krémovať ruky aj nohy, a tiež nás pália oboch oči. No žiaľ kvapky do očí nemáme, tak to musíme nejako zvládnuť.
Kým včera sme išli po takzvanej QAA line, dnes ideme po French, z ktorej po štyridsiatich kilometroch zchádzame na Knolls Track. Ten vedie pomedzi duny smerom na juh, kde sa napojíme na Rig Road. Cestičiek je tu veľa, tak sme to nakombinovali, aby sme prešli aspoň zopár. Duny sú dnes menšie, no pribudli aj skaly, takže o moc rýchleješie nenapredujeme. Pár kilometrov južne po Knolls Track prichádzame k dvom malým kopcom zo skál, ktoré tu medzi pieskovými dunami vyčnievajú. Z vrchu je celkom pekný výhľad na okolie, robíme si tu krátku obedňajšiu pauzu.
Po obede pokračujeme ďalej na juh až prichádzame na Rig Road, tá má byť vraj najľahšia. A veru nie je to nič ťažké. Celá cesta je vykladaná ílovitou zemou, tak ako ju urobili v šesťdesiatych rokoch, keď tu prevážali vrtné stroje na hľadanie ropy. Cesta je stále v dosť dobrom stave, ani netreba zapínať 4x4. Aby sme sa nenudili, naháňame sa po stopách tiav. Dnes tu isto pred nami prešli, tak pozorujeme cestu aj okolie, či nejaké zahliadneme. Takto nám aspoň rýchlejšie ubieha inak celkom triviálna poľná cesta.
K večeru prichádzame na naše ďalšie nocľažisko, prespíme pri osamelom strome, Lone Gum tree, ktorý nevedno ako tu rastie. Tieto stromy normálne rastú v záplavových oblastiach, nik nevie, ako sa dosal a ako prežil v tejto nehostinnej pustanine. Ťavy sme žiaľ žiadne nestretli, no nedá sa asi mať všetko. Aj dnes, ako každý večer pre istotu odpájam autobatériu, ak by bol náhodou nejaký zlý kontakt, aby mi ju do rána nevybilo. Dnes sme nestretli ani jedno auto a aj tu budeme zase nocovať pod hviezdami samy.Deň 19 - Piatok, 14.10.2016
Na dnešok sme si naplánovali len sedemdesiat kilometrov, pôjdeme po WAA line. Dalo by sa aj po Rig Road, ale chcem si ešte trošku zajazdiť po dunách, poľná cesta ma veľmi nebaví. Po raňajkách nasadáme do auta a vyrážame. Ani nie pár minút nám cestu skrížili dvaja dingovia. Tak keď nie ťavy, máme aspoň dingov.
Na WAA line musíme zase nastúpať dvadsať kilometrov na sever a potom už pôjdeme cez duny asi päťdesiat kilometrov. Po včerajšku si verím, veď vraveli, že duny budú čím ďalej tým menšie, tak to už asi zvládne snáď každý. No s čím som nerátal je, že túto trasu takmer nikdo nechodí a duny su poriadne na vrchole zaviate jemným pieskom. Veru až také jednoduché to nie je. Zopár krát musím cúvať takmer až z vrchola duny, viacero ich zdolávam až na dvakrát. Potom prichádzame k ďalšiej, ktorá vyzerá celkom nevinne, no potreboval som štyri pokusy, aby som sa cez ňu dostal. Veru púšť mi dnes dala lekciu, netreba žiadny deň podceňovať. Chvíľu napredujeme celkom úspešne, keď v tom prichádzame k dlhej dune, čo by samo o sebe nebol problém, keby nemala vyjazdené jamy raz na jedno a raz na druhé koleso. Tým pádom strácame kontakt z povrchom a na prvý krát sa vydriapeme len do polovice. Rozhodol som sa trošku ešte znížiť tlak v gumách a s lopatkou som si bol zašportovať a vyrovnať nerovnosti na ceste. A na druhý krát som sa naveľa naveľa vydriapal hore.
Toto bola posledná duna, ktorá nás dnes vytrápila, ešte pár kilometrov a WAA line sa napája na Rig Road, ktorú už poznáme - obyčajná poľná cesta. Dnes sme tu na križovatke stretli dvoch dôchodcov na dovolenke, už cestujú od mája. Veru dôchodcom v Austrálii je sveta žiť.
Nakoniec sme sa rozhodli potiahnuť ešte ďalších štyridsať kilometrov a o tretej poobede zastavujeme a robíme si kemp. Máme celkom veľa vody, tak po dnešnej lopatovačke som si doprial štvorlitrovú sprchu. Keď treba, dá sa veru osprchovať aj s tak málo vodou. Umyla sa aj Slávka, tak sme aj po hygienickej stránke zase v norme.
Na večer sme si ešte aj urobili malý táborák, do pahreby sme nahádzali zopár zemiakov a tiež sme si dali párky s cibuľou a zemiakmy do alobalu a veruže večera bola suprová. Po západe slnka zmizly muchy aj komáre, chvíľu som ešte udržiaval oheň a potom nás opäť únava premohla a pobrali sme sa spať.
Deň 20 - Sobota, 15.10.2016
Dnes ani nevieme, kde vlastne prespíme. Ideálne by sme sa chceli dostať až do krčmy Mt Dare, jedna z najizolovanejších v Južnej Austrálii. Púšť sme už vlastne takmer celú prešli, dnes už len zopár kilometrov po dosť dobre udupanej poľnej ceste.
Po pár hodinách jazdy stretáme ďalšie auto, iba vlastne vyrážajú na výlet kým náš sa už končí. Simpson desert sme zvládli, všetko v poriadku, tak som rád, že sa nám nič nestalo. Ešte asi hodinku autom a je to, dorazili sme do Purni Bore, tu je už púšti naozaj koniec. Je tu záchod a sprcha s teplou termálnou vodou, keď tu v šesťdesiatych rokoch robili vrty tak narazili na artézsku studňu. Ako býva v Austrálii dobrým zvykom dlhé roky nik neriešil prúd vody päťnásť litrov za sekundu, tak tu vzniklo jazierko a prišli aj vodné vtáky. Neskôr nainštalovali regulátor, aby zbytočne nemíňali zdroje podzemnej vody.
Z Purni Bore pokračujeme do Dalhausie Springs, ďalšie termálne jazero, kde sa dá aj kúpať. Voda má cirka 39 stupňov, v tomto teple nič moc, no ja som sa aj tak skočil okúpať, keď sme už toľkú cestu merali. Navyše cesta sem bola úplne rozbitá a vraj taká pokračuje až do Mt Dare, tak sa máme na čo tešiť. Okúpal som sa, naobedovali sme sa a zase len pokračujeme, ešte sedemdesiat kilometrov natriasania a sme konečne na mieste, Mt Dare. Okrem nás sú tu len dvaja chlapi, čo sa zajtra chystajú cez púšť, no a už len správca s rodinou.
Odovzdali sme satelitný telefón, objednal som si steak a pivo, no a po večeri sme si ešte pozreli rugby, Austrália proti Novému Zélandu. Vyhrali sme, nemali najmenšiu šancu. Tak, deň je za nami, ešte rýchlo absolvovať sprchu a zároveň sa nedať doštípať komármy a môžeme ísť spať.
No comments:
Post a Comment