Java

Štvrtok 10.1

Ráno o pol deviatej nás zobudili recepčná telefónom, či prídeme na raňajky. Tak sme vstali, čo iné nám už ostávalo. Raňajky podávajú v druhej reštaurácii pri bazéne a bolo to veru senzačné. Prvý krát tu máme švédske stoly a aj výber je obrovský. Toasty, wafle, praženica, polievky, ryža, pečené rezance, párky, káva, džús, ovocie, proste vecí od výmyslu sveta. Niektoré by sa hodili skôr na obed ale aj tak je to nad naše očakávania.
Najedli sme sa, potom sme chvíľku posedeli a šli sme sa okúpať a oddýchnuť si k bazénu. Pomaly sa blíži dvanásť hodín, čas, kedy sa musíme odubytovať a najradšej by sme zastavili čas. Aj počasie sa zmenilo. Kým na Bali bolo typické monzúnové počasie, teplo, vlhko, skoro stále zamračené a búrky, tu je len zopár barančekov na oblohe, je príjemne teplo, také normálne slovenské leto. Ani sa mi veriť nechce, v akej krajine sa nachádzame. No na druhej strane zavretý v rezorte nikdy neokúsime tú pravú chuť krajiny, Indonézie. 

Dnes šoférujem ja, vyrážame z hotela niečo po jednej. Vychádzame z Banyuwangi a cesta je k neuvereniu rovná, pekná, žiadne hrby a tiež premávka je úplne normálna. Obchádzme ostrov severnou stranou, nejdeme do kopca takže sa dá ísť relatívne rýchlo, miestami dokonca aj 90km/h. Nákladniakov nie je tak veľa a dajú sa relatívne jednoducho predbehnúť. Kúsok pred mestom Bondowoso, asi 100 kilometrov od štartu odbočujeme smer Mt Ijen. A okamžite sa dostávame na cestu piatej triedy, kamene, výmole, okolo nás nič len polia. Takto ideme pár kilometrov a vtom sa pripájame na takmer novú asfaltku. Hneď som vedel, že to len navigácia zblbla a poslala nás kratšou cestou, ktorá ale nebola tá pravá.
A tak si frčíme po krásnej ceste, no asi sme všetci úplne vypli závity keď opäť poslúchame navigáciu a odbočujeme na úzku uličku. Po chvíli sa stráca akýkoľvek náznak asfaltu, sú iba kamene a cesta je akurát na jedno auto. Raz sme aj škrtli podvozok. No kúsok ďalej sme museli zastať, všetci vystúpili a začali sme dumať, čo spravíme. Kus cesty totiž vymyla voda, na offroad aute žiadny problém, pre nás dosť značný. Po pár minútach je rozhodnuté, riskneme to, sadám za volant, chalani navigujú a po centimetri prechádzame cez prekážku. Ďalej to už ako tak ide, len sa čím skôr musíme vrátiť na tú dobrú asfaltku. Teraz už vieme, nech si navigácia vraví čo chce, tá dobrá cesta nás zavedie isto az do cieľa.

A tak aj bolo. Okolo pol siedmej prichádzame na hotel arabika, ktorý sa nachádza priamo na kávovej plantáži. Nikoho tu nieto, sme tu jediný turisti. Izby sú ale mimoriadne pekné a čisté. Síce sú trošku zatúchnuté ale ináč fajn. Záchod a teplá voda ide a čo sme totálne vyvalený, majú tu WiFi internet. To je asi nejaká móda v Indonézii, všade kam prídeme je internet, aj tam, kde by ho nikto nečakal. Po večeri si ideme oddýchnuť a ráno okolo jednej skúsime vyraziť hore na Mt Ijen. Dúfam, že počasie sa umúdri, teraz je búrka ale miestny vravia, že rána bývajú väčšinou slnečné. Tak som veru zvedavý. 

Piatok 11.1

O trištvrte na jednu ma zobudil budík, chalani ešte spali. Šiel som sa preto rýchlo pozriet vonku aké je počasie. Nepršalo, videl som tiez zopár hviezd, čo bolo veľmi dobrým znamením. Tak som ich zobudil, nachystali sme sa a asi o pol druhej sme vyrazili. Je to ešte asi 14 kilometrov do miesta odkiaľ už ostáva iba šlapať. Cestou sa musíme niekoľko krát zapísať, na poslednom parkovisku platíme vstupné a potom nám už nič nebráni na ceste hore. Máme tri čelovky aj baterku, takže sa ide celkom fajn. Všetci sú ale nejaký neistý a tak čo nebýva zvykom, idem na túre prvý v čele. Musíme sa ponáhľať ak chceme zísť do krátera, kde možme vidieť síru horiacu modrým plameňom. Na vrchol je to niečo cez štyri kilometre.

Keď sme už tesne pri okraji krátera, zrazu nás ovalí závan sírového dymu. Nie je to veru nic príjemné. Nos si zakrývam tričkom, aby sa mi lepšie dýchalo. Dole do krátera k síre ale zostupujeme len dvaja, ja a Veno. Maťka si na to netrúfla, Manaz teda ostal s ňou a Janči sa po pár krokoch dole otočil, nejak mu tie výpary nerobili dobre.
Ja s Venom sme tam asi za pol hodiny zbehli. Cestou sme stretli niekoľko nosičov s naloženým nákladom síry na pleciach. Dole pri jazere horí modrým ohňom síra, alebo teda niečo, čo spôsobuje, že sa taví a rúrami steká na spodok, kde na skale tuhne. Tu ju roboši drvia a nakladajú do pletených košíkov. Všade naokolo je kopec dymu a sírových výparov, nadýchať sa toho nie je nič príjemné. Veno skúša teplotu jazera, ktoré kráter vypĺňa, je vraj celkom teplé. Ostávame tu dole až do východu slnka, potom sa pomaly poberáme späť za ostatnými hore na okraj krátera.
Počasie sa celkom vydarilo, vychádza slnko a je príjemne teplo. Zberáme sa na cestu dole k autu. Všade okolo sú rôzne iné sopky, krajina vyzerá ako z prehistorických čias, už nám tu chýba len nejaký veľký jašter. 

Keď sme prišli k autu miestny ľudia nás upozornili, že na zadnom kolese máme defekt. Chalani sa hneď pustili do výmeny, no nepodarilo sa im vybrať rezervu spod auta, tak iniciatívu prevzali domáci, ktorý tento typ auta dokonale poznajú. Netrvalo dlho a koleso máme vymenené, môžme sa vrátiť na izbu na kávovú plantáž, sme všetci zrelý na spánok. 

Vstali sme okolo jednej poobede, vonku už zúril monzún, leje ako z krhly. Dávame si rýchly obed a začína debata čo ďalej. Už dlhšie tu visí vo vzduchu otázka či ísť ďalej cez celú Jávu do Jakarty, alebo sa vrátiť na Bali. No po dnešnom dni je už rozhodnuté. Maťka vyhlásila, že v podobnom hoteli ako sme spali dnes, už viac spať nebude. A to sme boli ešte v relatívne solídnom ubytovaní.
Posteľ, skriňa, kúpelňa s WC relatívne čistá. Síce všetko dosť staré a zatúchnuté, no podľa mňa ešte veľmi veľký luxus. Takže nás čaká návrat na Bali do hotelových rezortov a pláže. No, na pravú Áziu veru treba veľmi dobrodružného ducha. Ale zase veľmi mi to nevadí. Chcem sa sem aj tak vrátiť so Slavkou a beriem tento výlet skôr ako spoznávací, aby som vedel, čo môžem čakať. Jednu vec viem naisto - treba prísť keď nie sú monzúny. Chalani si síce najskôr mysleli, že sa to bude striedať, rýchla búrka a potom slnko, no je to skôr ráno slnko, potom pribúdajú oblaky a naobed už leje ako z cievok. 

Vrátili sme sa teda do Banyuwangi, do hotela, kde sme boli ubytovaní pred dvoma dňami. Našťastie mali voľné izby, tak je všetko ok. Hotel berieme len na jednu noc a zajtra uvidíme. Buď sa vrátime na Bali alebo tu pobeháme niečo po okolí. 

Sobota 12.1.

Deň začína ako vždy, ledvou sa zobúdzame aby sme stihli raňajky. Potom nasleduje leňošenie pri bazéne až do obeda, kedy sa musíme odubytovať. Vraciame sa teda späť na Bali, pôjdeme teraz severom ostrova a skončíme opäť v Denpasari. 

Nalodili sme sa na trajekt, už nás špina neprekvapuje. Cesta trvá tak pol hodinu, ale v prístave je veľa lodí tak ďalšiu pol hodinu čakáme kým sa uvoľní miesto na vylodenie.

Dnes už ďaleko nepôjdeme. Naša destinácia je len 30 kilometrov ďaleko, mestečko Pejarakan. Na tretí pokus sme našli hotel, cenu sme zjednali aspoň o tretinu nižšiu, je tu celkom pekne. Akurát k moru sa nedá ísť, sú veľké vlny a pláž nie je veľmi pekná. 

Tak a sme späť na Bali, zajtra pokračujeme.