Piatok 4.1
Je pol tretej ráno a nastupujeme do lietadla. Let má trvať tri a pol hodiny, takže ráno o šiestej sme na Bali. Čas sa tu nemení, je to vlastne takmer rovno hore nad Perthom. Kedže letíme low-cost, počas letu nedostaneme nič, za všetko si treba zaplatiť. Objednali sme si aspoň niečo na pitie, lebo z klímy sme mali okamžite veľmi sucho v krku. Sedačky sa tiež nedajú moc sklopiť, takže počas letu toho moc nenaspíme. Okolo piatej som sa prebral, už len chvíľu a sme tam. Začali sme pomaly klesať a pripravovať sa na pristátie, keď v tom kapitán zahlásil - okamžite sa všetci pripútajte. Toto som už raz zažil na Novom Zélande tak viem, že keď povie okamžite, platí to aj pre letušky a turbulencie bude veľká. Dalo sa to aj čakať, kedže letíme do monzúnovej oblasti, musíme pri pristátí prejsť búrkovými mrakmi. A tak aj bolo. Začalo s nami poriadne lomcovať, na chvíľku sme padali voľným pádom, veru mali sme toho tak akurát. Za nami mladé Austrálčanky chytili veľkú paniku a ani sa im moc nečudujem. Po chvíli to však prešlo a pristáli sme úplne normálne bez žiadnych problémov.
Požičovne otvárajú až okolo deviatej tak sme sa usadili v kaviarni a vo vedľajšom fast foode sme kúpili niečo pod zub. Internet je tu všade zadarmo, tak máme aspoň akú takú zábavku a tiež môžme popozerať požičovne áut. Keď sa tieto neskôr otvorili, oznámili nám, že žiadna z nich nemá licenciu na jazdu po dvoch ostrovoch a teda nemôžme vrátiť auto v Jakarte. Žiadna, okrem Avis-u, no oni zase nemajú kanceláriu na letisku. Našli sme si na nich telefón a Manaz to skúsil vytelefonovať. Ukázalo sa však, že auto, ktoré chceme budú mať až o pár dní, tak meníme plán. Zoberieme prvé auto lokálne po Bali a od budúcej stredy sme si rezervovali druhé auto z Avisu. A je to. Teda, moment, skoro by som zabudol. Mohlo by sa zdať, že toto všetko trvalo niekoľko minút, no to by sme museli byť niekde v Európe. Ku kľúčom od auta sme sa dostali až o pol dvanástej, pretože tu funguje takzvaný gumový čas. Minúta sa natiahne podľa situácie. Takže je síce pravda, že nám povedali, že auto tu bude tak o 20 minút, no gumový čas z toho spravil takmer dve hodiny. Nijak nám to ale neprekáža, ostatne presne toto sme očakávali.
V aute sa dostávam do role navigátora, šoféruje Manaz. Premávka je veľmi podobná tej indickej. Autá s obrovským množstvom motoriek a mopedov jazdiacich úplne všade. Motorky aj autá vytvárajú počet jazdných pruhov podľa potreby a šírky cesty, no vždy cestu kompletne obsiahnu. Napriek všetkému nevyspatý Manaz si počína veľmi dobre. A možno je to práve kôli tej únave a zníženým reflexom, že tu dokáže šoférovať. Treba totiž zabudnúť na všetko, čo platí doma a riadiť sa inštiktnom, prihliadať na právo silnejšieho, snažiť sa splynúť s davom. Premávka ja ako rieka, treba plávať spolu s prúdom, nájsť to správne tempo a nechať sa unášať.
Toto všetko treba ale zvládnuť s maximálnou presnosťou, pretože každý centimeter cesty sa využíva. Manazovi sa našťastie darilo vyhýbať všetkým prekážkam, no niekedy som mal pocit, že spätným zrkadlom určite niečo trafíme. Darili sa mu také tesnotky, že sme s Venom vždy totálne ztuhli, čo sa stane.
Po troch hodinách jazdy a 130tich kilometroch sme šťastne dorazili do vytúženého cieľa, do Amedu. Mestečko Amed je skôr vlastne oblasť, no celkovo je to iba jedna úzka cesta okolo pláže popri ktorej sú hotely a domy. Márne by ste tu hľadali obrovské megakomplexy hotelov, táto časť je skôr pre milovníkov tradičnej Indonézie. Prichádzame do prvého hotela, ktorý sme si vytipovali ešte v Perthe. Treba povedať, že nepôsobí zlým dojmom, hlavne bazén má úžasný, no nachádza sa na veľmi úzkom pozemku a celé to pôsobí trošku klaustrofobicky. Ak nič lepšie nenájdeme, bude to ale dobrá voľba.
Vždy ale platí zásada nebrať hneď to prvé a tak sadáme do auta pohľadať niečo iné. Pár minút cesty ďalej zastavujeme pri ďalšom hoteli, no tento je plne obsadený. Pristavil sa však pri nás miestny domorodý chlapík na motorke, že on nám ukáže pekný,lacný hotel priamo na pláži. Za pozriete nič nedáme tak ideme s ním. Ukázalo sa, že hotel je vskutku dobrý. Síce nemá bazén, no je priamo na pieskovej pláži, všade inde sú štrkové, iba tu piesková. Piesok je ale čierny, lebo hneď nad nami je nejaká sopka, dúfam, že už vyhasnutá. Výhľad z izieb na poschodí ponad palmy nás úplne dostal a keď nám povedali, že priamo pred nami sú v mori koraly s množstvom rýb, je rozhodnuté, ostávame tu.
Rýchlo sme sa ubytovali, prezliekli do plaviek a ideme si zaplávať a zašnorchlovať do mora. Je to fakt krásne. Ryby rôznych farieb a tvarov plávajú popri nás a my sme ako v raji. Tu určite využijem aj svoje vodotesné púzdro na foťák a urobím nejaké fotky.
V cene hotela máme raňajky aj večeru, tak sa po plávaní ideme hneď najesť. Nedostatok spánku, cestovanie a únava ale robí svoje, tak večeriame vlastne v polospánku. Ani neviem ako som sa dostal späť na izbu, no bolo iba osem hodín večer a okamžite som zaspal.
Sobota 5.1
Po včerajšom vyčerpávajúcom dni sme si veru zaslúžili väčší oddych. Zobudil som sa až po dvanástich hodinách spánku, ráno o ôsmej. Naraňajkovali sme sa, no spolu s Venom sme ešte cítili, že sa potrebujeme poriadne dobiť, tak sme si ešte na chvíľu ľahli. Ukázalo sa, že z toho bolo pár hodín a vstali sme až naobed. Manaz s Matkou a Janom sa boli zatiaľ prejsť po okolí, dohodnúť skútre na zajtrajší výlet po okolí.
Keď sme sa nakoniec zobudili, bol čas obeda, vybrali sme sa preto niekam sa najesť. Zakotvili sme v jednej z miestnych reštaurácií. V ponuke sú polievky, indické a aj domáce špeciality a samozrejme plody mora. Objednávame si na skúšku kalamáre, či budú také ako v Indii v Goa, no tie veru neprekonali.
Počasie nám dnes ale veľmi nepraje. Ráno vraj svietio trošku slnko, no teraz je stále zamračené a už sa prehnala aj búrka. Cestou z obeda nás chytila druhá, ukryli sme sa v najbližšej kaviarni. Kto čaká v januári slnečné počasie, je na omyle. Zúri tu monzún, je teplo a veľmi vlhko, no nám to vôbec neprekáža. Tretia búrka nás zastihla cestou z kaviarne a pred touto už ani nechceme ujsť. Dážď je aj tak príjemný, teplý. Škoda len, že dnešné počasie nie je vhodné na šnorchlovanie, budem teda musieť podmorské fotenie presunúť na inokedy.
Po večeri sme ešte vybehli do miestneho baru, kde hrala lokálne kapela. Veľa ľudí tu nebolo, asi len štyri stoly boli obsadené ľudmi. Je už po sezóne. Dali sme si po pive, za chvíľu začala miestna kapela hrať nejaké rockové hitovky, ale moc im to nešlo. Asi by bolo lepšie keby zahrali dačo lokálne zo svojho vlastného repertoáru, ale tak čo už, snažili sa a už aj tá snaha sa cení. Skončili asi o jedenástej večer, ešte sme sa zoznámili s dvoma miestny mi chlapcami, zajtra nás volajú na miestnu ceremóniu do kláštora, tak som veru zvedavý. Sme tu teraz všetkým tak na rane, kedže hostí tu spočítaš na jednej ruke. Ale nevadí, síce sa nám snažia predať všetko čo sa len dá, nie sú vôbec dotieravý a keď povieme nie, tak to platí a idú si po svojom.
Nedeľa 6.1.
Mal som nastavený budík na ôsmu, ale nikomu z našej izby sa veľmi nechcelo vstávať. Iba keď k nám zrazu vbehol Manaz naspeedovaný ako zjačik duracell, že motorky sú už tu, všetko vybavil, a že chytro na raňajky a šup pojazdiť po okolí. Tak sme teda vstali, najedli sa a vyrazili sme.
Kúsok odtialto je malá pláž s potopenou japonskou loďou, lepšie pvedané nejakou bárkou, tak si tam ideme zašnorchlovať. Je to len kúsok od brehu a vôbec nie hlboko, tak sa teším, že konečne využijem svoj foťák. A veruže to stálo za to. Nádherné koraly obrástli celú loď, všade plávali rôzne farebné rybičky, no proste paráda. Potápali sme sa asi ve hodiny, potom sme sa vrátili na hotel.
Takto nabudený sme si rovno s Manazom na zajtra dohodli potápanie k neďalekému vraku americkej nákladnej lode, aj keď nemáme potápačský preukaz, zoberú nás v pohode. Oni robia aj tieto kurzy takže je to akoby prvý ponor na kurze. Tak sa teším, čo tam všetko uvidíme.
Po obede sme si ešte trošku zajazdili na motorkách, no po chvíli sa obloha zatiahla a začalo jemne pršať, tak sme usúdili, že najlepšie sa bude vrátiť domov. No aj tak sme už búrke neušli a poriadne sme zmokli. Dážď je tu ale veľmi príjemný, síce lialo ako konve, no dážď je teplý a teda celkom príjemný. Večer sme si na izbe dali krátkeho šlofíka a za chvíľku ideme na večeru.
Po večeri nás miestny zavolali na obrad do chrámu, tak sme si kúpili sarung, čo je vlastne šatka, ktorú si omotáme okolo pásu a vznikne niečo ako sukňa. V chráme bolo strašne veľa miestnych ľudí a skoro žiadny turisti, hneď si nás zobral do parády miestny chlapík, no žiaľ bol nemý, tak sme sa trošku vytrápili, kým sme pochopili čo vlastne chce. Nakoniec sme zaplatili za vstup a už dal pokoj a mohli sme v klude pozerať na obrad. Boli to tance spojené s obetovaním rôznych darov, hlavne nejaké ovocie. Veľmi pekne ale tancovali, najprv úplne mladé dievčatá a potom aj staršie, poobliekané v tradičných odevoch. Celkovo sú tu ženy veľmi pekné. Nie vyslovene modelkovské typy ale majú veľmi zaujímavé črty tváre a pôsobia fakt dobre. Strávili sme na obrade asi dve hodiny a potom sme šli na hotel, bol tam dosť vydýchaný vzduch a zajtra máme nabitý program.
Pondelok 7.1
Dnes sme vstali o čosi skôr, Manaz ale nespal najlepšie takže tu našťastie nepobehoval od šiestej rána. No čo sme neradi, Jančimu niečo nesadlo a od rána mu nie je dobre od žalúdka. Ani raňajky nezjedol, dal si len čaj. My sme sa dobre najedli a s Manazom vo dvojke vyrážame potápať sa k vraku americkej nákladnej lode Liberty.
Som trošku nervózny, nie ani tak zo samotného potápania ako z toho, či budem vedieť vyrovnať pod vodou tlaky v uchu. V potápačskom centre sme si vyskúšali neoprén a už sa vezieme k lodi. Pôjde s nami inštruktor potápania, lebo nemáme potápačský kurz. No všetko nám pekne pred ponorom na suchu vysvetlil, ako sa máme správať a ako sa pod vodou signalizuje. K lodi sa ide priamo z brehu, netreba sa nikam plavit, čo mi vyhovuje. Inštruktor nám v kratkosti vysvetlil ako sa máme potápať, ako sa vyrovnávajú tlaky v ušiach, ako sa chodi hore, dole a dopredu. Potom sme sa navliekli do výstroja a poďho do vody. 
Najprv sa nám s Manzom nedarilo ponoriť sa, tak nám ešte prihodil každému po jednej skale do vesty a už to šlo ako po masle. V hĺbke asi 2-3 metre som musel vyrovnavať tlaky, no stačilo pár krát prehltnúť a všetko bolo fajn. Dal som mu aj môj foťák a tak nám inštruktor porobil fotky, no úplná paráda. Keď sme išli hlbšie a okolo lode, obaja sme sa ho chytili za pútko na veste, aby sme sa mu nestratili a tak sme plávali. Prvý ponor sme boli v hĺbke len 10metrov, ale úplne mi to stačilo. Keď človek prekoná prvých pár metrov, vôbec potom neregistruje v akej je hĺbke, už netreba tak často vyrovnávať tlaky.
Dali sme si asi hodinovú prestávku, trošku sme si oddýchli a už som sa tešil na druhý ponor. Išlo nám to celkom dobre, tak nás teraz nechal už potápať samých, len na nás dozeral, aby sme sa mu pod vodou nikde nestratili. Teraz sme išli aj trošku do vnútra vraku, ale nie veľmi, len sme preplávali cez niečo ako dvere. Teraz sme boli v hĺbke až 15 metrov, ale vravím, už som tam žiadny rozdiel necítil.
Akurát ak by sme šli ešte hlbšie, treba potom robiť dekompresné zastávky, ale na to ešte máme čas. Druhý ponor trval asi 45 minút, no pod vodou sa to zdá ako dvadsať. Keď sme sa zapozerali na rôzne koraly, ryby a vrak lode, čas nám plynul akosi pomenšie. Takže dva ponory mám za sebou a veľmi sa mi to páčilo. Určite si urobím aj kurz, aby sme mohli takto chodit potápať.
Na hotel sme sa vrátili až niečo pred treťou, no počasie sa začalo zhoršovať, tak uz bolo jasné, že viac toho dnes nestihneme. Podvečer sme sa ešte išli previesť sa skútroch, museli sme aj prebrodiť cestu, ktorú zaplavil dnešný lejak. Zajtra už odtiaľto odchádzame, pôjdeme si pozrieť ešte nejakú pamiatku vo vnútrozemí a prespíme niekde na polceste k letisku, aby sme to mali potom kratšie, lebo pozajtra vraciame toto auto, dostaneme druhé a ideme na Jávu.
Utorok 8.1.
Dnes sa nám nejako nechcelo vstávať, od rána prší. Nakoniec sme sa pred deviatou vymotali z izby, pobalili si veci a šli sa naraňajkovať. Po raňajkách sme už len naskákali do auta a vyrazili smer Besakih temple, asi 60 km od Amedu. Cestou som chcel ešte Slávke kúpiť podobné šaty ako kúpil Veno, no obchod bol zatvorený. Pred obchodom sme stretli lokálneho chlapíka, čo rozprával celkom dobre po Česky. Bol to taký malý perverzák, hovoril nám ako máme vyskúšať balinézske ženy, že nie sú také emancipované ako európanky. Keď sme mu povedali, že máme v pláne prejsť Jávu autom, tak sa začudoval a povedal "ty brďo". Vraj sú tam cesty omnoho horšie ako na Bali a tiež že je tam veľa cigáňov, tak si máme dávať pozor na veci.
Dnes šoférujem ja, prvé momenty sú opatrnné, no postupne si zvykám na miestny štýl a čím ďalej tým viac si trúfam. Nie je to až také ťažké ako vy sa zdalo. Je pravda, že autá sa neuhnú, príde mi to skôr ako hra na silnejšieho. Kto má lepšie nervy a neuhne, vyhráva. Na motorkárov stačí zatrúbiť aby sa uhli, pri predbiehaní ich úplne ignorujem, aj keď idú v protismere. Hold musia sa uhnúť, ak chcú prežiť. Cesta ubieha celkom fajn, akurát má začína trápiť brucho. Dostal som prvú hnačku, tak sa bojím, aby sa mi to nezhoršilo a neskončil som ako v Indii. Janči mi dal nejakú tabletku tak dúfam, že to prejde.
Pri chráme sme zaplatili vstupné, parkovisko bolo takmer prázdne, takže veľa ľudí tu nebude. Hneď ale okolo nás začali pobehovať miestny snažiac sa predať čokoľvek čo sa dá. Pri chráme sme si chtiac nechtiac museli zobrať sprievodcu, inak nás nechceli pustiť. Sám seba nazýval strážca chrámu, ale podľa bdekra, a nakoniec sa ukázalo aj v reáli to bol len maskovací manéver aby sme zaplatili. Celý komplex pozostáva zo siedmych terás, na každej terase je vždy niekoľko chrámov zasvätených rôznym hindu bohom. Drvivá časť je nanovo zrekonštruovaná z lávových kameňov, pretože v roku 1963 tu vybuchla sopka a aj keď láva tiekla opačným smerom, zemetrasenie spravilo svoje. Aj tu musíme mať oblečený sarung, čiže chodíme všetci v sukniach.
Prehliadku sme skončili neskoro poobede a teraz vyrážame smerom na juh Bali, blízko k letisku do oblasti Sanur. Hotely hľadáme celkom jednoducho, podľa sprievodcu Lonely Planet, a zatiaľ sa zdá, že nám to vychádza.
Chvíľku sme sa s nimi síce naťahovali o cene, no keď sme si obehli zopár hotelov naokolo aj tak sme sa vrátili späť do hotela Palm Garden. Mali sme dve izby spojené trasou, dole bazén, reštaurácia, no čo viac si možme na jednu noc priať. Zložili sme si veci a už aj sme boli v bazéne. Veru, po dlhej dobe som si opäť zaplával v sladkej vode. A potom už klasika, večera, internet na dobrú noc a do postele.Streda 9.1:
Ráno budík opäť ignorujem, no napokon sa nejako všetci vygúľame z izby von na raňajky. Podarilo sa mi tu aj prehrať fotky na USB kľúč, takže môžem ďalej fotiť, zase mám kopec miesta. Po raňajkách ešte chceme stihnúť nákupy nejakých suvenírov. Slávke som chcel kúpiť také dáke letné šaty, podobné ako už kúpil Vendelín. Prvé čo sa mi páčili ale Maťa ako naša dôverná poradkyňa zamietla, tak musím hľadať ďalej. Nakoniec som našiel niečo čo sa veľmi páčilo aj jej, aj mne. Tak som spokojný. Kúpil som jedno tričko aj sebe, nech mám na Bali tiez spomienku.
Na letisko sme sa dostali relatívne rýchlo, neboli žiadne zápchy. Po ceste sme ešte natankovali, benzín je tu veľmi lacný, asi 40 centov za liter. Takže na nízku spotrebu tu isto nebudeme jazdiť. To sa vlastne ani nedá s plne naloženým autom. Hneď na parkovisku nás čakal chlapík, čo nám pozičiaval auto. Tak toto bolo úplne bez problémov.
Môj zažívací trakt sa rozhodol pokračovať v neposlušnosti, našťastie záchody tu majú celkom pekné. Ani neviem prečo, ale hneď potom som urobil fatálnu chybu - objednal som si hamburger, kolu a hranolky. A to som nemal robit. Chvíľu nato, ako som to dojedol mi začalo byť hodne zle od žalúdka, už som sa obával najhoršieho. Nakoniec som to ale všetko nejako rozdýchal a týmto na určitý čas s hamburgermi určite končím.
Kým som tu ja zápasil sám so sebou, Manaz s Jančim hľadali niekoho, kto má naše druhé auto na cestu do Jakarty. Po hodine sa ale ničoho a nikoho nedopátrali, tak som zavolal do Avisu v Jakarte, tam mi dali mobil na chlapíka tu na Bali. Ukázalo sa, že mu zabudli potvrdiť našu objednávku, preto nás tu nečakal. Tak sa stalo, že z letiska sme vypadli až o pol štvrtej poobede, pravdepodobne v poobednej dopravnej špičke.
Dlho trvalo, kým sme sa ako tak vymotali z Denpasaru a aj tak, za chvíľu sme stáli v nejakej zápche. Keď sa to ani po pol hodine nehýbalo, Manaz čosi vytušil od miestnych, že na cestu padol strom. A tak sme sa pustili do obchádzky asi najužšou cestou v dejnách. Išli sme vlastne akoby poľnými úzkymi cestičkami na šírku jedného auta, nič viac, nič menej. Ľudia okolo na ryžových políčkach na nás miestami pozerali ako na zjavenie, isto nečakali, že na miesto, kam oni chodia na bicykloch a motorkách, sa niekto vyberie autom.
Obchádzku sme napokon zvládli a zapojili sme sa do divokej premávky. Objekty na ceste začíname volať názvami, na ktoré sa podobajú. A tak motorky sa stali muchami, ktoré všade poletujú, zmestia sa do každej špárky a sú nesmierne otravné. Nákladné autá sú zase obludy, obrovské kolosy idúce nekonečne pomaly a obehnúť ich vyžaduje určitú dávku rizika a veľa adrenalínu. Takouto cestou sa terigáme rýchlosťou niečo medzi 20 a 50 km/h. K večeru sa to síce o trošku zlepšilo, ale zase pribudlo nepsvetlených múch a chodcov, takže je to temer zajedno. A tak cesta dlhá 130km ku kompe na kraji Bali nám trvala asi štyri hodiny.
Niečo pred deviatou večer sme prišli do prístavu, kde pôjdeme trajektom na Jávu. Prechadzame niečím ako colnicou, kde ale kontrolujú len auto, či má doklady aj na druhý ostrov. Policajt dá nás pýta odkiaľ sme a keď mu vravíme, že zo Slovenska, tak bol strašne prekvapený. Podľa mna ani nevie, kde to je. Ale poprial nám šťastný nový rok, sú tu naozaj veľmi milí. Na trajekt sme sa nalodili okamžite, akurát sme sa zmestili. Autá sú tu naskladané ako tetris, ale to je tak na každom trajekte. Cesta trvá niečo cez pol hodinu aj s pristávaním. Vyloďujeme sa a naberáme kurz hotel. Má to byť len dva kilometre od prístavu, ale keď vidíme tú špinu a bordel, obávame sa, kam tp vlastne ideme. Navigácia nás doviedla do úzkej uličky, no nič tu ani vzdialene hotel nepripomína. Veno odvážne vyskočil z auta do tmavej uličky opýtať sa domácich, kde je ten hotel, čo hladáme. Vyzerá to tu hrôzostrašne, ale ľudia sú milí, ukázali nám smer, je to hneď ďalšia odbočka.
Nakoniec prichádzame do hotela a neveríme vlastným očiam. Obrovský komplex, strážené parkovisko, izby voňajú, dve reštaurácie a bazén. A cena stále rovnaká ako všade doteraz. Okolo 40 dolárov na noc. Berieme dve izby a spokojný sa ideme navečerať. Po namáhavej ceste je táto oáza pokoja naozaj tým balzamom na dušu, ktorý sme potebovali. Tak vitaj, Java.
No comments:
Post a Comment