Bedov blog: Cape to Cape track

zatial plny nadsenia;)

Po dlhej dobe sme si konecne dopriali poriadnu dvojtyzdnovu dovolenku. Plany su velike, chceme trosku turistikovat, popozerat aj nejake mesta a potiahnut na biele plaze pri Esperance, co je 8hodin autom od Perthu. Zaciname ako uz tradicne, v piatok vecer. Auto je nabalene vecami, nadrze plne, tak mozme vyrazit. Vymotali sme sa z domu ale dost neskoro, uz sa pomaly zacina stmievat.

Prvy plan je znicit nase tela na 127km dlhej ture popri pobrezi 2 hodiny juzne od Perthu. Je tu urobena krasna tura od jedneho majaku na severe az po druhy na juhu. Pripraveni sme poriadne, batohy nabalene, stan, spacaky, matrace, susene jedlo, plynovy horak. Cesta by nam mala trval okolo 5-6 dni. No to je vsetko teoria, v praxi uvidime zajtra.

uvodny krasny chodnik

Hned na uvod cesty sa vsak zacinaju veci menit. Prve, co sme si zabudli je nasa super mapa kempv v australii, tak je Slavka nestastna, ze nema do coho cestou pozerat. Nuz, budeme asi musiet kupit druhu. K prvemu majaku sme prisli okolo desiatej vecer len aby sme sa tam otocili a vratili sa 10km do mestecka Dunsborough, kde prespime v kempe. Neviem na co som myslel alebo nemyslel, no nejako mi nedoslo, ze pri majaku sa veru nevyspime.

Je sobota rano 23/11 a zaciname pripravnu fazu. Historia ukazuje ze od zazvonenia budika je nerealne vyrazit skor ako za dve hodiny a to sa potvrdilo aj dnes. Myslim, ze to trvalo este aj o nieco dlhsie, tak sa k majaku opat dostavame az okolo desiatej. Zaparkovali sme vo vnutri v uzavretom objekte, batohy na chrbtoch a vyrazame na turu. Spravcovi sme povedali, ze tak o sest dni sme spat.

Prvy usek cesty je pekny asfaltovy chodnik, tak si veselo vykracujeme no uz po chvilke zistujeme, ze niest na pleciach 15kg batoh nie je ziadna malina. Prve zacinaju protestovat plecia, kedze na takyto natlak nie su vobec zvyknute. Ako referenciu som volil vylet nas posledny vylet, kde sme za 4 hodinky zmakli 18kilometrov, no s batohmi na pleciach je to o niecom uplne inom. Povrch sa tiez po chvili zmenil z pevneho na pieskovy, co teda na sile velmi nepridava. Asi po osmich kilometroch si davame mensiu prestavku a zostupujeme na prvy prechod plazou. A toto nas zabilo. Piesok je jemny, zabarame sa pomaly az po clenky. Dva kroky vpred, jeden vzad. Ide to dost pomaly a na konci plaze ako bonus musime vystupat na pieskovu dunu. Slavka cestou spomina na vsetkych svatych, ktorych pozna, i ked sa mi zda, ze ich zopar aj pridala a veru s biblickym pribehom toho vela spolocneho nemaju.

v dialke Yallingup, nas ciel

Slavka bojuje s pieskovou dunou

Este stale vsak verim, ze zajdeme aspon 20km a skoncime v nejakom hoteliku na plazi. Cesta sa podchvilou meni, cast je piesok, potom pevnejsi povrch, obcas polna cesta pre auta. Blizia sa styri hodiny a mi pomaly prichadzame do Yallingupu, vzdialeneho 14km od nasho startu. A tu sa ukazuje dalsia velka chyba, ktoru sme spravili - nespravne obutie. Turistika to tu veru ziadna vysokohorska nie je, tak ja si smelo vykracujem v sandaloch, Slavka ma tenke tenisky. Chodit sa v tom da, no chodidla sa zacinaju burit proti neformovanej podrazke a tak ledvou dokrivkame do kempu v Yallingupe. Aby to nestacilo, kemp je plne obsadeny a posielaju nas do dalsieho, kilometer do poriadneho kopca.

Slavka kolabuje, ja trvdohlavo chvilu odmietam prijat realitu, no nakoniec Slavka dostava super napad - zoberieme taxik spat k majaku a vratime sa sem autom a mozme tu prespat. Zajtra uvidime co bude. No s batohmi nalozenymi jedlom, vodou a oblecenim akoby sme isli na Alijasku dalej ist nemozme. Crta sa preto novy plan cestovat na lahko a radsej prespat v chatkach v kempoch. Taxik nas teda odviezol spat k majaku, spravca pozeral ako puk, ze uz sme sa vratili, no pochopil ze v takom teple a s nakladom aky sme si nalozili na chrbat a nasou kondickou sa to proste nedalo.