Deň 53 - Štvrtok, 17.11.2016
Vstávame už štandardne ráno o siedmej, kým sa najeme a vymotáme je deväť, to je už náš štandard a vyrážame na cesty. Ide nám to celkom fajn, naobed sme sa zastavili v motoreste na hranolky a potom už pokračujeme až do Exmouthu.
Tu ako prvé ideme do Informačného centra, kde si ideme zarezervovať výlet. Pár míľ odtiaľto sú dva ostrovy, kde sa ja pôjdem potápať a oni šnorchlovať. Kým sme všetko vybavili a urobili nákup, zapadlo aj slnko a tak do kempu ideme až po tme. Je tu celkom živo, po ceste sme stretli jedného dinga a zopár kengúr. V kempe dnes dosť fúka vietor, no som tak unavený, že mi to vôbec neprekáža a idem si hneď ľahnúť.
Deň 54 - Piatok, 18.11.2016
Dnes máme naplánované šnorchlovanie, a tak po raňajkách vyrážame na naše prvé miesto, Turquiose Bay. Nádrehná, tyrkysová pláž plná koralov a rybičiek. Voda je na počudovanie celkom svieža, preto sme radi, že sme si so sebou zobrali aj naše neoprény, teraz sa nám veru zídu. Ako prvý výrážam do vody na prieskum, rybyčiek je trošku pomenej ako si pamatáme spred štyroch rokov, no aj tak je stále čo pozerať. Popred mňa sa mihol aj malý žralok a nakoniec sme zbadali aj korytnačku, takže na úvod dňa celkom dobrý úspech.
Poobede sme sa presunuli na druhú pláž, Lakeside, hneď vedľa infocentra, kde sme sa zastavili na nanuk. V tieni sa tu vyvaľovali kenguri, len tak si oddychovali, lebo dnes je opäť poriadne teplo. Lakeside som už šiel šnorchlovať len ja s Ivom, koraly boli fajn, no rýb už bolo pomenej, asi je im tiež teplo.
Ako sme sa tak vracali do kempu, zistili sme, že iba kúsok od nás je narazená studňa s vodou, tak sme sa tam zastavili na sprchu. Naše auto je vybavené všetkým, čo na kempovanie treba a veru nechýba ani sprcha a ohrev vody. Ten nám však teraz netreba, voda je dosť horúca aj sama o sebe.
Do kempu sme prišli akurát pred západom slnka, no kým sme navarili večeru, už bola tma. Chlapcov tu teraz hostíme receptami od Jamie Olivera a zdá sa, že im zatiaľ chutí. Dnes to bolo španielske tapas a zjedli sme to až sa zaprášilo.
Deň 55 - Sobota, 19.11.2016
Dnes vstávame skoro ráno, na celý deň sme si objednali zájazd na Muiron Islands, dva ostrovy vzdialené asi päť námorných míľ severovýchodne od Exmouthu. Keď sme došli na miesto stretnutia, volali nám z firmy, že presúvajú odplav na iné mólo, zhodou okolností to, čo sme mali hneď vedľa kempu, tak sa musíme zase vracať autami späť.
Ako sme tak došli k mólu, zistili sme, že miesto obrovskej lode nás tu čaká len malý nafukovací čln, dosť aj fúka a Slávka veru nemá dobrý pocit. Ako sme tak nastúpili na loď, počas cesty nás napadlo sa opýtať, kam to vlastne ideme, no odpoveď nás zaskočila. Vraj nejdeme na ostrovy, len tuto kúsok na koralové útesy, lebo je zlá viditeľnosť. Problém je, že okrem mňa nikto nepotápa a na šnorchlovanie je hlboké more nevhodné. No už sa teraz nedá nič robiť, nejako to musíme prežiť. Vietor fúka, vlny sú dosť veľké a my napokon kotvíme v rozbúrenom mori. Slávka rovno odmietla šnorchlovať a urobila najlepšie, čo mohla. Ja idem potápať, no ani tu veru veľa rýb nie je. Nepotápal som takmer rok a tak mi tento výlet prišiel celkom vhod. Len sme naozaj chceli byť na ostrovoch, kde by bolo krásne kľudné more, a nie tu, v rozbúrených vlnách.
Keď som sa s inštruktorkou po takmer hodine vynoril, našli sme Iva držiaceho sa na lane za loďou, celý bol zelený a bolo mi jasné, že má morskú nemoc. Vnútri člna sa krútil aj ďalší chalan, takže veru úvod nám moc nevyšiel. Na obed sme mali ísť k brehu na opustenú pláž, no keď sme tam dorazili, boli tam asi tri autá a zopár ľudí. Ivo sa rozhodol, že tu ostane a tak sa pýtam kapitána, kde to vlastne sme, aby sme ho po ceste do kempu vyzdvihli. Na naše veľké pobavenie zisťujeme, že sa nachádzame len kilometer od kempu, tak už tie autá na pláži aj dávajú zmysel.
Druhý ponor a aj šnorchlovanie už bolo lepšie, ostali sme vnútri koralového útesu, kde nie sú žiadne vlny, tak si konečne aj Slávka zašnorchlovala. Smola je len, že toto isté sme videli aj včera priamo z pláže a sme dosť sklamaní, že sme sa nedostali na ostrovy. Akonáhle nás vyložili na brehu, vybrali sme sťažovať do infocentra, no je víkend a sú otvorení len do jednej, tak budeme musieť prísť zajtra. Keď sme už v tom meste, tak sme aspoň dokúpili nejaké tie zásoby a večer sa vraciame do kempu, kde nás už túžobne očakáva Ivo.
Deň 56 - Nedeľa, 20.11.2016
Dnes sme sa ráno len najedli a zbalili auto, no kým odídeme, idem ešte na pláž skúsiť šťastie pri chytaní rýb. Chalani sa vybrali so mnou na prechádzku, chvíľu som nahadzoval, no veru ani tie ryby neberú, tak balíme a odchádzame do Exmouthu.
V infocentre boli profesionálny, prijali našu žiadosť, samy vraveli, že na šnorchlovnie sa inam ako na ostrovy nechodí, zvyšok sa dá vidieť priamo z brehu, ako sme boli aj my. Poobede sme dokúpili zásoby a keďže nevieme čo, rozhodli sme sa potiahnuť na večer do Coral Bay-u. Prišli sme asi dve hodiny pred západom slnka, tak sme sa šli prejsť po pláži. Po západe slnka ideme spať iba na parkovisko, no strašne tu fúka vietor a je tu aj poriadna špina od iných kemperov, ktorí očividne nevedia, ako sa v buši chodí na záchod. Nejako to už dnes ale vydržíme a zajtra pôjdeme na noc do kempu.
Deň 57 - Pondelok, 21.11.2016
Noc bola pre chalanov náročná, veľmi fúkalo a tak sa moc v stane nevyspali. Hneď skoro ráno po východe slnka vyrážame pár kilometrov do Coral Bayu. Išli sme sa rovno ubytovať do karavan parku, no vraj nás dnu pustia až o jedenástej, tak ideme zatiaľ do zálivu k vode. Je tu veľmi plytká voda a slnko vytvára krásnu tyrkysovú farbu vody. Takto tu relaxujeme až do obeda, kedy sa konečne posúvame do kempu.
Poobede sme sa rozhodli vyskúšať offroad spolu s chalanmi a ich čínskym autom. Je tu viacero ciest cez pieskové duny, tak to ideme omrknúť. Vyfučali sme gumy a ideme na to. Piesok je ale dosť jemný a tie najväčšie kopce máme trošku problém prejsť. Nakoniec sme ale došli až na pláž, no opäť fúka silný vietor, tak sa nakoniec vraciame späť na večer do kempu.
Dnes sa nám variť nechce a na večeru sa ideme najesť do miestnej pizzérie. Jedlo bolo na miestne pomery celkom dobré, posedeli sme do desiatej večer a potom už ideme do postele.
Deň 58 - Utorok, 22.11.2016
Ráno si ideme ešte so Slávkou zašnorchlovať, je tu pekná zátoka a prúd vody nás unáša popri pobreží, ani netreba plávať. Koraly sú tu pekné, iba rýb je tu pomenej. Voda nie je teplá, no s neoprénmi to nie je žiadny problém. Keď sme sa dosýtosti vyhrali v mori, našli sme chalanov relaxovať pod stromami. Chvíľu sme ešte spolu pobudli a naobed vyrážame smer Carnarvon.
Cesta ubieha v pohode, kilometre utekajú a k večeru prichádzame do Carnarvonu. Ideme hneď pozrieť ubytovanie v kempe, prvý je dosť jednoduchý a Ivovi sa moc nepozdáva, tak ideme kúsok ďalej do druhého. A veru dobre, že nás Ivo prehovoril, tento je omnoho krajší a príjemnejší, tak super. Slávka chcela najskôr prať, no nakoniec sme len navarili večeru a ideme do postele.
Deň 59 - Streda, 23.11.2016
Po raňajkách sme zbalili autá a ideme sa pozrieť do centra mesta, chalani takéto malé mestečko ešte nevideli, tak aby mali zážitok. V centre sú len dve ulice krížom, no aj tu majú pekný park s prístreškom, záchodmi a grilmi. V infocentre nám povedali, že farmy na tropické ovocie sú ešte otvorené, tak sa tam po obede pôjdeme pozrieť. Ešte predtým si ale ideme nakúpiť potraviny a aj niečo na obed do supermarketu.
Po obede ako tak balíme veci zrazu Manaz vraví, že nemôže nájsť peňaženku, tak sme sa pustili do pátrania. Po vyše hodine márneho hľadania sme nič nenašli, tak ostáva len poslené, ísť na policajnú stanicu nahlásiť stratu, hádam to niekto nájde a doručí sem. Na stanici milá pani spísala veci, čo tam Manaz mal a ako sa otočila do kancelárie, v tom druhý policajt vraví, že práve im jednu peňaženku doniesli zo supermarketu. A čuduj sa svete, je to tá Manazova. Je tam všetko okrem Austrálskych peňazí, no aspoň ostali všetky kreditky a doklady.
Po tomto zážitku nakoniec vyrážame na farmy, sú tu hlavne mangovníky, banánovníky, vinič a paradajky, no žiaľ predaj z dvora už nie je, zase sme neskoro, po sezóne. Tak si aspoň kupujeme mangovú zmrzlinu, tú tu ešte v jednom stánku predávajú. No a potom už opäť cestujeme. Asi dve hodiny južne autom som objavil ranč, kde sa dá aj prenocovať a majú tu aj dve kade s termálnou vodou, tak je voľba jasná.
Po príchode ideme hneď do vody, je železitá a príjemne teplá, dalo by sa tu sedieť hodiny. Ostali sme do západu slnka, potom sa zberáme k autu, sú tu všade ohniská a ja by som dnes chcel zase spraviť koláč v pahrebe. Dreva je dosť, suché je poriadne a čochvíľa máme riadnu vatru. No naša radosť netrvala dlho, kým som urobil cesto, prišli susedia a oheň nám zahasili, vraj je zákaz v celej Západnej Austrálii. Na Googli ale nič také nepíšu, tak sme poriadne nahnevaní, že im asi dymilo do karavanu a preto nám to prišli zahasiť.
Napriek tomu pokračujem vo výrobe koláča a ideme sa ho pokúsiť upiecť do kuchynky na grile. Po dvoch hodinách zápasenia z toho ale veľa nebolo, cesto sa ako tak urobilo, no vôbec sa nenadvihlo a polovicu sme museli vyhodiť. Navyše je tma a svetlo tu priťahuje všeliaké chrobáky, pavúky a dokonca aj malé škorpióny, tak to tu balíme aj my a ideme radšej spať.
Deň 60 - Štvrtok, 24.11.2016
Ráno pred odchodom z ranča Slávka nenápadne zisťuje, ako je to s tým ohňom a veru susedia mali pravdu, od Novembra je zákaz. Takto informovaní konečne vyrážame ďalej na juh, dnes chceme skončiť v národnom parku Francois Peron.
Z hlavnej cesty odbočujeme do Shark Bay, a tu je prvá zastávka Hamelin, kde sú v mori milión rokov staré živočíchy, Stromatolity. A s nimi aj tisícky múch, ktoré nám lezú úplne všade. My so Slávkou si dávame na hlavy sieťky, no chalani sú očividne imúnny a muchy im nijako extra neprekážajú.
Ďalšia zastávka je Shell Beach, pláž plná maličkých bielych mušličiek a samozrejme, nechýbajú ani muchy. Voda v zálive je krásne tyrkysová a príjemná, no slnko poriadne páli a začíname sa prehrievať. Nepomáha ani klíma a pijeme veľa vody, aby sme nedostali úpal.
Cestou do Denhamu ešte zastavujeme na jednej vyhliadke, no zase sa dvíha vietor a tak tu nie je veľa rýb ani žralokov. V mestečku iba tankujeme a ťaháme rovno do národného parku. Cesta je len pre autá s náhonom pre všetky kolesá, pred vstupom sfukujeme gumy a môžme ísť na piesok. Nie je to ale zatiaľ veľmi náročná cesta, ideme pekne štyridsiatkou a za hodinku sme na mieste. Dnes spíme na západnej časti v mieste zvanom Herald Beight priamo na pláži. Napriek tomu, že piesok v parku je poväčšinou červený, tu je pláž miestami plná takmer čierneho piesku, ten bude zajtra poriadne páliť. Po západe slnka zmizli aj muchy a my posedávame a popíjame pivko do neskorého večera. Noc bude teplá, no aspoň toľko nefúka vietor.
Deň 61 - Piatok, 25.11.2016
Hneď ráno s východom slnka som sa pustil do chytania rýb, no ako už tradične, ani dnes mi šťastie nepraje a žiadna akcia sa nekoná. Pár hodín ma to bavilo no napokon slnko a teplo zvíťazili a ja balím udicu. Dnes si chceme popozerať zvyšok národného parku, spať budeme niekde na jeho východnej strane, hádam nebude až tak veterno.
Kým sme sa pobalili, slnko je už poriadne vysoko a piesok je horúci, že by sa na ňom dali vajcia variť. Na cestu nám treba prejsť cez pieskovú dunu, mám menšie obavy, či to zvládnu obe autá, no napodiv ani ja, ani chalani s prechodom nemáme žiadny problém a veselo pokračujeme v ceste. Piesková cesta sa mení a čochvíľa prichádzame k hlbokému piesku s hlbokými koľajami od kolies, a toto sa ukazuje ako jediný problém pre chalanov a ich auto. Majú totiž dosť nízko podvozok a tak pluhujú piesok celým autom. A tak sa stalo, že tu veru zapadli. Vybral som preto z auta lopatku a pomohol im trošku odhádzať piesok, tiež sme ešte viac vyfučali gumy a ostáva len dúfať, že sa vyhrabú von. Našťastie sa ale auto hneď pohlo a Ivo prebehol pieskom ako nič, tak môžeme pokračovať v ceste na vrch parku.
Na Skipjack Point je urobená malá vyhliadka, voda je tu nádherná a my pozorujeme ryby, raje, žraloky a korytnačky, ako si tu len tak plávajú. Aj dnes je poriadne teplo, našťastie kúsok odtiaľto je urobený prístrešok, kde sa ideme schladiť a naobedovať. Poobede po krátkej prechádzke pokračujeme východnou stranou dole na juh, hľadajúc kemp na nocľah. Druhý kemp po ceste sa nám všetkým páči, volá sa Gregories a tu budeme dnes spať.
Ja už klasicky vyťahujem udicu a idem na lov, no aj dnešný večerný pokus sa skončil bezúspešne, už začínam pochybovať, či ja tu vôbec ešte niekedy niečo chytím. Po západe slnka sme sa všetci vrátili k autám, dali sme si rýchlu sprchu a ideme si navariť niečo pod zub. Spolu s nami vyliezli aj kraby, ktorí tu pobehujú a hľadajú potravu a popri tom klepocú klepetami. Zdá sa, že bude aj pršať, poriadne sa blýska a hrmí, no dúfame, že nás búrka predsa len minie a my budeme spať v suchu.
Deň 62 - Sobota, 26.11.2016
Dnes sa ideme zase presunúť, treba nám oprať veci, tak plánujeme kempovať v mestečku Denham. S chalanmi sa po raňajkách rozdeľujeme, oni idú pobehať ešte zvyšné pláže a my vyrážame samy von z parku. Tiež by sme sa chceli zastaviť pri veľkej lagúne, no žiaľ tu prebieha rekonštrukcia kempu a tak je celá príjazdová cesta zavretá. Ideme sa teda aspoň pozrieť na ranč, kde kedysi chovali ovce. Síce sme tu už pred pár rokmi boli, nezaškodí si to tu pozrieť znova. Pretože Big Lagoon bola zavretá, stretli sme sa tu napokon aj s chalanmi a spoločne pokračujeme cestou do Denahmu.
Tesne pred mestom je ešte Little Lagoon, malé jazierko s peknou vodou, no vraj to nie je moc dobré miesto na kúpanie kôli rybe Stonefish, ktorých poštípanie je vraj veľmi bolestivé. Tak sa tu zastavujeme len na obedňajšiu prestávku a potom už napokon dorazíme do kempu. Najprv sa nám miesto moc nepozdávalo, no keď sme obehli aj druhý kemp, zistili sme, že toto je najlepšie miesto, aké tu ponúkajú a ostali sme. Slávka sa hneď pustila do prania a my posedávame v kuchynke a chystáme sa variť večeru.
Deň 63 - Nedeľa, 27.11.2016
Kým sme sa dnes vymotali z kempu, je takmer jedenásť hodín a my máme pred sebou dlhú cestu na Steep Point, najzápadnejší bod Austrálie, teda mimo ostrovov. Z tohto miesta máme rešpekt, lebo to bol náš prvý výlet offroad a aj sme tu prišli o jednu pneumatiku, no hádam to bude tentokrát lepšie. Prašná cesta je dlhá asi sto kilometrov, no je vo veľmi dobrom stave, možno taká bola vždy a možno sme si už teraz len zvykli na iný štandard. Silný vietor ale fúka stále. Posledných štyridsať kilometrov je to už len pre 4x4, treba prejsť aj cez pár piesočných dún a napokon všetci prichádzame až k rangerovi na stanicu, kde si zaplatíme ubytovanie na jednu noc.
Spíme priamo na pláži, len pár krokov od priezračnej zátoky. Trošku sme chránení piesočnou dunou, ale veľmi to vetru nepomáha. Na večer sme sa vybrali posledných osem kilometrov na Steep Point, pozrieť si tu západ slnka. Veru ani po rokoch toto miesto nestratilo na čare, je tu nádherne, oceán sa tu rozbíja v príboji na skalách útesu, kde stojíme. Po zotmení sa vraciame do kempu, ja už tradične začínam chytať ryby, a čuduj sa svete, konečne som aj jednu ulovil a aspoň trošku som si napravil reputáciu. Takto spokojný môžme ísť pokojne spať.
Deň 64 - Pondelok, 28.11.2016
Dnes sme vstali veľmi skoro, ešte pred východm slnka a pôjdeme sa pozrieť znova na Steep Point, tentokrát ale na ozajstných rybárov, ako oni chytajú ryby. No napriek očakávaniam, do ôsmej rána ani oni nič nechytili a my sa teda vraciame do kempu. Premýšľame, či ostať ešte jednu noc, alebo vyraziť preč, nakoniec sa dohodneme, že poobede teda vyrazíme smerom na Kalbarri.
Naobedovali sme sa a okolo druhej ideme na cesty. Cestu späť sme zvládli, no pri dofukovaní pneumatík si Slávka všimla, že z pravého predného kolesa uniká olej. Našťastie sme už nateraz skončili so 4x4 a predný pohon už teraz nebudeme používať. V Perthe bude musieť auto do servisu a ja dúfam, že tam dôjdeme bez problémov. Zvyšok cesty je už po asfaltke, slnko zapadlo a my ešte potrebujeme prejsť zopár kilometrov kým prídeme na odpočívadlo, kde dnes nocujeme.
Vsetky fotografie najdete na:
Najbližšie dva dni nás čaká poriadny kopec kilometrov, ideme totiž prejst Nullarbor Plain, čo je v podstate nekonečná rovina bez stromov. Dnes by som chcel zvládnuť okolo osemsto kilometrov až do mestečka Eucla, ktoré leží na hranici s Južnou Austráliou.
Čo nás prekvapilo je množstvo odpočívadiel popri ceste. Asi najviac, čo sme zatiaľ videli. Zastaviť, či už na krátku prestávku alebo na noc, sa dá takmer všade. Ako tak postupujeme bližšie k hranici, počasie sa začína meniť, pribúda oblakov a tesne pred Euclou klesli tak nízko, že ideme vlastne v hmle. Až neskôr sme zistili, že nás vlastne tesne lízol obrovský frontálny systém, ktorý sa ťahal naprieč celou Austráliou a v tomto čase spôsoboval záplavy na Uluru a okolí, no a o deň neskôr v Adelaide a Melbourne. My sme obišli len so slabým mrholením. Spíme nakoniec až za Euclou, pár kilometrov ďalej a vlastne už v Južnej Austrálii na malom parkovisku.
Ráno sme sa ešte vrátili na hranicu, ktorú sme si včera nestihli odfotiť, dali sme si tu raňajky a potom zase sadám za volant a pokračujeme v ceste. Tá ide tesne popri pobreží s útesmi, no aj teraz je hmla, vidno len na sto metrov, takže takmer všetky vyhliadky preskakujeme, aj tak by sme nič nevideli.
Kúsok za Nularrbor Roadhouse sme dostali opäť defekt, v poradí tretí za tento výlet, tak mením koleso. Hmla už ustúpila, no je veľmi vlkho a aj teplo, tridsaťsedem stupňov, takže kým som prehodil rezervu, leje zo mňa ako po sprche. Na večer prichádzame do mestečka Ceduna, prvý náznak civilizácie po stovkách kilometrov. Pred mestom nám na karanténnej stanici zobrali všetko ovocie, aby sa nešírili škodcovia no a potom už len parkujeme v kempe na dobrú noc.
Sú sviatky a moj pokus opraviť defekt, respektíve kúpiť nové pneumatiky končí pri zavretých dverách jediného pneuservisu v meste. Tak aspoň nakúpime potraviny a vyrážame na cesty. Máme ešte jednu rezervu, tak snáď ďalší defekt nedostaneme.
Ďalšou a poslednou atrakciou na dnes je Murphy's Haystack, sú to vlastne skaly na poli. Vyzerajú celkom zaujímavo, podobne ako tie, ktoré asi uvidíme na Kangaroo Island. Po krátkej prechádzke odchádzame pár minút na ranč, kde sa dá prenocovať v kempe. Novinkou sú kýblové sprchy, teplú vodu si treba naliať do kýbla a ten si lanom cez kladky vytiahnuť nad hlavu. Zo spodnej strany kýbla je ružica a sprcha je hotová. Ešte som zabudol dodať, že sme sa posunuli v čase o dve a pol hodiny od Západnej Austrálie, následkom čoho slnko zapadá až o pol deviatej večer, čo je celkom fajn, aspoň máme viac času na prehliadky všetkého možného. No nevýhoda je, že potom ideme neskoro spať a zase ráno neskôr vstávame.
Kým sme sa naraňajkovali a osprchovali, bolo už takmer poludie a tak pomaly vyrážame. Pred sebou máme pár vyhliadok pri mori, iba kúsok za rančom. Zase veľmi fúka, asi ako každý rok v toto ročné odobie tu na juhu, len doteraz sme si to tak neuvedomovali. Sú veľké vlny a hlasno sa rozbíjajú o svetlé vápencové útesy, ktoré pripomínajú pobrežie Victórie a Dvanásť Apoštolov.
Neskôr nasleduje ešte jedna zaujímavá vyhliadková cesta popri útesoch, tentokrát v okolí mestečka Elliston, kde sme sa nejak tak rozhodli, že potiahneme až do Port Lincon-u a možno ešte ďalej, aby sme na Silvestra došli do Adelaide. Ďalšou a poslednou zastávkou dňa je vyhliadka Lea Cumminsa, rybára, ktorý neprežil stroskotanie lode a na jeho počesť mu tu postavili pamätník. Ako sme sa tu tak prechádzali po útese, v mori sme zbadali jedného osamoteného apoštola, inými slovami vysokú osamotenú skalu v oceáne. V Port Lincoln sme si spravili len krátku prestávku, chcel som tu kúpiť nové pneumatiky, no nič za rozumnú cenu nemali, tak budeme hľadať ďalej. Prespať sme sa nakoniec rozhodli až dve hodiny severne pri mestečku Port Gibon, iba pár metrov od pláže. K večeru aj vietor prihnal mraky a zdá sa, že bude veru zase pršať.
A tak aj bolo, dnes sa budíme do upršaného rána. Kým sme sa najedli, mrholenie ustálo a my sa vydávame zase na cesty. Asi sedemdesiat kilometrov severne je druhé najväčšie mesto v štáte, Whyalla. Turisticky ale nie je moc zaujímavé, okrem dvoch vecí. Prvou je teplá sprcha na pláži v miestnom surfovom klube, ktorú samozrejme radi využívame. No a tou druhou, omnoho zaujímvejšou atrakciu sú delfíny. Priamo v prístave na móle, stačí prísť a počkať na nejakú loď, ktorá práve priplávava k mólu. Delfíny prídu s každou jednou loďou, malou či veľkou, vždy dôjdu s vidinou nejakej dobroty od rybárou. Oficiálne je ale kŕmenie delfínou zakázané, no aj tak im občas niečo hodili, najmä ak mali na palube malé deti, tým pádom delfíny ostali pri lodi dlhšie a všetci sme z toho samozrejme mali väčší zážiok.
Aj tu som márne zháňal lacnejšie pneumatiky, lebo keďže budeme naše auto za šesť týždňov predávať, nechce sa mi už doň toľko investovať. No ani tu som nepochodil. Tak sme sa aspoň naobedovali v miestnom parku a pokračujeme do Port Augusty, kde sa na nás konečne usmialo šťastie a odchádzame odtiaľ s novými prednými pneumatikami. Tie by snáď mali vydržať Tasmániu a cestu späť do Sydney.
Z pneuservisu odchádzame až pred piatou večer, no to nevadí, slnko zapadá až tesne pred deviatou, tak máme ešte čas skočiť do miestnej botanickej púštnej záhrady, ktorá ma ale veľmi nenadchla. Samé kríky a trávy, žiadne kvety. No presne ako na púšti. Dnes ideme spať v karavan parku, je celkom lacný, ale tomu zodpovedá aj stav. Našťasie záchody a sprchy sú čisté a to je všetko, čo nám treba.
A je tu Silvester, koniec roka, no my sme dobrých štyristo kilometrov od Adelaide. Cestou nás čaká malá zachádzka do mestečka Burra, ktoré je známe svojimi historickými budovami. Prehliadku si ale robíme len tak vlastnoručne, lebo až toľko času nazvyš nemáme. Niektoré domy pôsobia celkom zachovalo, no z iných sú už len ruiny.
Do Adelaide ostáva ešte dvesto kilometrov, sú dve poobede a my štartujeme. Z menším zdržaním v zápchach sme do kempu dorazili o pol piatej, no na naše nemilé prekvapenie zisťujeme, že nemajú nič voľné. Veď je Silvester, sviatky, všetky kempy sú vraj obsadené. Nedalo mi, a skúsil som zatelefonovať do vedľajšieho kempu, iba pár minút cesty autom a opäť sa na nás usmialo šťastie. Normálne miesta sú síce už všetky obsadené, no pichli sme sa pred bungalov, v ktorom nikto nespí a tak sme prišli k miestu v kempe ako slepé kura k zrnu. Ďalším pozitívom tohto karavan parku je, že dnes o piatej budú grilovať párky a klobásky a všetci sú pozvaní, platiť nemusíme nič. Tak sme sa aj dobre najedli, lebo vlastné potraviny nám pomali dochádzajú a veru dnes už ani tu nič moc nezoženieme.
